Podobný príbeh ako ten veľkonočný a s riadnou dávkou mušketierskej odvahy som pred časom videla v americko-českom krátkometrážnom filme z roku 2003 Most (Bridge) Bobbyho Garabediana a Williama Zabku, ktorý bol v roku 2004 nominovaný na Oscara. Český herec Vladimír Javorský v ňom mimoriadne sugestívne zahral otca, ktorý na zdvíhacom moste vlastným rozhodnutím obetoval syna.
Hlavný hrdina pracoval v strážnom domčeku pri rieke ako obslužný personál mosta a podľa potreby ho zdvíhal pre plaviace sa lode a spúšťal pre vlaky, ktoré po ňom prechádzali. Občas brával do služby svojho malého syna, ktorý sa už celkom dobre v otcovej práci vyznal.
Raz, keď sa chlapec hral pri vode pod mostom, všimol si, že sa mimo predpísaného grafikonu blíži k mostu vlak. Začal na otca kričať, keďže most bol práve zdvihnutý. Otec ho však nepočul a chlapec sa pre krátkosť času sám rýchlo rozhodol vojsť do strojovne a spustiť most pre blížiaci sa vlak. Páka však bola pre malého chlapca ťažká a strhla ho dovnútra.
V tom si už aj sám otec blížiaci sa vlak všimol a chcel zavolať syna. Ale keď sa vyklonil z okna, chlapca pri rieke nevidel. Zbadal otvorené veko na strojovni a okamžite pochopil, čo sa stalo. No vlak sa už blížil k mostu a otcovi ostávalo pár sekúnd na rozhodnutie – či zatiahne páku, spustí most a zachráni vlak plný ľudí, no tým v strojovni pritlačí a pochová syna, alebo nechá most zdvihnutý, syna zachráni a vo vlaku príde o život mnoho ľudí.
Ako sa otec rozhodol, už vieme. Spustil páku a vzápätí celý zúfalý vybehol zo strážneho domčeka k vlaku. S hlbokou agóniou sledoval, ako po moste prechádza vagón za vagónom, v okienkach sa mu pred očami mihali ľudské tváre a mizli v diaľke. Bez toho, aby niekto vo vlaku čo i len tušil, aká dráma sa práve na moste udiala, ktorá cestujúcich zachránila.
Ani vtedajší svet netušil, aká dráma sa pred vyše dvetisíc rokmi udiala na kríži. Niežeby ľudia nevedeli, čo sa v ten piatok v Jeruzaleme stalo. Mnohí to videli na vlastné oči. A rozprávalo o tom celé mesto.
Ako Ježiš kráčal po Via Dolorosa, zbičovaný, s tŕňovou korunou na hlave, ako ho opľúvali, vysmievali, ako padal pod ťarchou kríža. Boli svedkami kriku rozbesneného davu, ktorý si žiadal jeho smrť. Ukrižuj ho!
„Vášho kráľa mám ukrižovať?“ pýtal sa Pilát.
Mnohí stáli na Golgote a dívali sa, ako ho pribíjajú na kríž, ako mu vojaci prebodávajú bok, ako posledný raz vydýchol. Počuli, ako povedal: "Dokonané je." A smutní, sklamaní nechápali. Prečo sa to stalo? Veď o sebe vravel, že je Boží syn a kráľ, uzdravoval, kriesil mŕtvych, nemohol tomu zabrániť? Uverili sme mu, že prišiel svet zachrániť. Toto je tá záchrana? Rozprával o kráľovstve pre všetkých, a kde je teraz? On, Boží Syn a kráľ... Bezmocne visí na kríži medzi dvomi zločincami ako najposlednejší z posledných.
Smrť Ježiša Krista bola plná paradoxov. A nikto – učeníci, farizeji, vojaci, celý Jeruzalem, Rím ani vtedajší svet, do ktorého sa správa o jeho ukrižovaní rýchlo rozšírila – netušil, čo sa v skutočnosti stalo a že sa to muselo takto stať.
Len Boh videl ten uháňajúci vlak s ľudstvom, ktorý sa rúti do záhuby. A vedel, že jediný spôsob, ako všetkých zachrániť, je spustiť most.