Obľúbeným odľahčením na hodinách chémie na našom gymnáziu bol dramatický výkrik na celú triedu, tesne pred preliatím skúmanej kvapaliny z jednej skúmavky do druhej: "Čo z toho asi bude? Boh vie!", čo som vtedy ešte písala s malým b. Ale taký výbuch, aký zažili šestnásťroční gymnazisti v Ribnitz-Damgartene, mestečku neďaleko Rostocku, by sme na chémii nezažili, ani keby nám chemikárka dala kľúč od skladu výbušnín.
Priamo do triedy im vtrhli traja policajti a odviedli na výsluch ich spolužiačku za podozrenie z pravicového extrémizmu. To, že do triedy vtrhli, je, samozrejme, čisto moja predstava. Pravdepodobne celkom zdvorilo zaklopali a počkali, kým sa ozve ďalej, Ordnung muss sein, celkom podľa pravidiel, a možno ich tam dokonca pustil sám riaditeľ gymnázia, ktorý mužov zákona zalarmoval po tom, čo dostal na študentku udanie.
O dobre našliapnutom odvetví udavačstva v Nemecku radšej niekedy inokedy.