Začnime s Ruskom. Putin získal mandát do roku 2030, skôr ako voľby v klasickom zmysle slova, to bol plebiscit o vojne. Čo znamenajú výsledky pre Západ a EÚ?

Potvrdenie prezidenta Putina vo funkcii na ďalších 6 rokov, keď získal nejakých 87 percent hlasov pri veľkej volebnej účasti, znamená, že bude pokračovať agresia Ruska voči Ukrajine a reorganizácia medzinárodných vzťahov aj na základe rastu váhy a spolupráce štátov BRICS, ku ktorým sa pripájajú ďalšie významné krajiny. Tiež to znamená, že sa bude prehlbovať strategická spolupráca medzi Ruskom a Čínou, že sa bude posilňovať vplyv Ruska vo svete a jeho angažovanie sa v Afrike či na Blízkom Východe – to všetko ako protiváha kolektívnemu Západu, protiváha EÚ a NATO.

Putin vládne dlhšie, ako ktorýkoľvek európsky politik, a je možné, že bude vo funkcii dlhšie ako všetci, ktorí sú dnes pri moci. Myslíte si, že sa ešte dožijeme, že sa Putin stretne s americkým prezidentom či nejakým čelným politikom EÚ?

Predpokladám, že k takým stretnutiam dôjde, ale nie čoskoro. Veľa bude závisieť od vývoja bojov na Ukrajine, vývoja situácie na Blízkom východe a v ďalších ohniskách napätia a konfliktov, ale aj od vnútropolitického vývoja v jednotlivých štátoch EÚ a NATO, najmä od prezidentských volieb v USA.

Predpokladám, že Trump nebude mať problém stretnúť sa s Putinom, nemal problém s Kim Čong-unom, ani so Si Ťin-pchingom. Má podľa vás význam obnoviť takéto stretnutia alebo je vám bližšia predstava diplomatickej izolácie Ruska?

Totálna izolácia Ruska je len ilúziou, ku kontaktom a spolupráci Ruska s mnohými štátmi dochádza a bude dochádzať. Napokon, aj pán Trump sa už vyslovil, že v prípade jeho víťazstva v prezidentských voľbách v USA rýchlo zastaví vojnu na Ukrajine, a to sa zrejme bez kontaktov na najvyššej úrovni s Ruskom nebude dať. 

Keď sa nedávno stretol minister Blanár s ruským ministrom Lavrovom, vyvolalo to ostré a protichodné reakcie. Váš názor?

Stretnutie takého typu a aj na tejto úrovni a priori neodmietam, ale musí mať z našej strany aspoň jasne definované a komunikované ciele, a malo by byť konzultované so spojencami. Toto sa pri stretnutí týchto dvoch ministrov nezvládlo. Navyše ho využila ruská propaganda pred prezidentskými voľbami v Rusku a to voči našim spojencom vyslalo zmätočné signály.

Keď zomrel Alexej Navaľnyj v ruskom väzení, o čom to podľa vás vypovedalo?

Že je to hanba. Keď človek umrie vo väzení, tak je to zlé samo osebe. Ale keď umrie politický väzeň a opozičný predstaviteľ, to sa jednoducho nesmie stať. Ani Putin si nemôže dovoliť, aby mu politický oponent zomrel vo väzení, pretože to vyvoláva príliš veľa otázok.

U vás to vyvolalo aké otázky?

Ako vravím, že sa to nesmie stať.

Putin teraz po voľbách hovoril, že súhlasil s jeho výmenou za iných väzňov zo Západu. Médiá však skôr špekulujú, že jeho smrť bola zavinená Kremľom. Čo si vy myslíte?

To neviem, bola by to len ďalšia špekulácia, jeho život a smrť však boli v rukách štátu, to znamená, že štát, ktorý ho poslal do väzenia, za všetko nesie zodpovednosť. Nehovoriac o predchádzajúcich otravách a podobne. Problematický je fakt, že sa dostal do väzenia a že tam zomrel. Z môjho pohľadu absolútne neprijateľné.

