O sviečke, chuti a Rudolfovi Fibym po 36 rokoch

Dňa 6. marca 1988, ako každú nedeľu, sa zišli o 18. hodine na spoločnom stretnutí aktivisti tajnej cirkvi z Bratislavy, ktorí si vymieňali skúsenosti a informácie za posledný týždeň. Stretnutie sa konalo v byte Rudolfa Fibyho na Fedinovej ulici v Bratislave.

Na tieto stretnutia pravidelne chodieval aj František Mikloško, ktorý do roku 1988 koordinoval aktivity tajnej cirkvi na bratislavských univerzitách. Na stretnutie si spomína takto:

„Vedel som, že pre uskutočnenie manifestácie bude dôležitý názor ostatných aktivistov, hlavne z okruhu Silva Krčméryho a Vlada Jukla. Silvo a Vlado spolu založili v roku 1974 spoločenstvo Fatima, ktoré sa stalo veľmi aktívne. Toto spoločenstvo sa stretávalo každú nedeľu so svojimi priaznivcami, hodnotili náboženskú situáciu na Slovensku a pripravovali nové akcie. Táto skupina mala v okruhu svojej pôsobnosti veľa aktivít z podzemia na Slovensku. Pamätám si, že na stretnutí bol prítomný Eugen Valovič, ktorý sa venoval aktivitám medzi deťmi, Jozef Roman - tlačiar samizdatu, Peter Murdza - koordinátor aktivít medzi vysokoškolákmi, Vlado Ďurikovič - aktivista medzi rodinami, Lacko Stromček - informátor Hlasu Ameriky a ešte niekoľko ďalších ľudí, ktorí vyvíjali aktivitu po celom Slovensku. S touto skupinou som sa chcel poradiť, a ak mám byť úprimný, získať ich pre túto myšlienku.“

Foto: archív autora

Mikloško prítomným spomenul, že Ján Čarnogurský dostal správu od Mariána Šťastného o pripravovaných manifestáciách na Západe i o požiadavke, či by sa Slovensko k nim nepridalo. Svoje vysvetľovanie zakončil slovami: „Myslím si, že by nebolo správne, keby oni protestovali a my by sme tu boli ticho. Domnievam sa, že by sme mohli urobiť niečo podobné, povedzme na pol hodiny sa zhromaždiť so zapálenými sviečkami a ticho manifestovať.“

Slovensko žilo v eufórii podpisovej akcie za náboženskú slobodu, ktorá nabrala neuveriteľný rozmer. V ČSSR ju podpísalo 500 000 ľudí, z toho 300 000 na Slovensku. Ľudia boli oduševnení urobiť niečo pre to, aby sa priestor slobody rozšíril. Aktivistov tajnej cirkvi, ktorí boli ochotní pre slobodu veľa riskovať, návrh na manifestáciu zaskočil.

„Po mojich slovách nastalo v miestnosti ticho," spomína Mikloško. "Každý si uvedomoval vážnosť situácie. Do tohto napätého ticha zaznel názor R. Fibyho: „Sviečku a chuť mám.“

Prítomní účastníci, ktorí poznali Fibyho, vedeli, že aj keď toho veľa nenahovorí, jeho slová sú vždy uvážené. Možno povedať, že táto veta ovplyvnila ostatných a uvoľnila napätú situáciu, ktorá v miestnosti panovala.

Ľudia sa začali pripájať k názoru, že manifestácia je potrebná a sú ochotní sa na nej zúčastniť. Nastalo rozhodnutie, že do manifestácie sa ide. Spoločenstvo Fatima bolo jadrom náboženského pohybu na Slovensku a svojou aktivitou zasahovalo aj do spoločenskej roviny. Bez jeho aktívneho podielu by sa manifestácia určite nebola uskutočnila. O manifestácii bolo rozhodnuté. Dôležitý bol ešte názor biskupa Korca ako morálnej autority tajnej cirkvi.

Rudolfa Fibyho, u ktorého sa stretnutie uskutočnilo, sledovala a rozpracovávala Štátna bezpečnosť, ktorá naňho založila 26. 2. 1988 kontrolný zväzok pod krycím názvom Kantor a registračným číslom 35197. ŠtB považovala Fibyho za veľmi dôležitú osobu „nepriateľského zamerania“, a preto mu do bytu namontovala dve odpočúvacie zariadenia.

Keďže jeho zväzok ŠtB 6. 12. 1989 skartovala, nie je zrejmé, či v čase, keď sa v jeho byte uskutočnilo toto stretnutie, bol byt už odpočúvaný. Fakty známe neskoršie nasvedčujú tomu, že odpočúvacie zariadenie buď ešte nebolo v tom čase nainštalované, alebo nebolo aktívne.

Ak by aj bolo nainštalované, mohlo sa stať, že nastala technická chyba alebo záznam z priestorového odposluchu bol ešte nevyhodnotený, poprípade vyhodnotený po Sviečkovej manifestácii. Bez ohľadu, čo sa s odposluchom v byte Rudolfa Fibyho stalo, ŠtB aj komunistický štát Sviečková manifestácia zaskočila.