Odišla z veľkomesta do Čičavy, aby pomáhala Rómom

Spomínaná konferencia bola inšpiratívnou akciou, na ktorej sa stretli ľudia, ktorí pracujú s rómskou komunitou. Ivana sa presťahovala z Košíc do Čičavy.

Sympatické bolo, že títo ľudia, či už rečníci, ale aj poslucháči, boli priamo zapojení do terénnej práce s Rómami, ako učitelia, vychovávatelia, alebo sociálni pracovníci. 

Nikto nedával „zaručene fungujúce“ abstraktné návody od kancelárskeho stola, ľudia sa delili s konkrétnymi skúsenosťami z praxe.

Pre mňa osobne bolo veľkým darom stretnutie so saleziánom a kňazom Petrom Bešeneyim, ktorý je legendou, čo sa týka duchovnej služby v rómskej komunite.

Stretnutie bolo o to vzácnejšie, že bolo náhodné. Počas obeda zostalo len zopár voľných miest pri stoloch. Sadli sme si teda, kde bolo voľné. Pri stole sedel muž v čiernej košeli, ostrihaný nakrátko, tichý, no s takou zvláštnou iskrou v oku. 

Keď sme sa chceli pustiť do jedla, opýtal sa, či nám môže požehnať. Samozrejme, že môže, potešili sme sa so spolu stolujúcimi. „Vy ste kňaz?“ opýtal som sa ho. „Áno. Salezián. Moje meno je Peter Bešeneyi, teší ma.“ 

Takýmto spôsobom som stretol človeka, ktorého knihy som čítal, o ktorom som toľko dobrého počul a s ktorým sa snažím niekoľko rokov osobne stretnúť, no nikdy sa mi to nepodarilo. Teraz sa zrazíme pri jednom stole a on nám požehná! 

O Petrovi Bešeneyim vám ešte niekedy porozprávam. Medzi Rómami je už tridsať rokov. Začínal ako mladý chalan v Bardejove na Poštárke, pracoval aj v Michalovciach a niekoľko rokov žil aj na Luníku IX. v Košiciach. Keď rozprával o tom, ako tam so spolubratom žili bez vody, elektriny a kúrenia, bol som ohromený výdržou tohto kňaza. Dnes má na starosti koordináciu rómskej misie v košickej arcidiecéze. 

Vtedy si k nám prisadla aj organizátorka konferencie Ivana Németová, o ktorej je tento text. O Ivane mi hovorili ľudia z Kolégia Antona Neuwirtha, že je to dievča s veľkým srdcom, zapálená pre Ježiša a pre službu Rómom. Je dobré počuť, že ešte aj dnes sú mladí ľudia, ktorí sa vedia nadchnúť pre svoje poslanie.

Ivana mi hovorí o tom, že sa presťahovala z Košíc do Čičavy a chce tam rozbehnúť pekné veci, ktoré pomôžu hlavne deťom z rómskej komunity. Čičava je špecifická tým, že v tejto dedinke v okrese Vranov nad Topľou počet rómskych obyvateľov prevýšil majoritné obyvateľstvo. Čičava je teda veľkou výzvou, je to nové misijné územie. 

Ivana ma pozýva, aby sme ju prišli navštíviť, pozvanie prijímam. O týždeň vyrážame skoro ráno z Bratislavy spolu s filmárom a fotografom Timom Križkom na východ a prvá zastávka je Čičava. Ďalším pasažierom v našom štvorkolesovom korábe je kamarát Radoslav, ktorý sa vracia zo študijného pobytu v Nemecku a smeruje domov do Košíc. Je najmladší, vzdelaný, ešte slobodný, tak si z neho uťahujeme, že s nami, so starými harcovníkmi, sa mu určite podarí nájsť si ženu svojho života. Reaguje súhlasne, smeje sa, no myslí si svoje. Neurazí sa a to je neklamný znak, že je to chalan do partie, že cesta bude pohodová a radostná. 

Keď sa chcete dostať do Čičavy, tak v Prešove odbočíte na Vranov nad Topľou a pred Vranovom doľava a ste v Čičave.  Pred Čičavou Timotej Križka zisťuje, že ako gréckokatolícky kňaz tu dvadsať rokov pôsobil jeho pradedo Michal Ďurišin. Konkrétne až do zrušenia gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950. Potom ho aj s rodinou vysťahovali na Sudety. 

„Vyzerá to, že Čičava je dôležitý duchovný uzol tvojho života,“ smejeme sa Timovi. 

Konečne, po piatich hodinách cesty vidíme tabuľku Čičava. Tešíme sa, že náš starý koráb došiel až sem. Zrejme sa v ňom tiež niečo zachvelo, lebo začala svietiť kontrolka dobíjania, také to červené svetielko, ktoré znázorňuje autobatériu. 

