Predaj nemocnice Milosrdných bratov Agelu by bola chyba

Zhruba v tom istom čase, keď Francúzi zakotvili do svojej ústavy „právo na potrat“, začala sa Bratislavou šíriť informácia, že rehoľa Milosrdných bratov plánuje predať svoju nemocnicu spoločnosti Agel.

Ak niekto potreboval argument, prečo by to Milosrdní bratia nemali robiť, francúzsky prezident mu ho ponúkol priamo na tácke.

Michel Aupetit, bývalý parížsky arcibiskup, ktorý pred vstupom do seminára pôsobil osem rokov ako lekár, k tomu vtedy dodal: „Francúzsko dosiahlo dno. Stalo sa totalitným štátom… Zákon má prednosť pred svedomím a núti ľudí spôsobovať smrť.“

To, čo vidíme vo Francúzsku, je pritom len vrcholom ľadovca. Potraty, eutanázia, umelé oplodnenia, antikoncepcia, sterilizácie, predpisovanie hormónov opačného pohlavia aj mladistvým a tak ďalej, to všetko ukazuje, že práve zdravotníctvo sa dnes stalo jedným z hlavných bojísk novodobej „kultúrnej revolúcie.“

Revolúcie, ktorá je však extrémne nepriateľská najmä voči katolíkom. A to tak pacientom, ako aj lekárom, lekárnikom a ďalším zdravotníckym pracovníkom, ktorí sú dnes v štátnych či súkromných zariadeniach často nútení konať v rozpore so svojimi hodnotami.

V západnom svete, najmä v USA, sú preto dnes mnohé katolícke nemocnice vnímané ako majáky odporu voči morálnemu relativizmu. A tiež ako majáky zdravého rozumu a náboženskej slobody.

Preto sú miestami, kde sa neboja prísť vyhľadať lekársku pomoc tak veriaci pacienti, ako aj miestom, kde môžu prísť pracovať veriaci lekári, lekárnici a ďalší zdravotníci, ktorí nechcú robiť kompromisy so svojím svedomím.

Slovensko, našťastie, ešte nie je tam, kde mnohé západné štáty, no netreba si myslieť, že širšie civilizačné trendy sa nás netýkajú. O opaku svedčí viacero svedectiev lekárov či lekárnikov (napríklad tu, tu, aj tu) ktorí popísali, čo znamená byť človekom s hodnotami v dnešnom zdravotníckom systéme.

Zdá sa, že si to u Milosrdných bratov uvedomovali, keďže sa tam svojho času chválili otvorením prvej otvorene pro-life gynekologickej ambulancie na Slovensku.

Čo by však s nemocnicou Milosrdní bratia spravila spoločnosť Agel, svedčí aj publikácia s názvom Reprodukčné a sexuálne práva, ktorú Agel ešte len pred pár týždňami promoval na sociálnych sieťach.

Druhý dôvod je historický. Cirkev bola totiž priekopníkom v zakladaní nemocníc. Boli to práve biskupi, kláštory či rehoľné rády, kto od 4. storočia ako prvý zakladal nemocnice po celej Európe. Johaniti v tom boli takí úspešní, že ich nemocnica v Jeruzaleme bola svojho času považovaná za najlepšiu na svete a stala sa vzorom pre podobné ustanovizne v Európe.

Starostlivosťou o chorých a biednych sa „preslávil“ aj svätý Ján z Boha, zakladateľ rehole Milosrdných bratov. Ten sa o chorých a chudobných staral s takým záujmom, že mu ľudia aj v časoch biedy, ktorá v tom čase sužovala Španielsko, darovali peniaze na založenie dvoch nemocníc. Jednej v Granade a druhej v Tolede.

V jeho činnosti neskôr pokračovali aj jeho nasledovatelia. Milosrdní bratia z Viedne v roku 1694, čiže presne pred 340 rokmi, založili na pozvanie arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho prvú verejnú mužskú 60-lôžkovú nemocnicu v Bratislave.

Nemocnica sa stala veľmi vzácnym miestom v centre mesta aj po tom, čo sa po páde komunizmu vrátila reholi Milosrdných bratov. Napokon, je to asi posledná nemocnica na Slovensku, kde je možné stále vidieť na jednom mieste kostol, starostlivosť o chudobných a k tomu kvalitnú zdravotnú starostlivosť.

Dnes, v čase výročia založenia nemocnice, sa však situácia bolestne otáča. Milosrdní bratia nemocnicu predávajú, biskupi nereagujú. A to aj navzdory jej potrebe v dnešných časoch. Navzdory slávnej histórii cirkvi. A aj rádu Milosrdných bratov z pôsobenia v Bratislave.

Ak Milosrdní bratia nemocnicu predsa len predajú Agelu, Bratislava, jej chudobní a chorí a s ňou vlastne aj celé Slovensko, stratia nielen dôležité útočisko v čase núdze, ale aj maják, ktorého svetlo potrebujeme ako soľ práve v dnešných časoch.

Niekedy je téma a príležitosť konať pod nosom. Keby sa dnes chopil iniciatívy arcibiskup Zvolenský, bolo by jeho meno raz rovnako dôležité, ako meno Juraja Szelepcsényiho. Ľudí, ktorí sú ochotní mu pomôcť, je veľa.