Vojna trvá viac ako dva roky, Ukrajina je v zložitej situácii s vojakmi aj muníciou a zbraňami, Rusko získava prevahu na fronte. Akú zodpovednosť za ďalšie dianie nesie podľa vás Západ?

Jedna aj druhá strana naďalej vychádza z tézy, že treba bojovať ďalej a preto sa bude bojovať ďalej. Problém vidím v úvahe, že by sa malo bojovať do víťazného konca, pretože vojensky sa v tomto konflikte zvíťaziť podľa mňa nedá. Ale bojovať sa ešte bude, a ako vidíme, jednej ani druhej strane sa nedarí plniť stanovené ciele. Nechcem povedať, že je to úplne v slepej uličke, ale vývoj tam minimálne smeruje. Vyvoláva to otázku, že treba začať budovať kanál na rokovanie. Aspoň tí, ktorí chcú pomôcť bojujúcim stranám, aby našli nejaké politické a mierové riešenie, by sa o to mali usilovať.

Budeme vám oponovať, slepá ulička z toho vôbec nemusí byť. Ak Rusko prerazí frontovú líniu, ak Ukrajina nebude mať dostatok vojakov a munície, môže sa to skončiť dosť jednoznačne.

Súhlasím. Aby sa zabránilo takému vývoju, hľadajú sa cesty na rozšírenie a zintenzívnenie vojenskej pomoci Ukrajine.

Ako z tohto pohľadu hodnotíte Macronove, Cameronove, Dudove a Pavlove úvahy o možnom nasadení vojakov na západnej Ukrajine, formálne zodpovedných za školenie a cvičenie?

Priame nasadenie vojakov členských štátov NATO či EÚ na Ukrajine by viedlo k ďalšej eskalácii konfliktu a vyvolalo by razantnú odpoveď Ruska. Začalo by sa to vyslaním technických, logistických, výcvikových tímov, ale tam by sa to asi neskončilo. Preto tieto úvahy mnohé významné štáty – vrátane USA – odmietli, ako to urobil aj generálny tajomník NATO Stoltenberg.

A ako hodnotíte priamy a jednoznačný prístup premiéra Fica?

Nie som prívržencom vyslania slovenských vojakov do boja na Ukrajinu. Pán premiér Fico však mohol s tlmočením názoru našej vlády počkať na vlastné zasadanie v Paríži, a potom ho komunikovať verejne, tak ako to urobili ostatní. Navyše, do zahraničia pred vojnou utiekli milióny Ukrajincov, vrátane státisícov mužov, ktorí sa aspoň zatiaľ nevracajú masovo domov a nevstupujú do armády. V tom by mala byť prirodzená rezerva ukrajinskej armády, ktorá zjavne trpí nedostatkom vojakov.

Všeobecne sa predpokladá, že k významnejšiemu posunu môže dôjsť až po amerických voľbách. Čo by podľa vás zmenilo víťazstvo Donalda Trumpa?

Viete, neodvažujem sa tvrdiť, kto bude víťazom volieb v Spojených štátoch, i keď to vyzerá v prospech pána Trumpa. Má určite šance, ale nezabúdajme aj na súdne procesy, ktoré sa teraz proti nemu vedú a budú viesť, ktoré môžu vlastne vyradiť zo súboja o prezidentský post. Takže nebudem špekulovať. Ale myslím si, že podpora Ukrajiny má podporu na obidvoch stranách politického spektra, aj u republikánov. Nemyslím si, že by republikáni nechceli podporovať Ukrajinu, to nie. Vždy sa nájdu nejaké riešenie a nejaké dohody. Nezabúdajme tiež, že Spojené štáty vždy doteraz dostáli svojim záväzkom.

Sú záujmy európskych štátov voči Ukrajine a Rusku rovnaké, ako sú záujmy USA?

