Takto by mohlo vyzerať Rusko bez Putina. Prečo Litvu znepokojujú ruskí utečenci

Hromada kvetov minulý mesiac pokryla malý pamätník v centre litovského hlavného mesta Vilnius po smrti ruského opozičného lídra Alexeja A. Navaľného. „Putin je vrah,“ stálo na plagáte v ruštine.

Improvizovaná pocta pri pamätníku, nenápadnej pyramíde pripomínajúcej obete sovietskych represií, poukázala na rastúce postavenie Vilniusu ako centra ruskej politickej opozície. Stovky disidentov, ktorí utiekli z Ruska po invázii na Ukrajinu, našli vo svojom boji proti prezidentovi Vladimírovi Putinovi sympatizujúceho spojenca: litovskú vládu, ktorá zahraničné intervencie ruského lídra dlhodobo považuje za existenčnú hrozbu.

Kvety na uctenie Alexeja A. Navaľného, ruského opozičného lídra, boli ponechané na pamätníku litovským obetiam sovietskej okupácie. Foto: Andrej Vasilenko pre New York Times

Vo Vilniuse si ruskí novinári v exile zriadili štúdiá, aby mohli vysielať správy pre milióny krajanov doma na YouTube. Ruskí aktivisti si prenajali kancelárie na katalogizáciu porušovania ľudských práv Kremľom a exiloví ruskí hudobníci nahrali nové albumy pre domáce publikum.

Príchod ruských disidentov do Vilniusu posilnil väčšiu vlnu rusky hovoriacich utečencov a migrantov z Bieloruska a Ukrajiny za posledné štyri roky. Títo migranti, ktorí utekali pred vojnou alebo represiami, spoločne zmenili ekonomiku a kultúrnu štruktúru tohto pomaly sa rozvíjajúceho stredovekého mesta so 600-tisíc obyvateľmi a posilnili obraz Litvy ako nepravdepodobnej bašty demokracie.

Pocta Navaľnému však poukázala aj na neľahký vzťah medzi rozširujúcou sa ruskojazyčnou diaspórou vo Vilniuse a jej litovskými hostiteľmi. Niektorí obyvatelia Litvy sa obávajú, že ekonomické a diplomatické výhody tejto migrácie sú na úkor plazivej rusifikácie malého národa, ktorý sa počas sovietskej okupácie snažil zachovať si svoj jazyk a kultúru.

Napríklad pamätník, ku ktorému smútiaci za Navaľným položili kvety, bol venovaný litovským obetiam sovietskej tajnej polície, čo je akoby zástupný symbol pre smrť opozičného lídra – podľa nich na príkaz Putina, bývalého dôstojníka KGB.

Niektorým obyvateľom Vilniusu však toto gesto uzurpovalo spomienku na utrpenie ich krajanov v Sovietskom zväze. V tomto období bolo približne 200-tisíc Litovčanov deportovaných do gulagov alebo popravených za to, že sa postavili so zbraňou v ruke proti okupantom.

„Ruština je opäť všade,“ povedal Darius Kuolys, jazykovedec z Vilniuskej univerzity a bývalý litovský minister kultúry. „Pre niektorých Litovčanov je to kultúrny šok.“

Kuolys povedal, že vojna na Ukrajine prinútila litovskú spoločnosť hľadať rovnováhu medzi udržiavaním tradície tolerancie a zachovaním kultúry. Ako vzor uviedol Kuolys skoršiu formu Litvy ako suverénneho štátu v rámci Litovského veľkokniežatstva, multikultúrnej európskej mocnosti z 15. storočia, ktorej odkaz si dnes väčšina Litovčanov ctí.

Táto história a relatívne malá veľkosť miestnej ruskej menšiny tradične zmierňovali prístup k hrozivému susedovi. Naopak, početné etnické ruské komunity v pobaltských krajinách Lotyšsku a Estónsku vyvolali po získaní nezávislosti nacionalistický odpor, ktorý viedol k zavedeniu tvrdej imigračnej a diplomatickej politiky voči Rusku a jeho občanom.

