Spätný pohľad na kampaň je výjavom kombinácie žánrovej nudy a politickej mdloby. Nešlo len o marketingovú fádnosť kampane, ale predovšetkým o pohľad na to, čo najsilnejší kandidáti na budúceho slovenského prezidenta svojimi životnými príbehmi stelesňujú.
Víťaz prvého kola Ivan Korčok, ani druhý v poradí Peter Pellegrini, sa v tomto veľmi nelíšia. Vždy kráčali s prúdom a s dobou, ktorej slúžili, kariéra bola pre nich merítkom a oportunizmus nástrojom ich vzostupu.
Pellegrini, ktorý chcel vyhrať už prvé kolo, pridlho a príliš submisívne pôsobil pri Robertovi Ficovi. Prvotný impulz na jeho politické vyviazanie od Fica spôsobila až smrť Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
Po vražde sa druhý muž Smeru stal premiérom, v tom čase mal už skúsenosť s postom predsedu národnej rady ešte z rokov 2014 až 2016. Aj keď ich vzťah postupne ochladol, Ficovi zostal viac-menej lojálny až do rozhodnutia založiť si vlastnú stranu.
Keď po parlamentných voľbách v roku 2023 stál ako predseda Hlasu pred vážnym rozhodnutím, či uprednostní opciu s Ficom alebo Šimečkom, rozhodol sa pre menšie zlo.
Jeden dôvod, prečo sa tak rozhodol, bola zrejme predvolebná policajná akcia Rozuzlenie. Druhým dôvodom bol mocenský kalkul, keď mu Fico ponúkol viac kresiel v budúcej vláde, ako by mohol dostať v koalícii s PS, SaS a KDH. A ako možný bonus práve politickú podporu v prezidentských voľbách.
Pre Pellegriniho bolo signálne v tom čase aj to, ako Michal Šimečka neústupne držal post ministra vnútra pre svojho progresívneho straníka Jaroslava Spišiaka, respektíve ako blízko mu bol policajný prezident Štefan Hamran. Aj vďaka tomu sa Progresívne Slovensko stalo pre Hlas konkurentom, a nie je spojencom.
Ivan Korčok
Čerstvý víťaz prvého kola sa síce hlási k nezávislosti občianskeho kandidáta, no dostal najvýraznejšiu politickú podporu od Progresívneho Slovenska. Popritom sa tešil aj podpore mobilizovaných námestí, za čím tiež stoja najmä liberálne strany. Dnes sa zdá, že trpezlivé státie pod tribúnou pod drobnohľadom fotografov a kamier mu pomohlo viac, ako keby na demonštráciách verejne vystupoval.
Podporovala ho aj SaS a politickú podporu v podobe prvej voľby získal Korčok aj od KDH. Korčokovi to zjavne pomohlo najmä na Orave, kde Pellegriniho porazil. A to bez akýchkoľvek programových ústupkov pre Majerského stranu.
Korčok bol dlhý čas kariérnym diplomatom, ale boli aj obdobia, keď zastával politické funkcie či posty s politickým obsahom. A práve v tomto období nedokázal urobiť také kroky, ktoré by potvrdili jeho charakter.
Najväčšou hanbou pre Slovensko boli časy, keď počas mečiarizmu končili na stoloch demarše, keď bol do zahraničia unesený syn prezidenta Michala Kováča, keď vybuchlo auto s Róbertom Remiášom.
Boli to hrozné časy a v časti tohto obdobia bol Korčok hovorcom ministerstva zahraničných vecí počas tretej Mečiarovej vlády. V zápase s mečiarizmom tak stál na nesprávnej strane dejín. A nebolo to len vtedy.
Keď bol v roku 2018 zavraždený Ján Kuciak spolu so svojou snúbenicou Martinou Kušnírovou, bol Ivan Korčok štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí v tretej Ficovej vláde. Protokolárne bol členom vlády, bez hlasovacieho práva. Opäť to bol správny čas na činy, aj silné politické gestá.
