Skôr ako došlo k posúdeniu žiadosti zo strany súdu, od­strel med­ve­ďa už bol reál­ne vy­ko­na­ný. Súd túto skutočnosť vzal do úvahy pri konštatovaní, že z ad­mi­nis­tra­tív­ne­ho spi­su ne­bo­lo preu­ká­za­né, že v ča­se žia­dos­ti, ako aj v ča­se roz­ho­do­va­nia správ­nych or­gá­nov, sa kon­krét­ny prob­le­ma­tic­ký je­di­nec med­ve­ďa sprá­val tak, že by oh­ro­zo­val bez­peč­nosť a zdra­vie ľu­dí, alebo že by hro­zi­lo, že spô­so­bí zá­važ­né ško­dy na úro­de a ovoc­ných stro­moch a že je­di­nou us­po­ko­ji­vou al­ter­na­tí­vou rie­še­nia tej­to si­tuácie bo­la nutnosť po­vo­liť od­strel med­ve­ďa.

Súd poukázal na skutočnosť, že zastrelený bol štvorroč­ný samec med­ve­ďa, čo je je­di­nec v pro­duk­tív­nom ve­ku, kto­rý mo­hol byť ge­no­fon­dom. Medveď je chránený osobitným zákonom pre jeho európsky význam, a preto je možno povoliť výnimku na jeho odstrel iba vo výnimočných prípadoch. Tie sú zákonom vymedzené ako ochrana zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí, pričom povoliť výnimku možno len za predpokladu, že neexistuje iná alternatíva a zároveň udelená výnimka neohrozí zachovanie populácie dotknutého druhu.

Podľa názoru súdu majú or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci dbať na to, aby sa pri­ro­dze­né te­ri­tó­rium pô­so­be­nia med­ve­ďov kaž­do­roč­ne nez­men­šo­va­lo. Je všeo­bec­ne zná­mou sku­toč­nos­ťou, že kaž­do­roč­ne pri­bú­da­jú na úze­mí SR „ho­li­ny“ v na­šich les­ných po­ras­toch, roz­ši­ru­je sa prie­my­sel­ná a iná vý­stav­ba v mies­tach, kde by ude­ľo­va­nie po­vo­le­nia na ich vý­stav­bu v mi­nu­los­ti bo­lo ne­mys­li­teľ­né, zber les­ných plo­dov sa stá­va pod­ni­ka­ním a nes­lú­ži bež­nej osob­nej spot­re­be, ne­za­bez­pe­ču­je sa pri­ro­dze­né ko­se­nie a iné.

Všet­ky tie­to ne­ga­tív­ne sku­toč­nos­ti kaž­do­roč­ne pok­ra­ču­jú so stúpajúcou tendenciou, v dôs­led­ku čo­ho sa exis­tu­jú­ce te­ri­tó­rium pre ži­vot med­ve­ďov a inej zve­ri, kto­ré tu bo­li stá­ro­čia, zmen­šu­je, ne­ho­vo­riac o zá­sa­hoch oby­va­teľ­stva vý­stav­bou a pre­vádz­ko­va­ním bu­dov pria­mo v les­ných po­ras­toch, čas­to chrá­ne­ných úze­miach, ob­ťa­žo­va­ní zve­ri hlu­kom, vý­stav­bou, pre­vádz­kou bu­dov, dop­rav­ných pros­tried­kov, roz­ma­chom tu­riz­mu a čas­to aj bez­oh­ľad­ným ľud­ským sprá­va­ním.

Od­strel med­ve­ďa môže byť preto podľa názoru súdu len pos­led­ným spô­so­bom rie­še­nia si­tuácie, keď zly­há­va­jú všet­ky os­tat­né vhod­né a dos­tup­né opat­re­nia ako ozna­čo­va­nie med­ve­ďov, ich umies­tne­nie do iných lo­ka­lít, mo­ni­to­ro­va­nie ich po­hy­bu a eli­mi­no­va­nie ich po­hy­bu v prob­le­ma­tic­kých ob­las­tiach pre člo­ve­ka, uzamykanie od­padov a ich vhodné umies­tňo­va­nie, nep­rikr­mo­va­nie zvierat v blíz­kos­ti ľud­ských obyd­lí a poľ­no­hos­po­dár­skej pô­dy, pla­še­nie zve­ri, ako aj vý­cho­va zod­po­ved­nos­ti člo­ve­ka k ži­vo­čí­cho­vi a prí­ro­de.

