Štrnásť kapitol knihy nesie názov podľa významnejších udalostí nedávnej histórie. Do ich kontextu je zasadený zodpovedajúci životný úsek Jorgeho Bergoglia. „Kde sa nachádzal mladý Jorge v roku 1969, keď celý svet sledoval prvé pristátie na Mesiaci? Ako prežíval kardinál Bergoglio útok na Svetové obchodné centrum?“ kladie štyridsaťjedenročný Ragona konkrétne otázky v úvode knihy a vzápätí cituje pápežove slová v rámci jednej z jeho nedávnych generálnych audiencií: „Vyrozprávať svoj život je jedna z najkrajších a najvnútornejších foriem komunikácie. Dovoľuje nám odhaliť dovtedy nepoznané veci, malé a jednoduché, ale, ako hovorí evanjelium, práve z týchto malých vecí vznikajú veľké.“
Najdôležitejšie desaťročie
Veľké zlo Druhej svetovej vojny je predmetom prvých troch kapitol, pričom sú popretkávané spomienkami rodinných príslušníkov neskoršieho pápeža, ale aj svedectvami preživších z koncentračných táborov. Päťdesiate roky označil pápež za všeobecne najdôležitejšie obdobie svojho života. „V tomto desaťročí som sa zoznámil s pracovným životom, láskou, tesne som unikol smrti a zacítil som povolanie stať sa kňazom,“ hodnotí spätne pápež a znova pripája udalosť z 21. septembra 1953, keď pri svätej spovedi pocítil dotyk Božieho milosrdenstva.
„Môžem povedať, že som ´padol na zem´, ako hovorí kniha Skutkov o Šaulovi, keď sa mu Pán zjavil,“ vysvetľuje pápež výber biskupského hesla „Miserando atque eligendo“, ktoré sa neskôr stalo aj súčasťou jeho pápežského erbu. Päťdesiate roky pripravili Jorgeho Bergoglia o časť pľúc a takmer aj o život, ale súčasne mu pripravili i cestu do Spoločnosti Ježišovej, kam vstúpil 11. marca 1958. Na pozadí historickej udalosti pristátia na Mesiaci vykreslil „pápež z ulice“ svoje pristátie v kňazskom stave, ktoré sa udialo v tom istom roku na sviatok svätej Lucie, štyri dni pred oslavou „Kristových rokov“.
Obvinenie a vyhnanstvo
V autobiografii sa pápež podrobne venuje obdobiu vojenskej diktatúry v Argentíne. Spomína osobné nasadenie v práci na prepustení dvoch jezuitov, Yoria a Jalicsa, ktorých uniesla armáda, a tiež ukrývanie dvadsiatky mladých ľudí prenasledovaných režimom. „Napriek tomu ma až donedávna neustále obviňovali práve tí ľudia, ktorí museli veľmi dobre vedieť, ako som sa postavil proti krutosti režimu,“ uvádza pápež.
Ešte v novembri 2010 sa počas súdneho procesu podrobil kardinál Bergoglio vyše štvorhodinovému vypočúvaniu ohľadom jeho vtedajšieho postoja k vojenskej diktatúre. „Neskôr sa ku mne z rôznych strán dostalo, že argentínska vláda sa síce veľmi snažila dostať ma, ale márne. Nenašli žiadne dôkazy, pretože ani ja som sa ničím neprevinil," uzatvára túto kapitolu pápež a popiera existenciu dokumentu, ktorý mal v roku 2005 kolovať vo Vatikáne a prekaziť jeho vtedajšiu voľbu na pápežský stolec.
Pád Berlínskeho múru využil pontifex na hlbšie úvahy o svete, v ktorom by múry nahradili mosty. „Múry slúžia slabosti ľudí a udržiavajú ich v strachu a hrôze. Sme kresťania! Preto musíme milovať svojho blížneho bez výhrad a obmedzení, prekonávajúc múry egoizmu a osobných i národných záujmov. Je potrebné zbúrať ploty ideológií, ktoré zvyšujú nenávisť a netoleranciu.“
Pád Berlínskeho múru nečakane otvoril aj otcovi Bergogliovi cestu do Európy, keďže ho rehoľa poslala ako duchovného správcu (spovedníka) jezuitov do Córdoby. Takmer dvojročný pobyt vnímal spočiatku ako „vyhnanstvo a veľkú osobnú prehru“, čo v tej dobe nezmenilo ani podpísanie „rodného listu“ Európskej únie, Maastrichtskej zmluvy.
Zdanlivá prehra sa však ukázala ako dlhšie duchovné cvičenia pred menovaním za pomocného biskupa a neskôr arcibiskupa Buenos Aires. „Počas týchto takmer dvoch rokov som veľa premýšľal o svojej minulosti, o čase, keď som bol provinciálom, o rozhodnutiach, ktoré som urobil sebecky a na základe môjho gusta, o chybách, ktoré som urobil pre svoje autoritárske správanie, takže mi napokon vyčítali, že som ultrakonzervatívny,“ hodnotí pápež František.
Červený bez červených topánok?
V kontexte svetovej hospodárskej krízy v roku 2008 vykresľuje pápež z Argentíny svoj postoj voči chudobným a požaduje „ekonomický model založený na rovnosti a bratstve, (...) ktorý necháva ľudí žiť namiesto toho, aby im bral životy, ktorého cieľom nie je polemizovať s nimi, ale položiť ich na prvé miesto ako ľudské bytosti“.