Treba sa pozrieť na mapu, my sme súčasťou Európy a Rusko je tiež súčasťou Európy a toto nikto neodstráni len tým, že si zavrie oči.  Predurčuje nás to možno aj k niektorým iným spôsobom a postupom, pretože vytváranie budúcej bezpečnej Európy sa nás týka bezprostrednejšie. Bezpečná Európa znamená aspoň určitý spôsob komunikácie, aspoň minimálny dialóg, ale možno v budúcnosti aj dohody s Ruskou federáciou. Dnes to vyzerá veľmi zložité, ale v budúcnosti sa to môže zmeniť.  Spojené štáty si to môžu nastaviť inak, ony predsa len sú v inej geopolitickej situácii. Dnes je Európa napriek všetkým výkrikom, ktoré niekedy počujeme aj z Bruselu, že aké máme veľké ambície, dnes EÚ jednoducho nie je hráčom vo veľkej politike.

Takže hovoríte, že ako Európania sme povinní si rozumieť s Ruskom lepšie ako Američania, respektíve že sa o to máme usilovať?

To som nepovedal, pretože si myslím, že by o to mali usilovať aj Spojené štáty. V niektorých otázkach chcú a v iných budú musieť spolupracovať s Ruskou federáciou.

Vrátim sa k pôvodnej otázke,  máme v niečom iné záujmy ako Američania?

Európa je iná svojím postavením, z toho vyplýva, že s Rusmi musíme hovoriť aj o iných otázkach, pretože priamo susedíme.

Čo z toho vyplýva?

Že s Ruskou federáciou potrebujeme viesť dialóg, ide napríklad o ochranu hraníc, otázky migrácie a podobne, ale aj hospodársku spoluprácu, ku ktorej možno niekedy v budúcnosti opäť dôjde, to sú otázky, ktoré sú pre nás bezprostrednejšie, ako sú pre Spojené štáty.

Ešte jedna otázka k vojne. Zo všetkých pokusov o rokovania od začiatku vojny vyplýva, že Rusom záleží na tom, aby Ukrajina bola neutrálna a nebola súčasťou NATO. Uvádzajú to ako príčinu vojny, aj podmienku mieru. Urobil Západ chybu, keď Ukrajinu de facto pozýval do NATO, keď v každom komuniké po samite NATO bola veta, že Ukrajina sa stane členom Aliancie?

Nezabúdajme, že keď bukureštský samit NATO v roku 2008 otvoril dvere Ukrajine a Gruzínsku do Aliancie, medzi NATO a Ruskom existovala štruktúrovaná spolupráca a v Zakladajúcom akte o vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi Ruskou federáciou a NATO z roku 1997, ktorý bol podpísaný oboma stranami, sa priamo uvádza, že členské štáty NATO nemajú žiadny zámer, plán či dôvod rozmiestniť jadrové zbrane na území nových členov, čo explicitne predpokladalo budúce rozširovanie NATO. Chyba teda nebola v tom, že samit svojím spôsobom otvoril dvere prípadnému budúcemu členstvu v Aliancii aj Ukrajine, aj Gruzínsku. Chyba z môjho pohľadu bola v tom, že sa prerušil dialóg, ktorý existoval medzi Ruskou federáciou a NATO. Tento dialóg sa jednoducho prerušil a nepokračoval. Tu sme trošku urobili chybu.

Čomu mal ten dialóg slúžiť, ak vidíme, že Západ podporoval členstvo Ukrajiny v NATO a pre Rusov je to neprijateľná vec?

Mali sme oveľa nástojčivejšie hovoriť s Ruskou federáciou a svojím spôsobom načúvať ich obavám, ktoré mali. Tým nechcem ospravedlňovať agresiu, chcem len povedať, že sme nemali dovoliť prerušenie takéhoto dialógu.

Dnes vidíme, že to viedlo k vojne. Akú pravdepodobnosť by ste dali tomu, že výsledkom vojny bude, že Ukrajina skončí v ruskej sfére vplyvu viac, ako to bolo pred vojnou?