Neodstúpila vtedy ani ministerka Žitňanská, ani štátna tajomníčka Kolíková, ani štátny tajomník Korčok. Jediným, kto zložil funkciu, bol minister kultúry Maďarič.
Pellegrini sa v tom čase stal premiérom a s Korčokom preto po vražde k politike pristúpili rovnako. Zostali pri moci. Je dobré mať to na pamäti.
Po prvom kole je zrejmé, že najdôležitejšou otázkou pre druhé kolo bude, kam sa pohnú voliči Štefana Harabina a Krisztiána Forróa. Ich voliči môžu v druhom kole rozhodnúť, kto sa stane naším novým prezidentom. Najbližší čas ukáže, aký verejný odkaz o možnej podpore do druhého kola obaja vyšlú.
Prezidentské voľby zapadli do politicky vyostrenej atmosféry po nie tak dávnych parlamentných voľbách. Progresívne Slovensko prehralo parlamentné voľby a bolo „odídené“ do opozičných lavíc. Ambíciou progresívcov poháňaných časťou im naklonených aktivistických médií bolo buď parlamentné voľby priamo vyhrať, alebo sa stať povolebným rozhodcom zostavenia novej koaličnej vlády. Nič z toho sa im nepodarilo, čoho dôsledkom bola politická frustrácia, ktorá sa onedlho preformátovala (vďaka tomu, ako Fico ostro uchopil moc) do rozhodnutia - veľmi skoro po voľbách - preniesť politický zápas na námestia.
Ficova štvrtá vláda politicky prepálila nástup k moci predovšetkým za spôsob, akým chcela nanovo nastaviť novú trestnú politiku štátu vrátane rozhodnutia o zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry. Následne pokračovala útokom na RTVS, čo mohlo znepokojiť aj vlastných voličov koalície.
Do druhého kola postúpili Korčok s Pellegrinim s väčším voličským rozdielom, než sa predpokladalo. Paradoxom oboch kandidátov je, že svojou kariérnou dráhou aj politickým účinkovaním reprezentujú skôr politickú beztvarosť a prispôsobivosť, no v prezidentskom súboji sa ocitli v politických rolách, ktoré zvýrazňujú súčasnú politickú polarizáciu a rozpoltenosť.
A nielen to, deliace línie sa prehlbujú aj v spoločnosti, zväčšuje sa aj odcudzenie medzi ľuďmi, čo rozdeľuje nielen mestá a vidiek, generácie starších a mladších, ale aj rodiny. Pellegrini a Korčok sa v prezidentskom súboji stali tvárami tohto rozdelenia.
Progresívne Slovensko, ktoré politicky najvýraznejšie podporuje Ivana Korčoka, bude chcieť z druhého kola urobiť už „odskúšané“ referendum o Ficovi a jeho vláde a vládnej koalícii, ktorá „izoluje“ Slovensko. Je to čitateľný naratív, v ktorom sa Pellegrinimu za tento stav pripisuje (spolu)zodpovednosť. Pokúsia sa urobiť z Pellegriniho druhú tvár Ficovej mince.
„Karta s izoláciou krajiny“ v prezidentskom zápase je ale falošná. Slovensko sa dnes nepodobá na to z obdobia mečiarizmu, kde Korčok svojím malým dielom posluhoval ako spomínaný hovorca.
Slovensko sa už dlhšiu dobu nevyvíja dobrým smerom a Korčok ako súčasť Matovičovej vlády má na tomto stave svoj podiel. Rovnako ako Pellegrini má svoj diel za všetky vlády Smeru. Dvaja druhoradí vinníci si to teraz budú dva týždne navzájom vyčítať.
Je to už banálne tvrdenie, ale naša krajina by si zaslúžila lepšieho prezidenta, ako to, čo nám ponúklo prvé kolo.
Druhé kolo volieb prezidenta však nemusí byť len referendom, aké si predstavujú progresívci, môže byť aj niečím vážnejším: plebiscitom o našom vzájomnom odcudzení.