Ako štyridsaťdňový pôst Bratislavčanky zachránil štyridsať sirôt v Ugande

V biblických časoch sa ľud často postil za nejaké konkrétne Božie vedenie či pomoc do situácií, za ochranu vo vojnách… Za čo ste sa postili vy? 

To bolo zvláštne. Vedela som, že Boh chce, aby som sa postila, ale ani po tridsiatich dňoch som stále nevedela, čo sa bude diať. Na tridsiaty deň môjho pôstu priniesol manžel Hannes domov letáčik organizácie Kŕmte hladných (Feed the Hungry). Žiadali v ňom o finančnú pomoc pre východnú Afriku, ktorá bola v ťažkej situácii v období veľkého sucha, aby mohli poskytnúť deťom jedlo. Bol tam obrovský hlad. 

V prvej chvíli, keď mi to ukázal, som si myslela, že Hannes chce, aby sme finančne prispeli, ako sme to aj zvykli robiť pre rôzne humanitárne organizácie. Ale keď som si to prečítala, zrazu som mala pocit, že tentoraz Boh od nás chce, aby sme tam išli. Nechcela som to však manželovi hneď povedať, aby si nemyslel, že už mi po tridsiatich dňoch pôstu preskakuje, a tak som sa rozhodla, že sa budem ešte sama za to modliť a zatiaľ mu nič nepoviem. 

No manžel prišiel asi o hodinu za mnou s otázkou, či som už videla ten letáčik. A keď som povedala, že áno, okamžite sa ma spýtal: “Tak, kedy tam pôjdeme?” Bola som nadšená tým, ako položil otázku, lebo z toho bolo zrejmé, že sme to obaja cítili úplne rovnako: že nemáme poslať peniaze, ale máme tam osobne ísť. A nemusela som mu ani nič hovoriť.

Kvôli tomu ste dosť radikálne zmenili plány.

Áno, pôvodne sme chceli ísť s manželom niekde k moru, boli sme obaja dosť vyčerpaní z práce a plánovali sme oddych, ale rozhodli sme sa, že chceme poslúchnuť toto Božie vedenie a pôjdeme namiesto toho do Afriky. Nemali sme tam žiadne kontakty, nikoho sme nepoznali, dokonca sme ani nevedeli, čo presne tam máme robiť, len sme vedeli, že tam máme ísť. 

Pripomína mi to príbeh Abraháma, ktorému Boh prikázal vyjsť z chaldejského Úru a ísť do zeme, ktorú mu ukáže. Ukázal vám Boh niečo? 

Keďže jediný zdroj informácií bol pre nás ten letáčik, zatelefonovala som na kontakt, ktorý v ňom bol uvedený, do organizácie Kŕmte hladných. Povedali mi, že oni ľudí do Afriky nevysielajú, robia len propagáciu a získavajú prostriedky. Vysvetlila som im našu situáciu, ako sme chceli ísť na dovolenku, ale že vnímame, že nás Boh posiela do Ugandy. Pracovník zo slovenskej pobočky Kŕmte hladných sa zamyslel, a že teda skúsi zavolať vedeniu organizácie do USA a uvidíme.

Americký riaditeľ si slovenského kolegu vypočul a sľúbil, že zistí, aká je situácia v Ugande a dá vedieť. Potom sa spojil s miestnym ugandským pastorom a ten, keď o nás počul, s nadšením povedal: “My sa už mesiac modlíme za to, aby nám Boh poslal ľudí, ktorí nám sem prídu pomôcť. Určite ich pošlite.”

Po tomto telefonickom rozhovore uverili aj pracovníci organizácie Kŕmte hladných, že nás tam naozaj posiela Boh a pre nás to bolo úžasné potvrdenie, že sme to vnímali dobre.

Následne sa nám za neuveriteľných desať dní podarilo vybaviť všetky formality, letenky a bolo to všetko veľmi výnimočné, lebo keď sme hľadali dátumy letov, tak jediný let do Ugandy v čase nášho dovolenkového voľna bol presne na štyridsiaty deň môjho pôstu. Sedeli sme v lietadle do Ugandy a stále nemali jasnú predstavu, do čoho ideme a čo tam budeme robiť.

Pre podnikateľov, ktorí si vždy spočítajú náklady, kým sa do niečoho pustia, je to dosť nezvyčajná situácia – vykročiť do neznáma bez nejakej bližšej predstavy. 

Vedeli sme, že tam ideme na dva týždne, to bolo všetko. A spätne môžem povedať, že to bol veľmi intenzívny čas, ktorý priniesol obrovské zmeny do nášho života. Navštevovali sme v Ugande detské domovy, kupovali potraviny na trhoviskách, (keďže bol nedostatok) a roznášali jedlo deťom, lebo boli na tom veľmi zle aj po zdravotnej stránke. 

Okamžite sme dali oznam a prosbu na naše sociálne siete, a vďaka podpore od ľudí, známych, priateľov… sme mohli nakúpiť zásoby potravín pre deti a detské domovy asi na dva až tri mesiace. A všade, kam sme prišli, sme deťom mohli hovoriť o Bohu.