Podobne ako ostatné dva pobaltské štáty, aj litovská vláda po vypuknutí vojny na Ukrajine uzavrela svoje hranice pre väčšinu Rusov. Pokračovala však vo vydávaní humanitárnych víz Rusom s demokratickým renomé. Táto selektívna politika vytvorila vo Vilniuse komunitu vysoko vzdelaných, politicky angažovaných a často dobre situovaných ruských občanov, ktorí mali na mesto veľký vplyv.

Nezávislá spravodajská stanica 7×7 si napríklad zriadila nahrávacie štúdio vo Vilniuse, aby mohla krajanom na YouTube sprostredkovať správy zozbierané sieťou spolupracovníkov v málo pokrytých ruských provinciách. Organizácia na ochranu ľudských práv Memorial, ktorá je v Rusku nelegálna, si prenajala kancelárie, aby aktualizovala svoj zoznam ruských politických väzňov.

Členovia ruskej skupiny pre volebné práva Golos, teda „hlas“, pracovali vo Vilniuse s pomocou umelej inteligencie na videozáznamoch z ruských volebných miestností, aby sa pokúsili zdokumentovať manipuláciu s hlasmi v prísne kontrolovaných voľbách v krajine.

A ruská popová hviezda v exile, Liza Gyrdymová, známa ako Monetočka, využila Vilnius ako základňu na založenie rodiny a nahrávanie hudby medzi turné pre ruskú diaspóru po celom svete.

Ruská popová hviezda v exile Monetočka vystupujúca minulý rok vo švajčiarskom Zürichu. Jej domovom sa stal Vilnius. Foto: Marvin Zilm pre New York Times

Títo exulanti tvrdia, že v okolí barokových a gotických budov starého mesta Vilniusu vytvorili miniatúrnu verziu demokratického Ruska.

„Takto by mohlo vyzerať Rusko bez Putina,“ povedala Anastasia Ševčenková, opozičná aktivistka z južného mesta Rostov nad Donom, ktorá prišla do Vilniusu po dvoch rokoch domáceho väzenia.

Nad ruskou exilovou komunitou sa týči organizácia, ktorú vytvoril Navaľnyj a ktorá sa v roku 2021 presťahovala do Vilniusu po tom, ako ju Kremeľ vyhlásil za extrémistickú organizáciu.

Napriek svojmu významnému postaveniu sa Navaľného tím od širšej ruskej politickej diaspóry v meste oddelil, a to z dôvodu obáv o bezpečnosť a presvedčenia o sebestačnosti organizácie.

Tieto obavy o bezpečnosť sa vyostrili v dôsledku rastúceho odhodlania Kremľa trestať oponentov v exile po tom, ako doma do značnej miery potlačil disent.

V marci bol hospitalizovaný jeden z hlavných pomocníkov Navaľného Leonid Volkov, ktorého neznámi muži zbili kladivom pred jeho domom na predmestí Vilniusu. K útoku sa prihlásila ruská ultranacionalistická skupina.

Okrem Navaľného tímu sa väčšina ruských exulantov vo Vilniuse spojila, čo im pomáha vyrovnať sa s bolesťou exilu a vymieňať si názory.

„Keď sa prechádzate po meste, uvedomíte si, že nie ste sami, a to je veľmi dôležité,“ povedal Aleksandr Pľuščev, ktorý vedie „Breakfast Show“, jednu z najsledovanejších nezávislých ruských spravodajských relácií z exilu vo Vilniuse.

Ruský environmentálny aktivista Konstantin Fomin založil komunitný priestor pre exulantov s názvom ReForum, v ktorom sa konajú kultúrne podujatia a ponúkajú bezplatné terapeutické sedenia.

Malá rozloha Vilniusu a koncentrácia prominentných ruských exulantov v dobre situovaných centrálnych štvrtiach viedli k situáciám, ktoré niekedy pripomínajú scény z poviedok Antona Čechova.

Napríklad Frank, biely teriér ruského pôvodu, sa stal súčasťou folklóru exilovej komunity vďaka dlhým prechádzkam po dláždených uliciach Vilniusu, ktoré absolvuje so svojím majiteľom Vladimírom Milovom, bývalým námestníkom ruského ministra energetiky, ktorý sa stal opozičnou osobnosťou.

