V čom spočíva bezpečnosť Slovenska

Začnem jednou anekdotou. Bolo to začiatkom 90. rokov, keď si jeden  môj moskovský priateľ vybavil povolenie na osobnú zbraň. Keď som sa ho spýtal, načo to potrebuje, odpovedal: „Pre bezpečnosť!“ A výrazne pri tom zdvihol prst.

Krátko potom ho nejaký darebák udrel po hlave, stalo sa to priamo pred bytovkou. Jediné, čo mu ukradli, kým bol v bezvedomí, bola tá zbraň. Neskôr pripustil, že keby nemal pištoľ, azda by mal hlavu bez jazvy.

Nebudem však v tomto texte hájiť pacifizmus, netreba sa obávať. Chcem hovoriť o NATO a trendoch, ktoré menia bezpečnostnú klímu.

Niektorí politici a experti nám v ostatnom čase vravia, že sa musíme lepšie vyzbrojiť, aby sme sa chránili pred ohrozeniami, a tiež splnili povinnosť voči našim spojencom v NATO. Rátajú, koľko potrebujeme stíhačiek a bojových vrtuľníkov a kde získame systém protivzdušnej obrany. Ak sa ich opýtame: „Ale načo?“, odpovedia dôležito: „Pre bezpečnosť!“. A varovne pri tom zdvihnú prst.

Bezpečnosť a obrana spolu súvisia, ale bezpečnosť nie vždy dokážu zabezpečiť zbrane. Pravda, veľa sa odvíja aj od postavenia na mape, ale azda si môžem dovoliť povedať, že účinnejšie je nemať nepriateľov. Kým ich mame, aspoň niekto z nich sa vždy ukáže silnejší, ako sme my. Slovensko je príliš mala krajina, aby sa dala obrániť vojenskou silou.

Už vidím, ako sa dvíha ruka a s ňou námietka: že presne preto sme pred 20 rokmi vstúpili do NATO. Nuž áno, ale oplatí sa poznať aj to, o čom sa pri výročiach nehovorí: spýtajte sa napríklad Grékov, ako ich NATO uchránilo pred Turkami na severnom Cypre a v Egejskom mori? Pripusťme, že ak sa dostanú členovia Aliancie do konfliktu medzi sebou, tak NATO nezasahuje. A teraz si položme otázku: Máme či nemáme v Aliancii spojencov, v ktorých určití politici nie veľmi rešpektujú našu suverenitu? A čo ak sa dostanú k moci?

Momentálne sme s týmito susedmi vychádzame dobre, a to nás chráni spoľahlivejšie ako NATO a stíhačky. Nedajbože, aby sa na tom niečo zmenilo. Ale stať sa to môže, história pozná aj ostrejšie zákruty.   

Dovoľte ešte jednu anekdotu, vážnejšiu. Čitatelia vedia, že som mal bližší vzťah s Michailom Gorbačovom, a jeho rozširovanie NATO veľmi znepokojilo. V roku 2003 sa v mojej prítomnosti spýtal slovenského diplomata, prečo sa jeho krajina chce pripojiť k tomuto bloku. Ten mu odpovedal: "Nie je to krok proti Rusku, bojíme sa skôr Ukrajiny, je tam chaos a stať sa môže čokoľvek..."

Vtedy sa mi tento argument zdal vážny, ale Gorbačova nepresvedčil. Keď diplomat odišiel, potichu mi povedal: „Nič dobré z toho pre nich nebude.“ Obávam sa, že mal pravdu. Za uplynulých dvadsať rokov sa tichá a pokojná krajina zmenila na takmer frontový štát. Dôvodov je viac, ale do značnej miery k tomu prispelo aj členstvo v NATO. Uznávam, že nielen. Čitatelia opäť vedia o mojom odsúdení vojny a Putinovej politiky na Ukrajine.

V starom režime bol taký vtip: na Červenom námestí sa koná vojenská prehliadka. Hneď za pochodujúcimi vojakmi, tankmi a raketami je skupinka civilistov s kufríkmi. "Kto je to?" čudujú sa diváci. Dostali odpoveď: "To sú vládni úradníci. Majú obrovskú a ničivú silu!".

Ak sa pozriete na Európu a situáciu, ktorá viedla k vojne, dnešnými očami, nezničili aj našu bezpečnosť naši vlastní štátnici, ak sa nadšené zúčastňovali veľmocenských hier?! Snažili sa byť „väčšími katolíkmi ako pápež“ a robili to, čo od nich nikto ani nežiadal – vystupovali proti vôli väčšiny Slovákov a v rozpore s národnými záujmami. Aký dlhý by bol zoznam týchto mien, viete lepšie ako ja.

Tí istí politici zároveň stratili zo zreteľa skutočnú hrozbu – demografickú krízu. Prečo nikto okrem Štandardu nerieši, že minulý rok sa na Slovensku narodilo najmenej detí v dejinách?!  NATO sa o to starať nebude, nie je to jeho úloha. Je to naša vlastná starosť, a pritom hlavná. Veď aby bolo Slovensko, najprv potrebujeme Slovákov – aby žili, prosperovali, boli zdraví, plodní a aby sa ženili, vydávali a množili. Nikto by nemal riskovať ich životy.   

Pre malý národ bezpečnosť spočíva v zachovaní seba samého: svojho genofondu, jazyka, kultúry a prirodzeného prostredia. Zbrojenie zvyšuje riziká pri dosahovaní týchto cieľov. Zapojenie do geopolitických konfliktov je teda úplne kontraproduktívne, ak nie je smrtiace. Vo Viedni o tom vedia svoje.

Dúfam len, že dnešné pokusy vlády, dištancovať sa od cudzej konfrontácie, nie sú príliš oneskorené.