E. M. Remarque (1898 až 1970) vo svojich knihách zachytáva dych berúce vojnové aj povojnové príbehy ľudí. Poznačené rasovou nenávisťou, nacionalizmom, odcudzením aj emigráciou.
Milióny čitateľov po celom svete poznajú jeho bestsellery ako: Víťazný oblúk (1947), Traja kamaráti (1965), Cesta späť (1967), strhujúco sfilmovaný príbeh – Na západe nič nové (1968), Čas žitia, čas umierania (1958) či Čierny obelisk (1980).
Román Iskra života (1952) však v slovenčine nikdy nevyšiel. Pritom dielo má v živote autora osobité miesto.
Napísal ho po vojne na podnet svojej rodinnej tragédie. Keď bol autor počas druhej svetovej vojny v emigrácii, nacistický režim zatkol a popravil jeho sestru Elfriedu. Previnila sa len tým, že mala meno Remarque.
Absolútnym paradoxom osudu je, že E. M. Remarque a Adolf Hitler bojovali v nemeckej armáde počas prvej svetovej vojny spolu, v tretej bitke pri holandskom meste Ypres.
Román Iskra života, ktorý napísal nemecký spisovateľ po skoro 10-ročnom pobyte v emigrácii patrí k Remarquovým najsilnejším dielam. Je adresným obvinením zverstiev nacizmu.
Jeho humanistické posolstvo je mimoriadne aktuálne aj dnes v konfliktami zmietanom svete. V čase, keď podobne nezmyselná vojna, ktorá nemôže mať víťaza, zúri iba kúsok za našimi hranicami.
Iskra života z roku 1952 je neuveriteľne silný príbeh, v ktorom utrpenie a bolesť doslova cítite z každej stránky knižky. Pri jeho čítaní sa nevyhnete veľmi silným emóciám. Budete cítiť bezmocnosť, hnev, bolesť, beznádej aj smútok.
Máte dobrý dôvod nenávidieť nacistov, ich neľudské konanie a absolútne nehumánnu barbarskosť.
Budete znechutení tým, čoho sme sa ako „moderní“ ľudia boli schopní dopúšťať na iných ľuďoch. Na tých, ktorí sa ničím neprevinili. Bez mihnutia oka, bez výčitiek a morálnych zábran. V duchu zvrátenej a chorej ideológie, ktorá vyhlásila, že niektorí ľudia nemajú právo na život. A môžu byť neľudsky týranými otrokmi.
Román zachytáva príbehy väzňov a ich strážcov vo fiktívnom koncentračnom tábore Mellern. V jeho časti Malý tábor, kam premiestňovali tých, čo už neboli schopní práce. Odsúdenci na smrť tam žijú v neľudských podmienkach. Chorí, slabí, špinaví, o hlade.
Skupinu dvanástich „veteránov“ pri živote drží už len iskierka nádeje, že toto peklo sa čoskoro skončí. Je jar 1945 a opakované bombardovanie neďalekého mesta svedčí o tom, že front je nablízku.
A s ním príde sloboda. Kniha nie je o všadeprítomnej možnej smrti. Skôr o štipke ľudskosti, ktorá vo väzňoch zostala. A aj o iskre nádeje, ktorú sa snažia v zbedačených spoluväzňoch rozdúchať.
Medzi obyvateľmi tábora sa totiž, našťastie, nájdu aj takí, ktorí si dokázali aj v takto absurdných „životných podmienkach“ zachovať svoju tvár a ľudskosť. Napríklad lekár, veliteľ izby Berger, obchodník Lebenthal či bývalý novinár prezývaný 509.
Sú to oni, ktorí sa snažia väzňov vyburcovať z letargie, prebrať ich. Udržiavať ich pri živote fyzicky aj psychicky. Pomáhajú im prežiť tamojšie peklo a zapáliť v nich aspoň iskierku nádeje. Iskru života. Vieru, že sa peklo skončí a nový, normálnejší život je blízko.
Remarque napísal neuveriteľne silný príbeh. Iskra života má vyše 70 rokov, no nezostarla ani o minútu. Žiaľ, je v nej veľa toho, čo nám hrozí ešte aj dnes, po takmer trištvrte storočí. Je to typ knihy, ktorú by sme si mali prečítať. Nie preto, že o osude väzňov z koncentrákov nevieme.
Hlavne preto, aby sme si pripomenuli obrovskú silu empatie, ľudskosti, života aj pokory. A hlavne preto, aby sme vedeli, že v niektorých z nás nemožno nijako udupať silnú morálno-mravnú integritu. Práve ona nám totiž dovoľuje rozdúchať Iskru života. Pre seba, ale najmä pre iných!