Vylučujem to. Agresia Ruska vyvolala na Ukrajine silnú vlnu patriotizmu a tiež odmietanie Ruska zo strany väčšiny obyvateľstva. Ukrajina je na začiatku dlhej a zložitej cesty vedúcej do Európskej únie a nájde si aj vyriešenie otázky vzťahu voči NATO. Rusko zápas o Ukrajinu zo značnej časti už prehralo.

Prejdime k prezidentským voľbám. Takmer všetky parlamentné strany podporili nejakého kandidáta, vás nepodporila žiadna strana. Prečo?

Považujem to skoro za pozitívne. Od samého začiatku som vravel, že chcem byť občianskym kandidátom. Kandidáti politických strán vlastne len prenášajú politický boj z parlamentu aj do prezidentských volieb. Nie je to žiadna jadrová fyzika, keď si povieme, že či už tam bude jeden alebo druhý najsilnejší kandidát, bude to len prehĺbenie politického boja a antagonizmu, rozdeľovania spoločnosti. Spolupráci politických a občianskych síl pri riešení domácich a vonkajších problémov, ani zjednocovaniu spoločnosti to neprospeje. 

V čom sa podľa vás líši Korčok a Pellegrini? A v čom sa od nich líšite vy?

Ja nepredstavujem ani jedno ani druhé politické zoskupenie. Tým pádom nie som ani zaviazaný vláde, ani opozícii. Pán Pellegrini je provládny politik a pán Korčok vystupuje ako protivládny kandidát. Tú výhodu, ktorú mám ja, nemá ani jeden z nich.

To môžu obaja ľahko zmeniť správaním po voľbách, predpoklady na to majú. Čím sa od nich líšite programovo?

Mnohé témy budú obdobné, samozrejme. Ja sa domnievam, že ľudí na Slovensku trápi neistota, ktorá je daná tým, že za našimi hranicami prebieha konflikt, že tieto konflikty pribúdajú aj vo svete, vidíme, čo sa deje na Blízkom východe, v Afrike aj inde. Dnes je rozkolísaná situácia a ja sa domnievam, že – pri všetkej úcte – ani pán Korčok, ktorý je síce skúsený diplomat a bol ministrom, ale také skúsenosti z riešenia krízy a konfliktov ako mám ja, nemá. Pán Pellegrini je stranícky politik, jeho témy sa týkajú hlavne vnútornej politiky. Myslím si, že ľudia už majú dosť toho, že sú obidve tieto časti politického spektra večne na barikádach. Chýba nám spoločná a jednotiaca vízia pre Slovenskú republiku.

Prejdime si niektoré základné témy, ktoré sú nosné pre prezidentskú kampaň. Novela Trestného zákona a zrušenie ÚŠP. Váš názor?

Pani prezidentka konala správne, patrí to na Ústavný súd. Osobne dúfam, i keď, samozrejme, je to vec nezávislého Ústavného súdu, že tento trestný kódex tak ako je nastavený, bude zastavený. A že nedovolí, aby sa dostal do platnosti čo už len na jednu sekundu, pretože to jednoducho má nezvrátiteľné dopady. Takto sa to nedá robiť. ÚŠP je už zrušený, ale bola to chyba.

Prečo?

Keď už nová vláda začala dialóg s Európskou komisiou, tak to mala dotiahnuť do konca a nevystupovať predtým s takýmito návrhmi. Vláda mala zohľadniť pripomienky, keď už hovorili, že stoja o dialóg, pretože dialóg sa začal a tie pripomienky prišli.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že vám je vnútropoliticky bližšia pozícia Ivana Korčoka, a nie Pellegriniho.

Ja sa tým ani netajím. Pokiaľ ide o túto otázku trestných kódexov, odmietam celý postup a priebeh rokovania v parlamente. Nemalo sa to tak to stať.  

