Toto tvrdenie je príznačné pre fenomén, ktorý výstižne komentovala americká novinárka Abigail Shrierová vo svojej nedávno vydanej knihe Zlá terapia: Prečo deti nedospievajú? Len čo sa začnete starať o svoje duševné zdravie, môžete sa s ním rozlúčiť.
Inými slovami, žiadna generácia sa toľko nestarala o svoje duševné zdravie ako tá, ktorú reprezentuje Tereza Koubková, a žiadna na tom – aspoň čo sa týka počtu diagnóz a spotreby psychofarmák – nebola horšie.
Abigail Shrierová dáva do priamej súvislosti zlú duševnú kondíciu s "prácou na sebe", presnejšie s frekvenciou návštev u psychoterapeutov. Neexistuje však aj iné vysvetlenie? Možno sociálno-ekonomické podmienky, ktoré vrhajú deti a mladých ľudí do diagnóz? Často sa napríklad spomína, že mladí ľudia v zraniteľnom veku zažili pandémiu, z médií na nich doliehajú už od detstva globálne problémy a mnohí čelia obavám z klimatického kolapsu.
Ani toto zdôvodnenie však nie je spoľahlivé. Aj predchádzajúce generácie by vedeli nájsť rôzne dôvody pre malomyseľnosť. Obligátny odkaz na pandémiu je nepresvedčivý už len preto, že v prípade zhoršenia duševného zdravia ide o dlhodobý jav.
Odkaz na klimatickú krízu zase naráža na skutočnosť, že podľa početných prieskumov sa len nepatrná časť mladej generácie obáva klimatického kolapsu. Nedávny nemecký prieskum dokonca ukazuje, ako málo sa mladí ľudia líšia od svojich rodičov, pokiaľ ide o hodnoty. Väčšina túži po dlhodobých vzťahoch, rodine a aute so spaľovacím motorom.
Takže nám neostáva nič iné, len dať Abigail Shrierovej za pravdu? Nie tak celkom. Jej téza je v mnohých ohľadoch nepresvedčivá, navyše sa zdá, že údaje interpretuje jednostranne, v neprospech psychoterapie. Nič to však nemení na tom, že na jej hypotéze niečo je, a navyše poukázala na úskalia psychoterapeutického pohľadu na spoločnosť. Z tohto pohľadu sa človek javí ako súbor diagnóz a spoločnosť ako súbor chovancov.
Čím viac liečby, tým viac chorých
Po objavení penicilínu dramaticky klesol počet úmrtí na infekcie. Keď sa zlepšila prevencia rakoviny prsníka, počet ochorení ustúpil. Podľa Abigail Shrierovej, nič z toho neplatí pre psychické ochorenia. Od 80. rokov 20. storočia sa liečba stala dostupnejšou, stigma mizne, čoraz väčšia časť populácie navštevuje terapiu – a paralelne s tým rastie výskyt duševných chorôb.
Autorka sa opiera aj o niekoľko štúdií, ktoré porovnávajú osudy ľudí, ktorí prešli ťažkou udalosťou a následne buď navštívili terapeuta, alebo nie. Konkrétne ide o štúdiu z roku 2009, zameranú na obete popálenín: tí, ktorých sprevádzal terapeut, dopadli horšie v porovnaní s obeťami popálenín, ktoré psychoterapeuta odmietli. Analogická situácia nastala v prípade pacientok s rakovinou prsníka. Tie, ktoré navštevovali podporné skupiny, uvádzali horší psychický stav.
Autorka však túto štúdiu dezinterpretuje. Pacientky, ktoré navštevovali skupinovú terapiu, na tom boli horšie. Naopak, pacientky, ktoré vyhľadali pomoc individuálnu, na tom boli lepšie v porovnaní so ženami, ktoré terapiu nevyhľadali.
Čo z toho vyplýva? Podľa autorky je prinajmenšom múdra reakcia tých, ktorí po ťažkej udalosti vyslovia nekompromisné: "Nechcem o tom hovoriť". My však máme tendenciu pozerať sa na týchto ľudí s podozrením. Nepotláčajú v sebe emócie, ktoré sa nevyhnutne vyplavia na povrch inde?