Na druhej strane si je vedomý kritiky, ktorej v tejto súvislosti čelí od začiatku svojho pontifikátu. Ako príklad uvádza svedectvo kardinála: „Jedna veľmi oddaná katolíčka sa mu zverila, že vraj som Antikrist. A prečo? Pretože nenosím červené topánky!“ sťažuje sa pápež na nepochopenie a dodáva, že nie „každý, kto hovorí o chudobných, je automaticky komunista. Chudobní sú stredobodom evanjelia a pre Ježiša sú obzvlášť dôležití! Chudoba nemá ideológiu, ako ani cirkev ju nemá...“
Inštrumentalizácia pápeža Benedikta XVI.
Súčasťou novej autobiografie je aj vzťah pápeža Františka k svojmu predchodcovi v úrade, Benediktovi XVI., najmä počas desaťročia od jeho abdikácie. „V posledných rokoch ma veľmi bolelo, keď som musel sledovať, ako jeho úlohu emeritného pápeža zneužili na ideologické a politické účely bezohľadní ľudia, ktorí odmietli prijať jeho rezignáciu a zaujímali sa o vlastný zisk a starostlivosť o svoju malú záhradku, no podcenili pritom dramatickú možnosť zlomu v cirkvi,“ opísal svoj pohľad pápež František a pripomenul, že emeritnému pápežovi navrhol, „že bude lepšie, ak nebude žiť v ústraní, ako pôvodne zamýšľal, ale radšej bude naďalej udržiavať kontakty a podieľať sa na živote cirkvi“. Podľa Františka to však nepomohlo a posledné desaťročie prinieslo polemiku, ktorá obom pápežom uškodila.
Brzda reforiem a Fiducia Supplicans
Posledná štrnásta kapitola sa venuje „príbehu, ktorý ešte treba napísať“. Pápež v nej reaguje na kritiku, ktorej čelí v súvislosti so „zničením pápežstva“, pre nedodržiavanie predpísaných vzdialeností. Pápež odpovedá odkazom na evanjelium: „V dnešnej dobe už nie je správne vytvárať vzdialenosti. Ježiš nestál nad ľuďmi, ale bol ich súčasťou a stál na ich strane.
Je pravda, že Vatikán je poslednou absolutistickou monarchiou v Európe, a občas v jeho vnútri vypuknú zákopové boje a snujú sa dvorné intrigy, ale to musíme nutne zastaviť.“ Pápež obviňuje časť kardinálov z marenia reforiem, s ktorými už v roku 2013 súhlasila väčšina členov kardinálskeho kolégia. Rovnako kritizuje americké médiá, ktoré ho obvinili zo zmien pravidiel konkláve a údajného rozšírenia volebného práva budúceho pápeža aj na rehoľníkov a laikov. „Sú to preludy, čisté výmysly, ktoré boli zjavne uvedené do obehu, aby vyvolali nespokojnosť, nezhody a zmätok v cirkvi a medzi veriacimi,“ uvádza to pontifex na pravú mieru. Nezabúda na kritiku vojen, sexuálneho zneužívania a klerikalizmu.
Nepovšimnutá nezostala ani polemika ohľadom nedávnej deklarácie Fiducia Supplicans. Pápež ju uviedol obrazom Matky cirkvi, „ktorá objíma a víta všetkých“, a pokračoval spomienkou Boha, ktorý miluje každého hriešnika. Protesty a odmietnutia deklarácie biskupmi z rôznych kútov sveta nehodnotí pápež ako predzvesť schizmy, „pretože učenie Cirkvi nie je spochybnené. (...) To neznamená, že cirkev schvaľuje manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Nie je v našej moci meniť sviatosti ustanovené Pánom. Manželstvo je jednou zo siedmich sviatostí a týka sa len zväzku muža a ženy. Toho sa nesmieme dotýkať,“ zdôraznil pápež František.
Budúcnosť Cirkvi a pápeža
Pri úvahe nad budúcnosťou cirkvi cituje víziu teológa Jozefa Ratzingera o menšinovej cirkvi, ktorá „opäť postaví vieru do centra svojej skúsenosti“. Čo sa týka svojej budúcnosti, pápež František neplánuje napodobniť svojho predchodcu v úrade. „Aby som bol úprimný, nikdy som sa nad tým nezamýšľal, pretože verím, ako som pred niekoľkými rokmi povedal niektorým bratom jezuitom z Afriky, že Petrova služba je služba na celý život. (...) Veci by sa zmenili, keby došlo k vážnemu poškodeniu zdravia, a pre tento prípad som podpísal svoju rezignáciu na začiatku svojho pontifikátu, ako to urobili predchádzajúci pápeži, a dal som ju uložiť na Štátnom sekretariáte. Ak by sa to niekedy stalo, nevolal by som sa emeritným pápežom, ale jednoducho emeritným biskupom Ríma a presťahoval by som sa do Santa Maria Maggiore, aby som znova spovedal a zaopatroval chorých,“ načrtol pápež hypotetický scenár.
Namiesto myšlienky na abdikáciu si pápež neustále obnovuje svoj sľub, ktorý napísal pred kňazskou vysviackou v roku 1969:
„Chcem veriť v Boha Otca, ktorý ma miluje ako syna, a v Ježiša Pána, ktorý vylial svojho Ducha do môjho života, aby ma priviedol k úsmevu a tým do kráľovstva večného života. Verím svojmu príbehu, preniknutému pohľadom Božej lásky, ktorý ma na jarný deň 21. septembra priviedol na stretnutie a pozval ma za ním. (...) Verím v Máriu, moju Matku, ktorá ma miluje a nikdy ma nenechá samého. A čakám na prekvapenie každého dňa, keď sa ukáže láska, sila, zrada a hriech, ktoré ma budú sprevádzať až do posledného stretnutia s tou nádhernou tvárou, o ktorej neviem, ako vyzerá a pred ktorou neustále utekám, ale ktorú chcem spoznať a milovať. Amen.