Korčok bol kandidátom vojny. Nie v zmysle jej iniciovania – za čo, samozrejme, nesie najväčšiu zodpovednosť ruský prezident Vladimír Putin – ale v zmysle jej pokračovania.
Korčok totiž v súvislosti s vojnou u našich východných susedov ako kľúčovou otázkou sobotného hlasovania verejnosti nedokázal ponúknuť nič okrem bruselských a washingtonských fantazmagórií.
Dve hlavné sú nasledovné:
1. Ukrajinu treba vyzbrojovať a ládovať desiatkami až stovkami miliárd dolárov, dokým neoslobodí posledný centimeter svojho územia bez ohľadu na to, koľko mužov za tento cieľ padne.
2. Rusko musí okamžite zastaviť ozbrojenú agresiu a stiahnuť sa do svojich pôvodných hraníc minimálne spred 22. februára 2022.
Kým prvá idea ignoruje vyše dvojročné skúsenosti z priebehu konfliktu, ktoré vyvracajú očakávania o víťazstve Ukrajiny, druhá je síce morálne správna, no s najväčšou pravdepodobnosťou nie je realizovateľná.
Ak Korčok týmto základným vzorcom nerozumie a trvá na riešení konfliktu silou (respektíve na odmietaní rokovaní s Rusmi), platí, že jeho nastavenie je de facto aj protiukrajinské.
Pokračovanie vojny v kontexte súčasnej situácie na bojisku, ktoré s vervou presadzuje, totiž takmer s istotou znamená ďalšie a ďalšie zhoršovanie pozície Kyjeva.
Ukrajinci už niekoľko týždňov opakujú obavy z novej ruskej ofenzívy a prelomenia frontu, ktoré môže podľa ich slov nastať koncom jari alebo počas leta, teda v zásade už o pár týždňov.
Pripomeňme, že ak by k tomu prišlo, témou by sa namiesto dobýjania malých dedín na Donbase mohol stať zápas o vyše miliónové mestá Charkov a Odesa.
Korčok to zrejme veľmi dobre vie, no namiesto nepopulárneho volania po okrúhlom stole, za ktorým by sa mohlo hľadať konečné kompromisné riešenie (relatívne) výhodné pre Ukrajinu, si vybral to, čo sme v jeho kampani počuli – zmes naivity, lži a hlúposti.
Ten, kto z vás spravil kandidáta vojny, sa nachádza v prvom rade v zrkadle, pán Korčok.