Gašparov syn a vedenie SIS. Vláda ho nominovala, prezidentka nomináciu de facto odmietla, napokon zrejme riadi Pavol Gašpar SIS z nižšej funkcie. Čo hovoríte na takýto postup?

Pani prezidentka nomináciu neodmietla, ona v tejto veci nekonala a tým podľa mojej mienky zlyhala pri výkone svojej funkcie a otvorila dvere vláde, aby si našla cestu k nominácii veľmi zvláštnym spôsobom, okľukou. Nominácia do SIS je v kompetencii vlády. Je tu aj spoluzodpovednosť prezidentského úradu, určite by som bol veľmi aktívny v týchto otázkach, keď ide o kandidáta bez potrebných skúseností a s rôznymi šrámami. Opäť platí, že to má vplyv na celé Slovensko. Žiadna vláda si tu nemôže robiť, čo chce. Mali sme také skúsenosti aj v minulosti. Nakoniec, tie predchádzajúce vlády tiež prichádzali s rôznymi nomináciami, ktoré boli z môjho pohľadu dubiózne, tiež bez kvalifikácie, bez skúseností s rôznymi problémami a tak ďalej. Tam sa toho veľa neudialo. Teraz sa toho deje viac. Domnievam sa, že prezidentský úrad by mal byť veľmi aktívnym hráčom v týchto veciach.

Takže by ste nevymenovali Gašpara juniora do vedenia SIS?

Nechcem o tom špekulovať, musel by som vidieť podklady k jeho osobe. Je známe, čo sa píše v médiách, ale to ešte neznamená, že ho vieme zhodnotiť. V každom prípade sa domnievam, že na takýto post by mal byť menovaný oveľa skúsenejší človek, ktorý by bol po kauzách v minulom období solídnym partnerom aj pre zahraničie. Nezabúdajme, že máme poškodenú reputáciu.

Ako vnímate tému RTVS, zmenu zákona a debatu okolo toho?

Nechápem, prečo to vláda robí, len tým škodí demokracii a poškodzuje nás aj v zahraničí. Sloboda médií a sloboda slova je mimoriadne citlivou otázkou pre celú spoločnosť a aj pre mňa, veď z minulosti máme neblahé skúsenosti s cenzúrou alebo len vládno-propagandistickými médiami a redaktormi. Pokiaľ sú výhrady voči fungovaniu RTVS, či už ide o objektívnosť, pluralitu, vyváženosť spravodajstva alebo hospodárenie, na to tu máme príslušné rady a parlamentné orgány.

Zahrávanie sa s verejnoprávnou RTVS podľa mňa začalo už zrušením koncesionárskych poplatkov ako nezávislého zdroja financovania a neochotou pomôcť pri znížení investičného dlhu. Chcem vyzvať vládu, aby namiesto prijatia tohto zákona zvážila kroky, ako implementovať na Slovensku nedávno prijatý Akt Európskeho parlamentu o slobode médií a na ochranu novinárov.

Ak to zhrnieme, ako hodnotíte vládu Roberta Fica po vyše štyroch mesiacoch?

Musím povedať, že mám zmiešané pocity, vláda prišla do funkcií evidentne nepripravená.

V čom?

Nepripravená na to, ako nastoliť a urýchlene riešiť ako svoju prioritu otázky, ktoré trápia väčšinu občanov, ako sú kritický stav zdravotníctva či školstva, inflácia, zdražovanie, rozpočtová disciplína, sociálna spravodlivosť, pôdohospodárstvo, plnenie Plánu obnovy a zaistenie čerpania eurofondov, bez toho, aby ich potenciálne komplikovala otáznymi vnútropolitickými krokmi. Aj tie prvé pozitívne kroky, ktoré vláda v niektorých oblastiach učinila a veľké úsilie v iných ostali prekryté rozporuplnými krokmi v oblasti trestných kódexov či médií a následnými protestami protivládnych síl a občanov.

Ako hodnotíte prezidentku Čaputovú, ktorá onedlho končí v úrade?

