Pápežské cesty prinášajú dobré ovocie, zlepšujú ochranu ľudských práv

Bežne sa predpokladá, že politický výtlak štátu v medzinárodných vzťahoch súvisí s veľkosťou jeho populácie a ekonomickou a vojenskou silou. Vatikán by z tohto pohľadu mal byť úplne bezvýznamný. Charakteristickou je v tomto smere údajná Stalinova otázka, koľko divízií má pápež.

Napriek tomu je zrejmé, že pápežský štát zohráva v medzinárodnej politike úlohu, ktorá presahuje jeho veľkosť v uvedených dimenziách. Ako politický reprezentant 1,3 miliardy katolíkov dokáže niekedy pôsobiť účinnejšie než politické veľmoci.

Agenda katolíckej cirkvi, a teda i vatikánskej diplomacie, je, samozrejme, odlišná od iných štátov. Výrazne sa v nej prejavuje učenie cirkvi o dôstojnosti človeka a ľudských právach – v pôvodnom zmysle tohto pojmu. Úloha katolíckej cirkvi a osobitne pápeža Jána Pavla II. býva diskutovaná v súvislosti s premenou politických režimov vo východnej Európe i v Latinskej Amerike.

Sila vatikánskej diplomacie rastie s osobným zapojením pápeža. Jedným z najsilnejších nástrojov je oficiálna návšteva pápeža v inom štáte. Nová štúdia ekonómov Mareka Endricha z Brusselu a Jerga Guttmana z Hamburgu ukazuje, že pápežské návštevy systematicky zlepšujú ľudské práva v hostiteľských štátoch.

Cirkev ako obranca ľudských práv

Aktívny prístup katolíckej cirkvi k presadzovaniu ľudských práv môžeme sledovať zvlášť od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ľudské práva sa objavujú v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu a tiež v encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in Terris z roku 1963. Podľa tejto encykliky vlády, ktoré nerešpektujú ľudské práva, nie sú legitímne.

Pozitívne výsledky pápežských návštev v oblasti ľudských práv možno doložiť viacerými príkladmi. Jedným je návšteva Filipín v roku 1981. Cirkev už od roku 1979 vyzývala tamojšieho prezidenta Marcosa, aby zrušil stanné právo. K tomu napokon došlo len mesiac pred pápežovou návštevou, po ôsmich rokoch jeho platnosti. Zároveň boli prepustené viac než tri stovky väzňov režimu.

Podobný efekt vidno pri pápežských cestách na Kubu. Pred návštevou tohto ostrovného štátu v roku 1998 pripravila katolícka cirkev zoznam väzňov, ktorých požadovala prepustiť. Výsledok: pred alebo krátko po pápežovej návšteve bola prepustená až polovica všetkých politických väzňov. Pred návštevami v rokoch 2012 a 2015 bolo zakaždým prepustených okolo 3 000 väzňov.

Skutočnosť, že pápežské návštevy zlepšili situáciu tu či tam, však ťažko považovať za presvedčivý dôkaz o ich účinnosti. Štúdia Endricha a Guttmana preto ponúka teoretické zdôvodnenie i rozsiahle štatistické overenie.

Pápežská návšteva je len vrchol ľadovca

Pápežské cesty sú dlhodobo plánované a pripravované. Prvým krokom je pozvanie zo strany hostiteľského štátu. Už tento krok môže byť výsledkom predchádzajúceho diplomatického úsilia. Keď pápež vyjadrí vôľu pozvanie prijať, nasledujú ďalšie diplomatické jednania. Napokon je pápežova cesta oficiálne oznámená, často i viac rokov dopredu.

Politické ohľady môžu vstupovať do rozhodnutia cestovať, ale aj do priebehu samotnej návštevy. Ľudskoprávna agenda môže byť súčasťou pápežových prejavov, či už v podobe pochvaly alebo kritiky. Pápež môže svoj postoj signalizovať tiež tým, že sa napríklad verejne stretne s predstaviteľmi opozície či odmietne verejné vystúpenie s predstaviteľmi režimu.

Návšteva môže pôsobiť na vládu hostiteľského štátu rôznymi spôsobmi. Pápež môže ovplyvniť náboženské postoje a hodnoty obyvateľov i predstaviteľov režimu. Predstavitelia režimu môžu pápežovu návštevu využiť na zvýšenie vlastnej legitimity v očiach občanov, represívne prostriedky nahradiť zvýšenou lojalitou.

Svoju rolu zohrávajú aj médiá. Návšteva pápeža priťahuje pozornosť k situácii v hostiteľskom štáte a tamojšia ľudskoprávna situácia je preto viac sledovaná aj v zahraničí. Údaje Endricha a Guttmana ukazujú, že počet správ venovaných ľudským právam v danom štáte sa pri pápežskej návšteve globálne zdvojnásobí.

Šesť dekád úspešného pôsobenia

Štatistické vyhodnotenie účinkov pápežských návštev vychádza z údajov za posledných šesťdesiat rokov. Pápež Pavol VI., ktorý nastúpil na pápežský stolec v roku 1964, obnovil tradíciu pápežských návštev a bol prvým novodobým pápežom, ktorý cestoval mimo Európu. Celkový počet štátov zahrnutých do výskumu je 146 (podmienkou bola dostupnosť údajov o ľudských právach) a uskutočnilo sa v nich celkom 283 štátnych návštev.

Štatistická analýza ukazuje, že k zlepšeniu ochrany ľudských práv dochádza v rokoch, ktoré predchádzajú pápežovej návšteve. Najvýraznejší a štatisticky potvrdený je efekt v troch rokoch bezprostredne pred návštevou. Zároveň sa ukazuje, že v období po návšteve pápeža – analýza sledovala ďalších päť rokov – nedochádzalo k opätovnému zhoršeniu ľudskoprávnej situácie.

Efekt pápežských návštev je ešte výraznejší, keď štatistický model zohľadňuje rôzne faktory ovplyvňujúce voľbu destinácie. Zdá sa, že pápežské cesty sú viac zamerané na štáty, kde ochrana ľudských práv nie je dobrá. Práve v týchto štátoch môže pápež svojou návštevou priniesť zmenu k lepšiemu.

Hoci príklady pozitívneho vplyvu pápežských návštev sa typicky vzťahujú k nedemokratickým režimom, analýza ukazuje, že väčší efekt majú v demokraciách. To je pochopiteľné, keďže demokratické vlády sú viac závislé na ľudovej podpore, ktorú môže pápežovo vystupovanie počas návštevy ovplyvniť.

Záver štúdie je jednoznačný – očakávaná návšteva pápeža zlepšuje ochranu ľudských práv. Vatikánska diplomacia nemusí byť úspešná vo všetkých svojich podnikoch. Minimálne v oblasti ľudských práv však má potvrdené pozitívne výsledky.