Vzor v podobe Kanady

Súd dáva do pozornosti predlohu správania sa v podobe vy­spe­lých krajín ako nap­rík­lad Ka­na­da, kde po­va­žu­jú den­ný kon­takt člo­ve­ka s med­ve­ďom pri svo­jich oby­dliach za úpl­ne bež­ný bez to­ho, aby tú­to si­tuáciu pra­vi­del­ne rie­ši­li od­stre­lom je­din­cov. V tom­to sme­re je mož­né zís­kať skú­se­nos­ti a ap­li­ko­vať za­uží­va­né a os­ved­če­né pos­tu­py. Vo vy­spe­lých eko­no­mi­kách žijú ľudia v sym­bió­ze s med­veď­mi a sprá­va­jú sa zod­po­ved­ne, keď ob­me­dzu­jú na naj­vyš­šiu mie­ru si­tuácie, kto­ré by med­ve­de lá­ka­li k ľud­ským oby­dliam a poľ­no­hos­po­dár­skym plo­di­nám. Tým znižujú riziko útokov šelmy na naj­vyš­šiu mož­nú mie­ru, keďže eli­mi­nu­jú prí­či­ny si­tuá­cií stre­tu med­ve­ďa s člo­ve­kom.

Okrem týchto opatrení súd poukazuje aj na systém mo­ni­to­ringu med­ve­ďa v daných krajinách. Po­kiaľ bo­la zis­te­ná čin­nosť prob­le­ma­tic­ké­ho je­din­ca med­ve­ďa ale­bo je­din­cov, chytia ich do pas­cí, med­ve­ďa pre­hliad­nu, či ne­má zdra­vot­ný prob­lém, či nie je zra­ne­ný, či nie je pod­vy­ži­ve­ný alebo starý, a te­da zisťujú aj v tom­to sme­re dô­vo­dy, kto­ré mô­žu byť vý­cho­dis­kom pre prob­le­ma­tic­ké sprá­va­nie sa je­din­ca.

Po­kiaľ sa zis­tí, že med­veď je v po­riad­ku, pre­miestnia ho na iné od­ľah­lé mies­to. Pri pre­mies­tňo­va­ní pos­tu­pu­jú tak, že ho pla­šia bú­cha­ním do kliet­ky, v kto­rej je pre­mies­tňo­va­ný, aby mal reš­pekt, aby sa bál opä­tov­ne sa k mies­tu prib­lí­žiť a vrá­tiť sa, keď ho vy­pus­tia strie­ľa­jú doň­ho gu­me­né pro­jek­ti­ly, aby ho odradili sa opä­tov­ne vrá­tiť, púš­ťa­jú na zviera vy­cvi­če­né psy, te­da ro­bia všet­ky mož­né a efek­tív­ne opat­re­nia, aby sa med­veď bál vrá­tiť sa na mies­to, kde je­ho po­byt bol vy­hod­no­te­ný ako rizikový.

Vo svojom rozhodnutí súd upozorňuje, že za oh­ro­ze­nie bez­peč­nos­ti a ži­vo­ta oby­va­te­ľov nie je mož­né po­va­žo­vať aký­koľ­vek oč­ný kon­takt člo­ve­ka s med­ve­ďom bez preu­ká­za­nia ďal­ších sku­toč­nos­tí (v pre­jed­ná­va­nej ve­ci vo vzdia­le­nos­ti 200 met­rov, člo­vek po­zo­ro­val prib­li­žo­va­nie sa med­ve­ďa k sa­du iné­ho vlastní­ka).

Pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du je nut­né iden­ti­fi­ko­vať prob­le­ma­tic­ké­ho je­din­ca med­ve­ďa sto­pa­mi, pa­cho­vý­mi zlož­ka­mi, ozna­čiť ho, mo­ni­to­ro­vať ho oboj­ka­mi, fo­to­pas­ca­mi a iným spô­so­bom zis­ťo­vať je­ho mig­rá­ciu, a v dôs­led­ku to­ho reali­zo­vať od­chyt med­ve­ďa a je­ho pre­mies­tne­nie do inej lo­ka­li­ty, kto­rá je bez­peč­ná pre ľu­dí a ich ma­je­tok. Súd rovnako zdôraznil, že je nut­né za­ru­čiť, že sa prí­pad­ný od­chyt bu­de tý­kať med­ve­ďa, kto­rý spô­so­bil ško­du a nie med­ve­ďa iné­ho.

Základ tvorí európska legislatíva

Najvyšší súd teda pri problematike odstrelu kladie dôraz na uskutočnenie všetkých dostupných opatrení na odplašenie medveďa, pričom usmrtenie ako prostriedok nápravy kladie až na posledné miesto. Ponúka paralelu s krajinami, ktoré sa, namiesto ich zabíjania naučili so zvieratami koexistovať. Takýto prístup súd nezvolil náhodou, ale vychádza z Nariadenia Rady č. 338/97, ktoré bolo v istej časti pretavené aj do osobitného zákona o ochrane prírody a krajiny.

Nariadenie okrem iného hovorí o potrebe chrániť druhy voľne žijúcich živočíchov a rastlín a zaručiť ich ochranu reguláciou obchodu, ako aj o zjednotení noriem ochrany pre Európu ako celok. Členské štáty teda musia svoju legislatívu nastaviť tak, aby spĺňala minimálne požiadavky ochrany z nariadenia, ale zároveň môžu prijať na ochranu aj prísnejšie zákony.

Navrhovaný ústavný zákon môže svojím znením porušovať nariadenie, keďže skutočne môže v praxi dochádzať k oveľa masívnejším odstrelom medveďa, než tomu bolo doteraz, a to bez predchádzajúceho posúdenia kompetentnými orgánmi. To, že zákon by mal byť ústavný, má svoje odôvodnenie.

Ústavný súd ho nebude môcť posudzovať z hľadiska súladu s Ústavou a medzinárodnými zmluvami, keďže túto kompetenciu mu odňala bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Predpoklad zákonodarcu o prijatí zákona v takejto forme, aby sa predišlo kontrole zo strany Ústavného súdu, už veľa napovedá. Ani to však neznamená, že daný zákon by bol v poriadku. Všetky normy vnútroštátneho práva, a teda aj predmetný zákon, totiž musia byť v súlade s nariadeniami Európskej únie.

V tomto momente to vyzerá, že zákon zrejme nebude spĺňať európske požiadavky ochrany zvierat, ktoré hovoria o odstrele až ako o poslednej možnosti. Ústavný súd ho síce nebude môcť skúmať, no na európskej úrovni to už bude možné. Ak by aj zákon prešiel ústavnou väčšinou, zrejme neprejde cez európske inštitúcie, nakoľko sme viazaní európskym nariadením. A výsledkom bude rozhodnutie, ktoré aj tak prinúti zákonodarcu upraviť zákon do viac menej dnešnej právnej úpravy o ochrane prírody.

Skutočnosť, že medvede stratili plachosť je nesporná. Odstrelom sa ale rieši následok, ale nie príčina. Tá spočíva v už spomínanom čoraz väčšom zásahu človeka do teritória medveďa, ich prikrmovaní či iných faktoroch, pre ktoré sa medveď vyberá do obývaných oblastí. Treba si uvedomiť, že je to človek, kto vie zabezpečiť potrebné šetrné opatrenia voči šelme, a nie naopak. Odstrel nie je vylúčený vo vybraných prípadoch. Ale rozhodne by nemalo dôjsť k umožneniu situácií, keď v obývanej oblasti bude množstvo ľudí strieľať na zvieratá iba preto, že im to zákon umožňuje.