Aj tu poviem, že hoci si jej činnosť v niektorých oblastiach vážim, ako napríklad našu reprezentáciu v zahraničí, do takýchto funkcií nemá chodiť nepripravený kandidát. Bola veľmi dobrým symbolom pre Slovenskú republiku, v zahraničí ju prijali s určitým nadšením, videli ženu s určitými liberálnymi alebo otvorenejšími názormi, z tohto pohľadu sa na nás pozerali ako na určitú pozitívnu výnimku. V porovnaní s našimi susednými krajinami, to bolo vtedy plus. Pokiaľ ide o jej výkon vo funkcii, tam už mám určité otázky, opäť sa podľa mňa ukázalo, že neprišla do tejto funkcie pripravená, niekedy prosto prechádzala od jednej krajnosti do druhej krajnosti.

Čo bola jej najväčšia chyba?

Politický postup, keď Hegerova vláda stratila dôveru. Jednoducho, že nekonala a nemenovala skutočnú úradnícku vládu, pretože vláda, ktorú menovala, nebola úradnícka. To bola jej vláda. Ovplyvnilo to parlamentné voľby.

Prezidentka Čaputová sa výrazne angažovala v rôznych ideologických témach, ktoré sú jej blízke. Dúhové témy, zelené témy, covid či Ukrajina. Zrejme najďalej zašla po vražde na Zámockej ulici, ktorú sa snažila využiť na presadenie zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Váš názor?

Prepáčte, ale to už malo byť dávno schválené. To je otázka základných ľudských práv, podľa mňa je neprijateľné až farizejské, keď predchádzajúca vláda, ktorá mala pomaly ústavnú väčšinu, o tom nerozhodla, a zároveň chodili manifestovať s dúhovými vlajkami.

Lenže väčšina spoločnosti to za vec ľudských práv nepovažuje, naopak to považuje za ideologickú kolonizáciu. Aj v ústave chránime manželstvo ako zväzok muža a ženy. Pritom k ľuďom s homosexuálnou orientáciou sme tolerantní, je u nás preukázateľne menej útokov, ako vo Francúzsku, Británii či inde na Západe.

Pozor, hovoríte o manželstve a to je zväzok muža a ženy, ale registrované partnerstvo je niečo iné, právnici by vám asi povedali alebo aj mne, že to nie je úplne to isté.

To je len ďalšia ideologická hra, po tých rokoch už dosť priehľadná. Cieľ je rovnaký: manželstvo pre všetkých, nárok na dieťa atď.

Pre mňa je to otázka práv. A jednoducho je tu kategória občanov, a nie sú to len homosexuálni občania, veď väčšinu partnerských párov na Slovensku tvoria muži so ženami. Sú tu občania, ktorí nechcú alebo nemôžu ísť do manželstva, ale chcú byť v partnerskom zväzku, ktorý zakladá určité práva a povinnosti. A túto právnu ochranu jednoducho nemajú a osobne to považujem za porušenie ich práv, pretože máme dve rôzne právne úrovne pre rôzne kategórie ľudí.  Ako vravím, prekáža mi to.

Aj proti vôli väčšiny slovenskej spoločnosti?

Väčšina nie je proti právam, ale proti tomu, keď sa agresívnym spôsobom presadzuje nejaká ideológia, bez toho, aby sa s nimi o tom diskutovalo. Keď sa povie, takto je to správne a takto to budete robiť. Nikoho nepresvedčíte tým, že budete okolo toho kričať. Prebehli u nás veľmi masové protesty a politici vytiahli dúhové vlajky, ale potom v parlamente neurobili nič. To je neprijateľné a považujem to za veľké farizejstvo a sklamanie.

K jednej zmene došlo, ale prezidentkina vláda ju zrušila, pretože sa jej zmena málila. A tí, ktorí boli proti zväzkom rovnakého pohlavia, to robili z presvedčenia, že im prekáža práve vnucovaná ideológia. Ale prejdime k inej otázke, keď sa pozriete späť, na našu modernú prezidentskú tradíciu, koho považujete za nášho najlepšieho prezidenta?