V zajatí premýšľania o svojich pocitoch
Takto priamočiaro dynamika emocionálneho života nefunguje. Autorka správne poukazuje na to, aké podstatné je vedieť potlačiť emócie. Človek, ktorý pri každom emocionálnom prežívaní rozmýšľa nad svojimi pocitmi, nebude dobrým priateľom ani spolupracovníkom. Schopnosť príliš sa nezaoberať sebou samým je minimálna požiadavka, ktorú na nás každodenný život kladie.
Tu prichádza autorkin prvý dôležitý poznatok: mali by sme menšiu váhu klásť na posudzovanie emócií. Pobláznenie citmi je zjavné v širšej spoločnosti aj v akademickom prostredí. Aj tu sa v posledných rokoch intenzívne pracuje na rehabilitácii emócií, ktorým vraj prílišný dôraz na racionalitu ukrivdil. Lenže pri ohováraní racionality sa zabúda na to, že je potrebná už len na to, aby sme sa rozhodli, ktorým z mnohých protichodných emócií, ktoré bežne prežívame, dáme priestor.
V snahe o rehabilitáciu citov sa naviac prehliada, ako ľahko sa s nimi dá manipulovať, najmä s citmi detí. Shrierová preto nerozumie horlivosti, s akou sa deti posielajú k psychoterapeutom. Veď aj dospelí chcú v terapeutickom rozhovore vyjsť v ústrety, potvrdiť psychológovu hypotézu, "zapáčiť sa". Výsledkom môžu byť imaginárne ťažkosti, dokonca aj životné osudy.
Najmarkantnejším príkladom je takzvaná terapia obnovenej pamäti, (recovered memory therapy). Ide o terapeutický prístup používaný v 80. a 90. rokoch 20. storočia, neskôr označovaný za "najväčšiu katastrofu, ktorá od čias lobotómie zasiahla oblasť duševného zdravia“.
Jej zástancovia verili, že mnohé problémy duševného zdravia sú spôsobené traumatickými zážitkami, ktoré boli vytesnené z pamäti. Úlohou terapeuta je odhaliť zastretú bolesť a umožniť pacientovi, aby ju prežil. Výsledkom bolo, že si pacienti – pod vedením terapeutov – nevedomky vymýšľali. Inými slovami, terapia vytvárala traumu, ktorú liečila.
Shrierová sa však neuspokojuje s vymenovaním minulých zlyhaní. Rovnaký vzorec nachádza aj v dnešnom počínaní. Dokonca aj súčasná terapia, pri ktorej je klient vedený k tomu, aby sa zameral na svoje vlastné emócie, často nereaguje na problém, ale priamo ho vytvára.
Ako upozorňuje psychológ Leif Kennair, nadmerná tendencia hovoriť o vnútornej bolesti, zlyhaní, minulosti, pocitoch, je jedným z výrazných príznakov depresie. Podstata terapie a depresie je – v tomto ohľade – totožná. Terapia stimuluje slučku, do ktorej sa depresívny človek chytí.
Keď terapeuti odporúčajú odísť
Námietka je zrejmá: nech ma trápi čokoľvek, reflexii o daných ťažkostiach sa nedá vyhnúť. V podstatnej veci však treba dať autorke za pravdu. Početné problémy – a žiaľ, bývajú to tie najpálčivejšie – sa nevyriešia sebareflexiou ani komunikáciou, akokoľvek by sme sa snažili. Jediným spôsobom je nechať ich odísť. Ale nechať niečo odísť alebo prestať niečo chcieť – napríklad vážiť štyridsaťpäť kíl, ak je človek anorektik – nebýva ľahké.
Terapeuti to prinajmenšom tušia, a preto vymysleli falošný spôsob, ako dosiahnuť želaný stav "už mi na tom nezáleží". Problémy označili ako vonkajšie, a klient alebo pacient sa od psychológa často dozvie, že dôvodom, prečo sa cíti zle, je blízka osoba, najčastejšie rodič. Klientom sa odporučí prerušenie kontaktu ako prvý krok k liečbe. "Najväčšou hrozbou pre váš vzťah s dieťaťom nie je rodič. Je to terapeut, s ktorým sa stretáva," čítame.
