Ako sa zmenil náš humor. Politika ako vtip

Občas to vyzerá, že nevieme brať politiku vážne, že politici sú nám len na zábavu. Môže to mať dve príčiny. Buď sme obdarení zmyslom pre humor a nič, ani politika, nám nie je sväté, alebo sú naši politici neodolateľne vtipní, respektíve beznádejne smiešni. Tieto dve príčiny sa, samozrejme, nevylučujú. Skôr sa dopĺňajú a ich synergiou je práve ten zvyčajne čierny politický humor.

V rozdelenej spoločnosti sa, samozrejme, nesmejeme všetci na tom istom. Ľuďom s opozičným naturelom sa zavráva to, keď sa zosmiešňuje vláda, niektorým však pripadá zábavné robiť si žarty z opozície. Kto ide voliť, robí hlasovaním vnútorné rozhodnutie, z koho sa nebude smiať. Áno, sú to politici, ktorých volil. Smiať sa im by znamenalo byť na smiech sebe samému. Tých, ktorých sme nevolili, je však na ironické oklepávanie k dispozícii dosť. A kto je politikou natoľko znechutený, že sa nezúčastňuje volieb, disponuje kompletným portfóliom politických celebrít, ktoré by bolo komické brať vážne.

Dnešnému humoru, keď sú politici parodovaní a zosmiešňovaní, kedysi predchádzali politické vtipy. Prvý politický vtip, ktorý si pamätám z detstva, bol o tom, ako v lietadle letia traja prezidenti. Horí motor a zistí sa, že sú len dva padáky. Iniciatívny Husák nabáda Brežneva, aby sa zachránil ako prvý. Ten vyskočí a ten tretí prezident, myslím, že to bol americký, sa na Husáka hnevá, že im už zostal len jeden padák. Na to ho prefíkaný Husák upokojí, že Brežnev vyskočil s batohom.

Staré politické vtipy boli prvoplánové, nekomplikované, nadčasové. Preto mnohé zľudoveli a rozprávala sa už len ich pointa: „Dnes je krásne, dnes by sa to dalo.“ Ak ma pamäť neklame, politické vtipy neboli vulgárne, hrubé ani agresívne. Možno preto, že boli reakciou na nekonečnú dočasnosť. Ako vtip, že socializmus je slepá cesta vo vývoji, preto tento systém nemôže trvať dlhšie ako nejakých dvesto rokov. Na starých politických vtipoch bola zaujímavá viera, že opakom toho, čomu sa smejeme, je niečo lepšie. Vtipy o beznádeji boli vlastne láskavé.

Výsmech adresovaný politikom dnes vychádza z nenávisti. Ak politika znesie porovnanie s organizovaným zločinom, potom sa humorom neutralizuje zúfalstvo, skepsa, bezmocnosť voči tomu, v čom ľudia žijú. Keď premiér [Petr Fiala, pozn. red.] získa prezývku Nutella alebo Nutelovič, nevychádza z toho ako nejaké motovidlo. Je to výraz hlbokého pohŕdania. Ľudia sa politikom smejú cez zaťaté zuby. Čím viac sa politici so žoldom od korporácií miešajú ľuďom do života, tým viac ľudí vidí, že tu končia žarty.

Ako čierny humor pôsobí samotný projekt zelenej devastácie hospodárstva. Alebo progresívna demontáž tradičných spoločenstiev, či už ide o rodinu, obec alebo národný štát. Kam sa človek pozrie, ponúkajú sa absurdné alternatívy k tomu, čo ešte včera normálne fungovalo. Terčom výsmechu sa tak stáva politická deviácia, ktorá sa premieta do programov, uznesení, nariadení, regulácií a zákonov, ktorými politici nenormalizujú verejný priestor.

Humor už nie je ako kedysi namierený proti papalášstvu, proti nevkusu. Dnes sa humorom bránime pred idiociou elitárov. Nie je to smiech z plných pľúc, ktorý oslobodzuje. Smejeme sa kŕčovito na niečom, čo nám ide po krku. Ale opäť – nie všetci. Tí, ktorí príliš veľa pozerajú televíziu, ktorá má nulový zmysel pre humor, sú politického vtipkovania ušetrení. Keďže nevedomosť nie je hriech, tieto obete televízie sú ospravedlnené z nevtipnosti. S tým, čo im ide po krku, sú zmierení a nechápu, čo nám je na nich smiešne.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.