Táto otázka ma chce priviesť k nejakému hodnoteniu. Môžem povedať, že každý z doterajších prezidentov, ktorí tu boli, mal svoje plusy. Nechcem ich však hodnotiť. Jediný prezident, s ktorým som priamo spolupracoval, bol pán Gašparovič, bola to dobrá spolupráca, cením si to dodnes. Ale hodnotenie ani pána Gašparoviča mi neprislúcha. Mal určité veci, s ktorými som mohol súhlasiť, s určitými vecami by som možno nesúhlasil, ale to sa týka každého.

Na záver ešte osobná otázka, keď ste boli ministrom zahraničných vecí, tak po necelých dvoch rokoch ste odišli na medzinárodný post...

...odišiel som pracovať do Ženevy, kde som pôsobil ako výkonný tajomník hospodárskej Komisie OSN pre Európu.

Otázka však smeruje inde. Týka sa vás osobne, ale aj niektorých vašich kolegov, občas sa zdá, akoby bol medzinárodný post pre našich diplomatov viac, ako funkcia ministra, niektorí možno považujú domácu funkciu len za prostriedok k funkcii v nadnárodnej organizácii. Vnímate tento problém?

Ďakujem vám za túto otázku a dúfam, že sa to ozrejmí. V mojom prípade to bolo presne opačne. Ja som prišiel do funkcie ministra zahraničných vecí po výzve pána prezidenta Gašparoviča. Nie na základe ponuky nastupujúceho premiéra pána Fica, napokon, bol som nestraník a nečlen Smeru, ale som mu vďačný, že ma akceptoval do tejto funkcie.

Prišiel som vtedy z funkcie v zahraničí, pracoval som pre Európsku úniu, mohol som tam ostať. Musím povedať, že sa mi podaktorí predstavitelia čudovali, že som išiel do národnej politiky, vraveli, že mám pred sebou významnú medzinárodnú kariéru, ale ja som urobil tento krok a prišiel som. Nechcem, aby to vyznelo nadnesene, ale považoval som to za službu vlasti a vedel som, aká zložitá vládna koalícia bude. V rozhovoroch s pánom prezidentom Gašparovičom aj s pánom premiérom Ficom som vtedy obom povedal, že tu budem iba na určitý čas. Aby som pracoval pre Slovenskú republiku a zúročil reputáciu, ktorú mám v zahraničí. Vedeli, že tu budem dva roky a potom odchádzam späť, pretože už bude vláda čitateľná a nebude ju treba obhajovať, ani nič vysvetľovať.

Vyhradil som si nejaké veci, najmä pokiaľ ide o veľvyslancov, ale od začiatku to bolo na dva roky. Na základe konkurzu ma vybrali za výkonného tajomníka hospodárskej Komisie OSN pre Európu. Ak to dnes v Smere či ľudia v spoločnosti vidia inak, je to preto, že neboli pri mojich rozhovoroch s pánom Gašparovičom a Ficom.

Takže ste boli ministrom preto, aby ste, takpovediac, žehlili Mečiara a Slotu vo vládnej koalícii?

Ja by som to takto nepovedal. Pán Gašparovič ma poznal, poznal moje názory aj moju naozaj dobrú reputáciu v zahraničí a on povedal, že máme takú situáciu, že zahraničie sa pozeralo na niektorých vtedajších predstaviteľov s veľkými otáznikmi. Pána Fica prečítaného nemali, nevedeli, čo od neho čakať. Takže nešlo o nejaké, žehlenie vecí, ani o vysvetľovanie nevysvetliteľného. Partneri nás potrebovali poznať.

Ivan Gašparovič vás podporuje aj teraz? Bude vás voliť?

S pánom Gašparovičom sme, samozrejme, v kontakte a hovoríme spolu. Myslím si, že ma podporuje v takej osobnej rovine.