Ako posledný sa vzoprel Habsburgovcom. František II. Rákoci šiel v stopách svojho pradeda

V uplynulých dňoch bolo výročie jeho narodenia. Presnejšie, František II. Rákoci (Rákóczi) sa narodil 26. marca 1676 v Borši ako tretie dieťa chorvátskej šľachtičnej Heleny Zrínskej a Františka I. Rákociho, ktorého rod pochádzal z Čiech. No rodové priezvisko si určili podľa obce Rakovec nad Ondavou (Rákóc). Františkov pradedo, dedo aj otec boli sedmohradské kniežatá. A práve spomínaný pradedo Juraj I. Rákoci viedol povstanie proti Habsurgovcom. Mimochodom, kaštieľ v Borši stojí dodnes a je pekne zrekonštruovaný.

Vráťme sa však k Františkovi. Pochádzal zo šľachtického rodu, no rozhodne nemal ľahké detstvo. Svojho vlastného otca nikdy nevidel. Zomrel vo väzení na hrade v Mukačeve, keď mal len štyri mesiace. Jeho mama, známa chorvátska šľachtičná Helena Zrínska, sa opätovne vydala. Tentoraz za o 14 rokov mladšieho uhorského magnáta Imricha Tököliho. Ten sa stal Františkovým nevlastným otcom. Okrem pradeda možno aj on ovplyvnil Františkov ďalší osud, keďže viedol ďalšie protihabsburské povstanie, ktoré ale nebolo úspešné. František II. Rákoci bol od svojich 11 rokov násilne odlúčený od matky, ktorú nikdy viac nevidel.

Na príkaz cisárskeho dvora je neskôr vychovávaný v prísne nemeckom duchu, a to v českých kláštoroch v Prahe, Českom Krumlove a Jindřichovom Hradci. Ako 17-ročný sa František vracia do Viedne a o dva roky neskôr si za manželku vezme 15-ročnú hessenskú princeznú a kňažnú Šarlotu Amáliu. František II. Rákoci vtedy prežíva šťastné obdobie. V roku 1694 ho dokonca cisár Leopold I. vymenuje za šarišského župana. Manželia Rákociovci žijú na Šariši a Františkových majetkoch. Majú spolu troch synov. Na rebélie predkov akoby sa zabudlo.

Lenže idylka netrvala dlho. V roku 1701 zatknú Františka na Šarišskom hrade kvôli podozreniu z prípravy povstania. Postupne ho väznia v Prešove, Košiciach, Miškovci, Mošoni a nakoniec skončí zavretý vo Viedenskom Novom Meste. Bolo to ťažké obdobie, keďže tam čakal na rozsudok smrti. Lenže z väzenia sa mu v roku 1701 podarí s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmana ujsť. Podplatila ho Františkova žena. Rákoci následne utiekol do Poľska. Lehman dopadol horšie. Po Rákociho úteku ho popravili.

V roku 1703 využíva František situáciu, ktorá vznikla vďaka povstaniu na severovýchode Uhorska, vráti sa do vlasti a postaví sa na čelo povstania. Navyše vydáva patent, ktorým sa snaží naverbovať bežných poddaných tým, že im počas pôsobenia v jeho vojsku sľubuje oslobodenie od poddanských povinností. K Františkovi sa pridávajú nielen prostí ľudia, ale aj šľachta. Vďaka týmto okolnostiam majú povstalci spočiatku úspech. Už v lete 1704 majú Františkovi vojaci, nazývaní aj Kuruci, pod palcom celé horné Uhorsko. V októbri toho istého roku sa dobrovoľne vzdali kuruckému generálovi Šimonovi Forgáčovi aj Košice.

No povstanie sa rozšírilo aj do Sedmohradska. Tu vyhlásili Rákociho za knieža. V roku 1705 bol v Sečanoch vyhlásený za vodcu Konfederácie uhorských stavov. Jeho ďalší osud je spojený aj s Košicami. Práve sem zvolal v roku 1707 snem kuruckej šľachty a stolíc. Mimochodom, býval v budove dnešného Slovenského technického múzea. František sa snaží nadviazať kontakty s Habsburgovcami a rokovať s nimi. Cisár Jozef I. mu síce ponúkne kniežatstvo v inom ríšskom území, no Rákociho to neuspokojilo. Práve tu nastáva zlomový moment.

Najprv morová epidémia v Hornom Uhorsku v rokoch 1708 – 1710. No čo je ešte horšie, František v auguste 1708 prehral aj napriek početnej prevahe tzv. Bitku pri Trenčíne s cisárskymi vojskami. Rákociho život bol počas bitky ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho. Preskakujúc potok spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, lebo sa rozšírila správa, že Rákoci zomrel.

No prehral aj dôveru svojich stúpencov, hlavne z radov poddaných. Nepomohli ani sľuby oslobodenia od dávok a povinností a pridelenia pôdy. Povstalci nakoniec v máji 1711 po rokovaniach s cisárom dosiahnu Satmársky mier. Ten vyhovuje hlavne šľachte, lebo vďaka tomu získa ďalšie privilégiá. František medzitým skončil v poľskom exile, kde mu francúzsky kráľ Ľudovít XIV. poskytne Jaroslawské panstvo. Rákoci opäť chystá povstanie. Navyše má opäť šťastné obdobie, keďže v rokoch 1713 – 1715 žije vo Versailles pri Paríži. Pripravovanú rakúsko-tureckú vojnu využije na návštevu u sultána Ahmeda III. Za porážku Viedne mu navrhuje osamostatnenie Sedmohradska.

Sultán ale jeho nadšenie nezdieľal. František ostáva v exile v Turecku, kde mu sultán povolil pobyt v meste Rodosto na brehu Marmarského mora. No Rákoci je tu od roku 1720 sám, bez rodiny a priateľov. O dva roky neskôr sa dozvedá o smrti svojej manželky. Jeho dvoch synov, ktorých francúzsky dvor zahrnul prepychom, už otcove revolučné ideály nezaujímajú. František napokon zomiera v Rodoste 8. apríla 1735 sklamaný a opustený. V tajnosti ho pochovali v kostole svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena Zrínska. No rakvu s ostatkami Františka II. Rákociho objavil až v roku 1889 bádateľ Koloman Thaly.

Ako už bolo spomenuté, najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice. Preto nechala uhorská vláda previezť jeho telesné pozostatky v roku 1906 práve sem. Uložili ich v Dóme sv. Alžbety. V roku 2006 bola pred replikou jeho exilového tureckého domu pri Katovej bašte postavená socha.