Netuším, ako často dávajú terapeuti odporúčanie prerušiť vzťahy, ale je pravda, že aj ja som si medzi svojimi známymi všimla tendenciu "dávať si do poriadku vzťahy " po návšteve psychoterapeuta. Ale navrhujú tieto rozchody samotní terapeuti, alebo sú ľudia, ktorí vyhľadajú terapeuta, sami odhodlaní zmeniť svoj život a idú si len po potvrdenie?
Bez ohľadu na to, akú úlohu zohrávajú terapeuti v rozpadajúcich sa vzťahoch, faktom je, že žijeme v spoločnosti, v ktorej sa ľudia opúšťajú ľahšie a častejšie ako kedykoľvek predtým. Minimálne existujú údaje zo Spojených štátov: tretina Američanov prerušila kontakt aspoň s jedným zo svojich rodinných príslušníkov, najčastejšie s rodičmi. Porovnateľné údaje pre západnú Európu nie sú k dispozícii. No skutočnosť, že tri až štyri z desiatich tunajších domácností sú jednočlenné, naznačuje, že aj tu sa často trieska dvermi.
Psychoterapia ako nešťastný liek na osamelosť?
Ak je to tak, nárast duševných chorôb nemusí byť až taký veľký problém. Koniec koncov, jedna z najvýstižnejších pasáží knihy znie: "Ak si tínedžer, tráviš oveľa menej času s priateľmi, až o hodinu denne menej, ako predchádzajúce generácie. Počuješ menej živého smiechu a vtipov, vidíš menej sĺz. Dokonca aj príležitostí na objatie máš menej. Dostávaš menej bozkov než ktorýkoľvek tínedžer od čias, keď odborníci začali tieto veci zaznamenávať. Máš menej príležitostí robiť chyby, cítiť sa zle, ospravedlniť sa, dozrievať."
Dnešní tínedžeri tiež spia podstatne menej ako ich predchodcovia, často nepoznajú svojich starých rodičov a často pochádzajú z rozvrátených rodín. Polovica amerických školákov chodí na terapie, preto sa nemožno čudovať, že rodičia majú obavy aj o zdravé deti a už pri najmenších ťažkostiach vyhľadávajú odborníka.
Tézu knihy možno interpretovať stroho: Terapia z nás robí duševných mrzákov. Podrobnejšie čítanie poukazuje na skutočnosť, že terapia je často nešťastným liekom na osamelosť – na neschopnosť rozprávať s inými, ba dokonca aj so sebou samým. Samota však nemusí byť zlá, ak človek vie, ako s ňou zaobchádzať. Paradoxne sa to človek nenaučí inak, ako v spolužití s druhými. Ak sú však deti vystavené samote od útleho veku, nereagujú na ňu prijatím, ale chorobou.
A čo s tým? Ponúka sa niečo iné ako možno aj nedokonalá liečba? Akokoľvek možno s Abigail Shrierovou v mnohých veciach súhlasiť, vo svojej knihe vyhlasuje psychoterapeutov za vinníkov situácie, ktorú oni sotva vytvorili. Aj keby svojim pacientom skutočne radili prerušiť kontakt s blízkymi, boli by to skôr symptómy bohatej spoločnosti, v ktorej si môžeme dovoliť samotu, akokoľvek nám pravdepodobne neprospieva.
Bez ohľadu na to má Shrierová pravdu v tom, že tendencia dívať sa na celý svet ako na jeden psychiatrický ústav je škodlivá. Psychiatri a psychoterapeuti tomu často idú v ústrety, ale nemali by sme prehliadať ochotu širšej spoločnosti akceptovať tento pohľad.
Buď nemáme iný jazyk, ako hovoriť o spoločnosti, alebo ho máme, ale zanedbávame. Odmietnuť psychoterapeutický jazyk na interpretáciu všetkého a všetkých je správny krok, a ak tomu pomôže kniha Zlá terapia, máme jej byť za čo vďační – napriek všetkým jej nedostatkom.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.