Občania USA sa nemajú o toľko lepšie
Problém je v tom, že ukazovatele HDP nezohľadňujú rozdielnu výšku cenových hladín v dvoch rôznych štátoch. Inak povedané, tovary a služby stoja v niektorých krajinách viac ako v iných. A ak sú niekde nižšie ceny, aj s nižším HDP je možné dosiahnuť rovnakú životnú úroveň. Bulhar s tridsiatimi eurami vo vrecku si preto vo svojej krajine pravdepodobne nakúpi viac potravín než Američan s dvojnásobkom.
Hlbšie porovnanie ekonomík i životnej úrovne obyvateľov dvoch štátov si preto žiada prepočítať produkciu prostredníctvom parity kúpnej sily.
Po tejto úprave je HDP Európy podľa magazínu Economist približne na úrovni 95 percent amerického. A teda zhruba na rovnakej úrovni ako pred desiatimi rokmi. A v prepočte na obyvateľa už rástol produkt v EÚ za ostatné dve dekády rýchlejšie než v USA.
Európania v produktivite práce Ameriku dlhodobo dobiehajú
Ešte viac však môže napovedať ukazovateľ produktivity práce. Ten pomeriava úroveň produkcie štátu s počtom pracujúcich ľudí, respektíve priamo s odpracovanými hodinami. Tie sa totiž naprieč krajinami sveta pomerne výrazne líšia. Ako upozorňuje inštitút Bruegel, Európania pracujú v priemere menej ako Američania.
Práve pri oboch spomenutých ukazovateľoch platí, že za posledné tri dekády sa rozdiel medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou zmenšoval. Konvergencia bola rýchlejšia z hľadiska odpracovaných hodín ako z hľadiska počtu zamestnancov.
Aj tu je však problém zamotanejší. Premisa platí najmä pri HDP v parite kúpnej sily a bežných cenách, pri ostatných ukazovateľoch je trend skôr opačný. A hoci je tento indikátor jeden z najvhodnejších, proces približovania Európy k USA sa v ostatných rokoch zastavil aj v tomto prípade.
Stráca starý kontinent schopnosť konkurovať
Ešte väčšmi to vidieť na ukazovateľoch, ktorými merajú produktivitu práce Eurostat a americký štatistický úrad. Tie odhaľujú, že Európa za Spojenými štátmi od začiatku pandémie dosť výrazne zaostáva. Minulý mesiac na to viackrát upozornili britské noviny Financial Times.
Produktivita EÚ meraná na odpracovanú hodinu vzrástla za štyri roky o slabé dve percentá. V Spojených štátoch je toto číslo trikrát vyššie, keď produktivita od začiatku pandémie vzrástla viac ako o šesť percent.
Treba však doplniť, že v rámci výpočtov sa používajú rozdielne metodiky (Eurostat využíva ukazovateľ HDP v stálych dolároch prepočítaných podľa trhových výmenných kurzov na odpracovanú hodinu, v prípade USA je metodika o niečo zložitejšia).
Trend potvrdzujú aj najnovšie údaje z posledného kvartálu 2023. Produktivita v EÚ klesla vo štvrtom štvrťroku o 0,7 percenta v porovnaní s predchádzajúcim rokom, zatiaľ čo v USA v rovnakom období vzrástla o 2,6 percenta.
Noviny Financial Times v súvislosti s tým poukazujú na to, že na základe týchto ukazovateľov je rast produktivity práce v USA za posledné dve desaťročia viac ako dvojnásobný v porovnaní s eurozónou a Spojeným kráľovstvom. Ako však ukazujú iné už spomenuté ukazovatele, medzi Štátmi a starým kontinentom nie je zďaleka taká dramatická a zväčšujúca sa priepasť, ako sa na prvý pohľad zdá.
Ako v nedávnom komentári uviedol ekonóm Martin Vlachynský, rast všetkých veličín je ideálny, ale nepravdepodobný. Štatistické ukazovatele by tak podľa neho nemali byť „fetišom hospodárskej politiky“.
A čo bude ďalej
„Z dlhodobého hľadiska sa predpokladá, že rast produktivity v USA bude vyšší ako v Európe,“ uviedol pre britské noviny Bart van Ark, výkonný riaditeľ britského Inštitútu produktivity, podľa ktorého európske hospodárstvo nedosahuje dynamiku zámorskej ekonomiky, čo prehlbuje rozdiely v rýchlosti rastu.
Noviny doplňujú, že tvorcovia politík EÚ to považujú za odraz dlhodobej neschopnosti vyrovnať sa úrovni investícií, aké generuje súkromný alebo verejný sektor v USA.
Hlavný ekonóm poisťovne Axa Gilles Moëc hovorí, že „musíme uvažovať o možnosti, že sa deje niečo štrukturálne“. Ak by produktivita eurozóny naďalej zaostávala za produktivitou USA v rovnakej miere, rast HDP by bol podľa neho každý rok o percentuálny bod nižší.
Isabel Schnabelová, členka výkonnej rady Európskej centrálnej banky, v tejto súvislosti uviedla, že je „naliehavejšie ako kedykoľvek predtým“, aby lídri eurozóny negatívny trend odstránili. Podľa nej to treba na riešenie „krízy konkurencieschopnosti“, do ktorej sa dostali výrobcovia v EÚ čeliaci vyšším cenám energií a problémom s pracovnou silou.
Dodala, že jednou z hlavných príčin slabosti eurozóny je skutočnosť, že nedokázala využiť výhody digitálnych technológií na zvýšenie efektívnosti, ako to v skoršej fáze urobili USA. Podľa jej slov by súčasťou riešenia bola podpora hospodárskej súťaže, ale zároveň vyzvala aj na rýchlejšie a účinnejšie vykonávanie programu EÚ pre verejné investície Next Generation.
Menej pracovníkov, vyšší ukazovateľ produktivity
Nie všetci ekonómovia sú však presvedčení, že nedávne posilnenie USA je dôkazom štrukturálnej zmeny.
Erik Neilsen, hlavný ekonóm spoločnosti UniCredit, uviedol, že súčasná slabosť eurozóny je iba „štatistickým javom“, keďže zamestnávatelia, ktorí začali prijímať pracovníkov v období prudkej popandemickej expanzie, teraz v období stagnácie hromadia pracovnú silu.
Produktivita by sa podľa neho mohla paradoxne oživiť, ak by prísna politika ECB sťažila podnikom financovanie natoľko, že by boli nútené časť pracovníkov prepustiť.
K podobnému záveru dospel už dávnejšie aj inštitút Bruegel. Dočasný pokles produktivity podľa neho súvisí aj s odlišnými procesmi na trhoch práce počas pandémie – zatiaľ čo v USA došlo k rozsiahlemu prepúšťaniu pracovníkov, v EÚ tento účinok podľa inštitútu zmiernili rôzne programy cieliace na udržanie pracovníkov.
