Hrabal by žasol, čoho sa nedožil

Vladimír Boudník, grafik a maliar, zakladateľ takzvaného explozionizmu, sa narodil pred 100 rokmi. Bol to človek veľmi svojrázny, umelec bez vzdelania, ktorý žil len pre svoje originálne abstraktné grafiky a na okraji spoločnosti. Zato po predčasnej smrti bol čoraz viac uznávaný a cenený.

Pred 110 rokmi sa zase narodil jeho priateľ a kumpán Bohumil Hrabal, ktorý urobil asi najviac pre Boudníkovu slávu knihou Něžný barbar. V nej popísal búrlivé súžitie troch skutočných postáv – maliara Boudníka, filozofa Bondyho a seba samého pod prezývkou doktor (takto  Hrabala ako vyštudovaného právnika oslovovali jeho známi).

Na úvod tejto knihy o svojom druhovi Boudníkovi napísal:

„Vladimír se nikdy nemohl dosyta vynadívat na tu odhalenou krásu, ve které chaos má řád. Používám jeho metody při psaní vzpomínek na něj, taky nechávam text jako rozkopanou ulici a je na čtenáři, aby přes příkopy proudících a rozházených vět a slov, kdekoli se mu zlíbí, položil fošnu nebo narychlo sbitou lávku, po které by přešel na druhou stranu...“

Aj tento krátky citát potvrdzuje slová Milana Jankoviča, literárneho vedca a Hrabalovho priateľa, že jeho vety nie sú vety referujúce, ale vety vytvárajúce svoj svet a človek do tohto hrabalovského sveta musí vstúpiť. Hrabal popísal v Něžnom barbarovi Boudníkov a svoj život tak sugestívne, príťažlivo a istým spôsobom romanticky, že človek pri čítaní túži žiť medzi týmito filozofujúcimi bláznami a poéziou sveta okúzlenými opilcami. Zároveň však cez ich pohyblivý sviatok (Hemingwayov pojem chudobnej bohémy) presakujú drsné pomery 50. rokov, keď slobodne žiť u nás bolo možné azda naozaj len na dne či na okraji.

V podobnom zmysle je zaujímavé vypočuť si aj svedectvo prvej Boudníkovej manželky Tekly Holényiovej zaznamenané pre rozhlas. Bola to tiež svojrázna dievčina z východného Slovenska, podľa vlastných slov posadnutá poéziou bítnikov. Na svoje krátke manželstvo s Boudníkom však spomína ako na strašné šialenstvo a domnieva sa, že keby s ním zostala, dopadla by zle. Určite neklamala a život s Boudníkom bol pre ňu ťažký. Lenže Hrabal dokázal aj takúto neradostnú realitu premeniť písaním na „pábitelský“ svet alebo z nej aspoň vyloviť svoje perličky na dne.

S odstupom desaťročí by sme teda mohli postaviť vedľa seba dve pravdy vtedajších aktérov – pravdu bývalej manželky o neznesiteľnom živote s psychopatom a očarujúcu pravdu spisovateľa o umelcovi, ktorý predbehol svoju dobu. Ten prvý pohľad je dnes už marginálny, takmer zabudnutý, ten druhý, zachytený v knihe, nás bude navždy nadchýnať.

Knihy Hrabal nielen písal, ale predovšetkým miloval a tie obľúbené čítal donekonečna, až pokým sa mu v rukách nerozpadávali. Stačí si prečítať ďalší Hrabalov klenot – novelu Příliš hlučná samota, ktorej hlavný hrdina Hanťa obcuje s knihami, ktoré prichádzajú do zberu, loví z nich poklady a tie z nich, ktoré nerozdá, priam obradne hádže do lisu a pochováva ich tam aj spolu so starým svetom.

V závere tohto textu sa Hanťa prichádza pozrieť na moderný, gigantický lis, do ktorého sa bezcitne sypú celé náklady kníh. Hrabal to popisuje priam apokalypticky a umocňuje to ešte obrazom skupiny školákov, ktorí prichádzajú na exkurziu a učiteľka im predvádza, ako treba trhať knihy, ako z nich stiahnuť obal, dosky a potom z nich vytrhávať stránky ako vnútornosti. Bola to realita a zároveň úchvatná metafora doby neslobody, ktorá hádzala knihy do lisu.

Ak literárna kritika zvykne vyzdvihovať presahy Hrabalových diel, nemusí to byť len všeobecná floskula. Štandard nedávno prevzal text Daniela Kaisera z týždenníka Echo24. Autor sa v ňom kriticky zamýšľa nad aktuálnym rozhodnutím českého vydavateľstva Albatros Media stiahnuť vydanie knihy americkej autorky Abigail Shrierovej Nevratné poškodenie, ktorá je kritická k transgenderovej komunite. Kniha už bola vydavateľstvom ohlásená a propagovaná a tento mesiac mala vyjsť. Nakoniec však do kníhkupectiev nedorazí. Zdôvodnilo sa to tým, že titul vyvolal medzi časťou čitateľov a zamestnancov vydavateľstva silné a rozporuplné reakcie. Hovorí sa aj o nepriamom zásahu Úradu vlády ČR, ktorého splnomocnenkyňa podľa vlastných slov iba prepojila protestujúcich LGBT aktivistov s vydavateľstvom. V každom prípade, výsledkom tohto prepojenia bolo, že kniha napokon nebola vytlačená. Nemohla teda ani skončiť v lise, čo nás asi ťažko uspokojí. Aj nátlak mladých aktivistov na nevydanie knihy si vieme predstaviť ako gigantický lis, v ktorom môžu postupne zmiznúť všetky nepohodlné, či nevhodné názory.

Čo by na to asi povedal jubilujúci Hrabal? Určite by žasol a možno by zopakoval presne to, čo napísal v Něžnom barbarovi: „Dívám se dolú na to, jak se děti učí roztrhávat knihy, vidím, jak už jim to jde...“