„Fíha chlapci, niečo sa deje s autom.“

„Veď ide,“ hovorí filmár Timo.

„Vlastne hej...“ prikyvujem. „Asi to bude len planý poplach.“

Pre istotu spomaľujeme, vidím tabuľu, ktorá symbolizuje koniec Čičavy. Zastavujem. Ako zastavím, tak auto zdochne a už nenaskočí. 

„Chlapci, nevestu ste mi išli hľadať, a takto sme skončili,“ chichúňa sa Radoslav, ktorý sa z Nemecka dostal do Čičavy a tu uviazol. Vystupujeme z auta, smejeme sa, zhlboka sa nadýchneme, povystierame. Timo si všimne tabuľu na plote. Pneuservis, autoservis. Predstavte si, z Bratislavy sme prišli do Čičavy, kde sa nám pokazilo auto rovno pred autoservisom! To nemôže byť náhoda, nakoniec, náhody neexistujú, rovnako ako to vyššie spomínané stretnutie so saleziánom Petrom Bešeneyim.

Voláme na číslo servisu, ozve sa nám bodrý hlas, vysvetľujeme, že sme pred servisom a nevieme si rady s autom. O pár minút vyjde z dvora sympatický starší pán a hovorí: „Prepáčte, ruku vám nepodám, mám ju od oleja, ale auto vám skúsim opraviť.“

Medzitým prichádza Ivana Németová, naša hostiteľka, ktorá stihla od suseda požičať štartovacie káble. 

Doliať vodu do ostrekovačov a prepojiť štartovacie káble medzi batériami, to je zrejme jediná automechanická zručnosť nás tu prítomných.

„Vyzerá to na alternátor,“ povie pán mechanik. „Urobím vám to. Možno ešte aj dnes. Ale lepšie by to bolo zajtra, lebo to musím vybrať a dať previnúť. Tam to robí chlapík, ale je to hore‐dolu tridsať kilometrov...“

Samozrejme, súhlasíme, obe alternatívy sú v poriadku, máme na východe ešte aj inú robotu, točíme dokument o gréckokatolíckom kňazovi baziliánovi otcovi Oleárovi, takže sa nemáme kam ponáhľať. Logisticky to máme vymyslené, bude nás voziť producent filmu.       

Ivana má malé červené autíčko, Toyotu Yaris, ktorá vyzerá, že jazdila rely, orala pole a zvážala drevo z hory.  

„Preložte si veci do môjho auta,“ povie Ivana a vyvalí oči, keď náš pasažier Rado vytiahne obrovský kufor, v ktorom si nesie všetko zo svojho štúdia v Nemecku. 

Nakoniec sa do toyotky natlačíme, smejeme sa ďalej, uháňame Čičavou, k miestu, kde Ivana býva. 

„Sem som sa presťahovala pred pár mesiacmi,“ ukazuje na mobilný dom za plotom. „Vitajte, vstúpte,“ pozýva nás ďalej. „Ešte sa len zariaďujem, práce je všade veľa, hlavne s ľuďmi, tá konferencia mi zabrala veľa času, tak záhradu ešte nemám obrobenú a okrem toho sa mi otrávil psík, niečo zožral, dúfam, že prežije.“

Sadáme si za stôl v obývačôčke mobilného domu. Mobilný dom je praktické a cenovo dostupné bývanie, má však svoje úskalia. Nie je to murovaný ani drevený dom. Je to skôr niečo ako obrovitánska hranatá maringotka. Aby vám to fungovalo, musíte mať veci na poriadku, všetko musí mať svoje miesto.

Ivana nám rozpráva svoj životný príbeh a tiež sa vyznáva zo svojej lásky k Rómom. „Ja sama mám rómske korene z otcovej strany, preto mám blízko k týmto ľuďom.“ 

Ivana Študovala záhradnú architektúru a je tiež absolventkou Kolégia Antona Neuwirtha, ktoré formuje vysokoškolskú mládež. „Človek sa v určitom období svojho života pýta, čo so životom. Aby ho využil naplno. Preto som aj študovala záhradnú architektúru. Aby som mohla skrášľovať svet. No a v Kolégiu som sa mohla dotýkať tiež krásy, krásy ľudského ducha. Nakoniec som sa vrátila domov do Košíc a teraz som tu, v Čičave. Mám nejaké plány. Je tu rozvinutá pastorácia Rómov, gréckokatolícka rómska misia tu funguje veľmi dobre, je tu rodinné centrum. Ja by som chcela rozbehnúť montessori škôlku a tiež pomôcť niekoľkým rodinám, ktoré sa snažia dostať zo zlých podmienok. Viete, nemajú to ľahké. Ľudia majú predsudky, ťažko sa tých predsudkov vzdávajú.“

Okolo mobilného domčeka počuť detské hlasy. Ivana vyjde von na drevenú verandu, ktorú jej k domčeku prirobili priatelia. Zakýva deťom, povie, že má návštevu a o chvíľu sa im bude venovať, nech sa zatiaľ hrajú v záhrade. Deti sa tmolia po trávniku, zoberú motyčku, sem-tam zatnú do hliny, rozprávajú sa. Vonku je pekne, jar je v plnom prúde, vtáky čvirikajú, slnko svieti, objíma Čičavu svojimi lúčmi.