Mali ste nejaký mimoriadny zážitok, niečo, čo sa vás špeciálne dotklo?

Áno a neostalo to bez následkov. (smiech) V jednom detskom domove mali presne štyridsať detí, akoby symbolicky – každý deň môjho pôstu za jedno dieťa. Boli to všetko siroty a keďže bol hlad a chudoba, deti už viac dní vôbec nejedli.

Po našom príchode sme sa dozvedeli od učiteľa Chistophera a jeho manželky, ktorí improvizovane zriadili pre deti bývanie v ich malom trojizbovom domčeku, že krátko predtým, ako som sa ja začala v Bratislave postiť, bola v tomto detskom domove vzbura. Deti plakali, že sú hladné a chceli ujsť, že budú žiť radšej na ulici, kde by si mohli občas niečo ukradnúť a najesť sa. 

Ale pretože Christopher a jeho žena boli kresťania, učili deti, že nesmú kradnúť, ale namiesto toho sa budú modliť k Bohu a prosiť Pána, aby im niekoho poslal, kto im pomôže. A tak si deti spoločne s vedením domova každé ráno a každý večer kľakli a modlili sa, aby im Boh poslal pomoc.

Takže keď sme tam presne na štyridsiaty deň môjho pôstu prišli, pre nich to bolo obrovské znamenie, že Boh je živý, a vypočul ich modlitby. A pre nás to bolo ďalšie potvrdenie, že nás tam naozaj Boh viedol, že sme jeho vôli dobre porozumeli.

Štyridsať detí žilo v malom trojizbovom dome? Ako sa tam zmestili?

Ťažko, ale zmestili. Deti spávali aj po tri v jednej posteli. Učiteľ Christopher bol sám od detstva sirota, jeho rodičia boli zavraždení v 80. rokoch 20. storočia počas diktátorského režimu Idiho Amina v Ugande. Vravel nám, že keď mal osem rokov, vyhnali ho z jeho rodného domu v dedine spolu s päťročným bratom a trojročnou sestrou a žili potom na uliciach hlavného mesta Kampala, kde jedlo buď kradli, alebo vyberali z odpadkov. Po piatich rokoch takéhoto túlavého života bez domova si ho aj so súrodencami adoptoval jeden kresťan, vďaka ktorému Christopher vyštudoval a stal sa učiteľom na základnej škole.

Preto sa rozhodol pomáhať deťom s podobným osudom a vzal si k sebe domov toľko sirôt, koľko vládal. Hovoril, že nemôže ignorovať deti na ulici a snaží sa im pomôcť v jeho malom trojizbovom dome. No detí, ktoré už nemal kam ubytovať, bolo oveľa viac. 

Po dvoch týždňoch sa vaša "dovolenková" cesta do Ugandy skončila. Ako sa veci vyvíjali ďalej, ostali ste s nimi v kontakte?

Naša cesta sa neskončila, práve naopak. V tom 2011 sa iba začala. Boh k nám aj v Ugande hovoril cez slová proroka Jeremiáša 29:11, že On má pre tieto deti dobrú budúcnosť a nádej. Na základe tohto slova sme po návrate domov založili nadáciu Dobrá budúcnosť a nádej (Good Future and Hope). Odvtedy sme začali do Ugandy chodiť pravidelne a podporovať tento detský domov. Spočiatku fungoval v prenajatých priestoroch, ktoré kapacitne nepostačovali, pretože policajti neustále vodili do domova nové a nové siroty z ulice a tak sme si uvedomili, že potrebujeme začať stavať. 

Podarilo sa nám úplne zázračným spôsobom kúpiť pozemky, dokonca s vodou, čo tiež nebolo bežné a postavali sme viacero menších domčekov, v ktorých v každom býva 10 až 12 deti spolu s jednou vychovávateľkou, akoby náhradnou mamou.

Medzitým sme sa presťahovali s manželom do Dubaja, aby sme to mali bližšie chodiť na stavbu do Ugandy a tým, že sa vyznáme aj v ekonomike, tak sme mohli na všetko sami dozerať, kontrolovať účtovníctvo, aby sme mali istotu, že sa nič nestratí a nepoužije na iné účely.  

V súčasnosti je to už veľký komplex s ihriskami, základnou školou, plne vybavenou kuchyňou s jedálňou, ktorý sme celý ohradili. V pláne je teraz aj stavba malej kliniky. Tešíme sa z toho, ako Boh zázračným spôsobom tieto deti pozdvihol, ako prospievajú, učia sa, chodia na rôzne krúžky, získavajú praktické zručnosti, sú radostné a nádherné. Veríme, že Boh má pre ne dobrú budúcnosť a nádej a sme s manželom vďační, že môžeme byť toho súčasťou a podieľať sa na napĺňaní Božieho plánu s týmito deťmi.

Po rozhovore s Vierou Liebe som si spomenula na príbeh Mojžiša, ktorého Boh zavolal z horiaceho kríka a prikázal mu vyzuť si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stál, bolo sväté. A na chvíľu sa mi zazdalo, že to sväté miesto, kde sa Boh stretol s človekom, je v Ugande.