Bývalý ruský opozičný poslanec Iľja Ponomarev, ktorý pôsobí v Kyjeve, nedávno v jednom z tmavých vilniuských barov spomínal, ako exiloví opoziční predstavitelia, ktorí nesúhlasia s jeho názormi, niekedy prechádzali na druhú stranu ulice, len aby nemuseli uznať jeho prítomnosť, čo je vzhľadom na úzky charakter niektorých z týchto ulíc trápny ťah.

Nie všetci ruskí aktivisti sa ľahko prispôsobili životu v exile. Mnohí z nich boli nútení v krátkom čase opustiť Rusko a zanechať za sebou majetok a zmysel života, ktorý im poskytovala ich práca. Väčšina opýtaných exulantov tvrdí, že najväčšie obavy majú o príbuzných, ktorí zostali – obávajú sa, že by sa mohli stať terčom odvety vlády za ich aktivity.

Po smrti Navaľného, ktorý pre mnohých Rusov v exile predstavoval najväčšiu – možno jedinú – nádej na politickú zmenu, sa tieto obavy ešte zhoršili.

„Trpím, cítim bolesť, neviem, čo mám povedať, keď sa ma dcéra pýta: ‚Mami, čo teraz budeme robiť?‘,“ povedala Violetta Grudinová, bývalá provinčná organizátorka Navaľného, ktorá prišla do Vilniusu po začiatku vojny. Podľa nej sú Ukrajinci najväčšími obeťami vojny, „ale my na ňu tiež doplácame“.

Violetta Grudinová, Navaľného spojenkyňa, odišla do Vilniusu po tom, ako Rusko napadlo Ukrajinu. Foto: Sergej Ponomarev pre New York Times

Litovské úrady a občania pozorovali prílev prominentných Rusov so zvedavosťou a podozrením. Niektorí ich označujú za bielych Rusov, čo je sarkastický odkaz na neúspešné hnutie, ktoré pred sto rokmi viedli tradičné ruské elity proti sovietskej vláde.

K nim sa však pridali väčšie vlny migrantov z Bieloruska po povstaní v roku 2020 a z Ukrajiny po ruskej invázii. Mnohí z nich používajú ruštinu ako svoj hlavný jazyk, čo vytvára zložitú kultúrnu skladačku medzi rôznymi etnickými komunitami vo Vilniuse, ktoré spája spoločná história, ale rozdeľujú ich vzájomné historické krivdy.

Niektorí ruskí exulanti, ako napríklad popová umelkyňa Monetočka a politická aktivistka Ševčenková, uviedli, že sa učia litovčinu a snažia sa integrovať do svojej adoptívnej krajiny.

Ruskí exulanti sa však sústredili na udržiavanie politického boja v Rusku, takže väčšina z nich nemá čas ani motiváciu prehlbovať vzťahy so svojou hostiteľskou krajinou.

Prívrženci pána Navaľného stoja na námestí Borisa Nemcova neďaleko ruského veľvyslanectva vo Vilniuse. Námestie bolo pomenované na počesť zavraždeného prodemokratického politika. Foto: Andrej Vasilenko pre New York Times

Migrácia ruskojazyčných obyvateľov do mesta vyvolala obzvlášť vášnivé miestne diskusie o vzdelávaní. V 14 školách v ruskom jazyku vo Vilniuse zo sovietskej éry sa v súčasnosti vzdeláva približne 11 500 žiakov, čo predstavuje 20-percentný nárast za posledné tri roky, čo je podľa úradníkov znepokojujúci trend v krajine, ktorá dlhodobo stavia svoju národnú identitu na litovčine.

Námestník primátora Vilniusu Arunas Sileris sa obáva, že tento trend, ktorý sa zrodil z pochopiteľnej túžby migrantov po kontinuite, vytvorí novú generáciu obyvateľov Litvy, ktorí budú hovoriť len po rusky, čím sa oddelia od širšej spoločnosti a budú náchylnejší na revizionistickú rétoriku Putina a bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka.

„Nevnímajú Litvu ako svoju vlasť,“ povedal Sileris. „A to je hrozba.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.