Progresivizmus a politická korektnosť v Škótsku je len protestantizmus bez Boha

Ale aj keby k nemu nedošlo, môže vec označiť za "incident z nenávisti, ktorý nie je trestným činom". Ten síce nie je sankcionovaný, ale zaznamenáva sa v registri trestov, do ktorého môžu na požiadanie nahliadnuť napríklad zamestnávatelia. Ľudia môžu byť stíhaní aj za prejavy v súkromí. To, samozrejme, vyvolalo obavy, že povstanú novodobí škótski Pavlíkovia Morozovovia.

Do zákona "priliala oheň" Joanne K. Rowlingová, najznámejšia spisovateľka súčasnosti, ktorá žije v Škótsku.

Na svojom účte na sieti X zverejnila niekoľko príspevkov, v ktorých označila známe transsexuálne ženy za mužov, čo by sa mohlo považovať za porušenie nového zákona, a v podstate tým vyzvala políciu, aby ju zatkla. Polícia, ktorá sa zdráhala ísť do boja s autorkou Harryho Pottera, uviedla, že ju stíhať nebude. Tým sa vytvoril precedens a výrazne sa otupila sila legislatívy.

Jedna z bežných reakcií na celú situáciu bola: "Ako sa niečo také môže stať v Škótsku, jednom z centier osvietenstva?" Krajina, ktorá dala svetu priekopníkov klasického liberalizmu, ako boli Adam Smith a David Hume, bude teraz postihovať za pochybné výroky?

Dva body programu SNP

V skutočnosti však ide o návrat k tradícii. V škótskej spoločnosti sa od 16. storočia presadzuje moralizátorská a konformistická línia, ktorá vyžaduje podriadenie sa autoritám.

Vládnuca Škótska národná strana (SNP) má vo svojom programe v podstate dva body. Prvým je dosiahnutie škótskej nezávislosti. Druhým je podpora progresivizmu. Druhý bod má určite aj súčasné vysvetlenie. SNP hrozí v nasledujúcich voľbách prehra a vyzdvihovaním progresivistického hesla sa snaží odvrátiť pozornosť od neriešených problémov, ako je drogová epidémia či zlý stav školstva.

SNP sa tiež v posledných rokoch stala stranou vzdelanej strednej triedy, ktorá presadzuje "správne myšlienky". Je to aj spôsob, ako sa odlíšiť od "zaostalej" konzervatívnej vlády v Londýne (v skutočnosti sú britskí konzervatívci na pravicovú stranu sami dosť progresívni). Nie je však možné nevšimnúť si trendy, ktoré siahajú hlboko do histórie.

Protestantizmus bez Boha

Myšlienka, že dnešný progresivizmus, wokizmus alebo politická korektnosť je len "protestantizmus bez Boha", nie je nová. Keď Martin Luther vyhlásil, že základom kresťanského učenia má byť "iba Písmo", myslel si, že oslobodzuje vieru od tyranie katolíckej cirkvi, ktorá pôvodné Kristovo učenie prekrútila na nepoznanie.

Jeho naivný a egoistický názor, že to nepovedie k nezvratnému rozdrobeniu kresťanstva, pretože správny výklad Biblie, teda ten jeho, je zrejmý, sa ukázal ako úplne mylný. V celej Európe povstali radikálnejší reformátori, ktorí boli ochotní zájsť oveľa ďalej ako Luther.

Tento osobný vzťah k Biblii viedol k rastu individualizmu. Zrazu si každý mohol vykladať Božie slovo bez zásahov katolíckeho kléru. Zároveň to však viedlo k veľkému zmätku. Katolicizmus poskytoval jasné pravidlá, ako dosiahnuť spásu. Po jeho odmietnutí sa protestanti ocitli v neznámych vodách. Podľa Luthera stačila na spasenie samotná viera, stačilo uveriť v Ježiša Krista a miesto v nebi bolo zaručené. Človek však musel skutočne veriť, musel cítiť, že je "znovuzrodený" a bol vyvolený Bohom. Takúto hlbokú vieru dosiahla len malá hŕstka ľudí, možno jeden z tisícky.

Ján Kalvín zašiel v týchto myšlienkach oveľa ďalej. Vyhlásil, že každý človek je od začiatku predurčený Bohom k spáse alebo zatrateniu a nemôže s tým nič urobiť. Človek však môže počas svojho života zistiť, či bol vyvolený. Čím "kresťanskejšie" sa správa, tým je väčšia šanca, že je vyvolený. Toto učenie o "dvojitom predurčení" je teologicky veľmi problematické, pretože predpokladá, že Boh je zdrojom nielen všetkého dobra, ale aj zla.