„Bývanie v mobilnom dome, bolo takou rýchlou alternatívou. Potrebovala som získať bývanie, táto parcela tu bola na predaj, mobilný dom som kúpila v Poľsku, priviezli ho sem a je to. Žiadne extra komplikácie. Musím sa tu zabývať, všetko musí byť nízkonákladové, energeticky úsporné a ekologické. Len vtedy to má pre mňa zmysel.“

Pýtame sa na montessori vzdelávanie, či je to naozaj to, čo deti z rómskej komunity oslovuje. „Montessori im naozaj sedí. Rozvíja to osobitný potenciál každého dieťaťa. Veď aj na tej konferencii zaznelo veľa silných svedectiev o tom, ako montessori vzdelávanie detí dokáže v konečnom dôsledku zmeniť k lepšiemu celé rodiny. Neláme to podstatu dieťaťa, ale zušľachťuje to v človeku to dobré, čo v sebe má,“ nadchýna sa naša hostiteľka.

Okrem tejto služby má však Ivana Németová aj špecifickú duchovnú cestu. Žije charizmu zasväteného panenstva. Ak ste o tomto fenoméne ešte nepočuli, tak v zásade ide o akúsi formu rehoľného života vo svete medzi ľuďmi. Korene tejto tradície siahajú do najstarších čias. Žena sa zasvätí Kristovi, sľub zloží biskupovi. Žena sa týmto zrieka manželstva, a materstva. Nežije v kláštore ani v komunite, nemá habit, nemá špecifikované, aké povolanie má vykonávať. Takýto stav kladie väčšie požiadavky na osobnú zodpovednosť v rámci kultivovania duchovného života. „To nebolo rozhodnutie zo dňa na deň. Túžila som mať rodinu a deti, a veľa som sa Boha pýtala, aká je moja životná cesta. Viem, že je to náročná cesta, ale s Božou pomocou ju môžem naplniť,“ hovorí Ivana a jej modré oči žiaria šťastím. 

Naše stretnutie sa presúva pred mobilný domček. Je tam už niekoľko detí, čakajú na ňu, Ivana ich učí počítať po rómsky, pýta sa ich, aký mali deň, ako sa majú, na záhrade panuje radosť. Dokonca sa vrátil aj Ivanin chorý psík, vyhrieva sa na slniečku, vyzerá zbedačene, no odhodlane. 

Z cesty nám máva gréckokatolícky kňaz Ján Dvorščák, ktorého som stretol tiež na prešovskej konferencii. Otec Ján je duchovný správca Gréckokatolíckeho formačného centra pre Rómov v Čičave, s Ivanou spolupracujú. Otec Ján nás pozýva, aby sme v Čičave navštívili aj jeho centrum. Stálo by to za to, ale musíme sa ospravedlniť, sme v časovom sklze, ideme ešte dnes natočiť niekoľko rozhovorov do dokumentárneho filmu o otcovi Oleárovi. Prišlo po nás auto, lúčime sa a odchádzame za ďalšou prácou, sľubujeme Ivane a otcovi Jánovi, že sa do Čičavy ešte vrátime, ak nie pre nič iné, tak aspoň po auto do servisu...

 A tak aj bolo. Večer nám zavolal, pán z autoservisu, že je náš koráb pripravený a máme si poň prísť. 

Čo dodať na záver? Držme si všetci palce. Držme ich Ivane Németovej aj otcovi Jánovi, aj saleziánovi Petrovi Bešeneyiovi... Držme ich všetkým, ktorí sa odhodlali dlhodobo pomáhať rómskej komunite. Nech je ich práca požehnaná. Nakoniec sa ukazuje, že tú najväčšiu prácu na tomto poli robia zase iba veriaci... A to je povzbudzujúce! 

Keď pôjdete okolo Čičavy, spýtajte sa na Ivanu Németovú. Choďte ju pozrieť, podporiť ju v jej úsilí, pomôcť jej s niečím, pomodliť sa s ňou. Nech sa táto krajina prežaruje ochotou a dobrými vzťahmi, nech sa sieťujú ľudia dobrej vôle, nech je nádej našou drahou sestrou.