Zatiaľ čo Luther bol ochotný tolerovať tie prejavy katolicizmu, ktoré považoval za neškodné, napríklad bol veľkým fanúšikom cirkevnej hudby a neprekážali mu vyzdobené kostoly, kalvinizmus sa snažil zbaviť všetkého, čo nemalo oporu v Biblii. Uctievanie Panny Márie, vieru v očistec, modlitbu ruženca, to všetko označoval za pápežské povery.

Progresivizmus je teda vlastne logickým vyústením protestantizmu. S vymetaním povier bola vymetená aj tá posledná – viera v Boha. Dôraz na osobnú skúsenosť viery a vzťah s Bohom sa zmenil na dôraz osobnej skúsenosti. Dnešní progresivisti trvajú na "prežívanej skúsenosti" ako na základnom spôsobe vnímania reality bez ohľadu na to, čo hovoria empirické fakty. Zároveň sa však zachoval kalvínsky puritanizmus a konformizmus. Muž sa teda môže vyhlásiť za ženu, pretože je to jeho pravda a všetci ostatní ju musia prijať. Disidentské hlasy musia byť potlačené.

Škótskom sa prehnala vlna obrazoborectva

Vodcom škótskej reformácie bol John Knox, stúpenec kalvinizmu. Po tom, čo sa mu podarilo potlačiť katolícku cirkev (v Škótsku bola oficiálne zakázaná v roku 1560), presadil dominanciu kalvínskej cirkvi v škótskom verejnom a kultúrnom živote. Tým sa skončila všetka zábava.

Boli zakázané divadelné predstavenia a potlačená všetka nenáboženská poézia. Škótskom sa prehnala vlna obrazoborectva. Za obeť padla napríklad katedrála v univerzitnom meste St. Andrews. V roku 1559 ju vyraboval a zvnútra úplne zničil dav vyburcovaný Knoxovým kázaním. Svätyňa bola následne opustená a dnes z nej zostali len ruiny. Hudobné školy, cirkevné zbory a iné hudobné prejavy boli zrušené. Škótsko sa tiež ocitlo uprostred rozsiahleho honu na čarodejnice. Až šesťtisíc ľudí bolo stíhaných a približne 1 500 popravených. Ľudové slávnosti a bujaré oslavy boli potláčané. V roku 1640 škótsky parlament zakázal slávenie Vianoc.

Ničenie starých pamiatok, zákaz problematickej zábavy a hon na údajné čarodejnice. To všetko je súčasťou dnešného progresivizmu, pravda, v 16. a 17. storočí išlo často naozaj o život. Našťastie to dnes neplatí, človek môže prísť len o kariéru.

Pomery sa začali uvoľňovať v 18. storočí. Ak sú puritáni v SNP nasledovníkmi Johna Knoxa, tak Rowlingová nasleduje Roberta Burnsa. Tento najväčší škótsky básnik považovaný za barda národa, ktorý sa narodil v roku 1759 na škótskom vidieku, kde cirkev stále vládla tvrdou rukou, sa zabával na pokrytectve kalvínskych kazateľov. Jedným z terčov Burnsových satirických veršov bol William Fisher, muž úplne presvedčený o svojom postavení vyvoleného a o tom, že žiadostivosť, ktorej podľahol, mu poslal Boh, aby Fisher nebol príliš dokonalý.

Tieň reformácie však trval dlho. Katolíci boli zrovnoprávnení postupnými zákonmi v rokoch 1793 a 1829. Vianoce sa stali oficiálnym sviatkom a voľným dňom až v roku 1958, druhý sviatok vianočný až v roku 1974.

Ešte v 70. rokoch 20. storočia boli bežné plamenné kázania predstaviteľov škótskej cirkvi. Tvrdé náboženské pomery sa udržiavali najmä na odľahlých škótskych ostrovoch, ďaleko od liberálnych miest. Tam sa vyžadovalo prísne dodržiavanie nedeľného pokoja a prakticky všetko okrem modlitby bolo zakázané. Na ostrovoch Lewis a Harris tak mohli byť obchody otvorené až v roku 2000, nedeľné lety zaviedli v roku 2002 a nedeľný trajekt v roku 2009.

Na webovej stránke Unherd publicista Daniel Kalder spomína na atmosféru 80. a 90. rokov 20. storočia, keď sa zdalo, že škótsky humor je na vrchole a že škótskej náture je vlastný zdravý odpor voči autoritám. Pri spätnom pohľade si však uvedomuje, že to bol najmä odpor voči autorite Londýna.

V roku 1998 získali Škóti samosprávu a spolu s ňou sa vrátil aj inštinkt podriadiť sa úradom. Akurát sa teraz neriadia príkazmi Kalvína a Knoxa, ale výmyslami ľavicových aktivistov.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.