Izrael stráca posledné zábrany. Aké budú následky

Izrael vo svojej vojne proti Hamasu prekročil minulý týždeň ďalšie hranice civilizovaného vedenia vojny. Izraelské drony zaútočili na vozidlá americkej humanitárnej organizácie a sedem pracovníkov zabili. V tých istých dňoch izraelské stíhačky vybombardovali budovu iránskeho konzulátu v Damasku, pričom zabili šestnásť Iráncov vrátane dvoch generálov z velenia iránskych Revolučných gárd.

Inak Izrael, samozrejme, naďalej zabíja palestínskych civilistov v Gaze, počet obetí už presiahol tridsaťtisíc.

Čím je dvadsiatka ďalších mŕtvych vôbec výnimočná? Prečo by to malo Izrael znepokojovať?

Nie je obeť ako obeť, ani miesto ako miesto

Za ich výnimočnosťou stoja dva dôvody: v prvom prípade ide o pôvod obetí, v druhom o miesto smrti. Nielenže zabití humanitárni pracovníci pochádzali z Európy a USA, ale navyše pracovali pre jednu z najprominentnejších organizácií s názvom Ústredná kuchyňa sveta (World Central Kitchen).

Jej zakladateľ José Andrés patrí k washingtonským kulinárskym hviezdam a v USA je všeobecne rešpektovanou osobnosťou. Smrť svojich spolupracovníkov znáša veľmi ťažko. Upozornil, že autá boli riadne označené a že pracovníci po prvom zásahu konvoja okamžite volali izraelskému veleniu, že ide o omyl. Nijako im to nepomohlo a nakoniec aj oni zomreli.

Táto tragédia zdvihla zo stoličky prezidenta Bidena, ktorý celú svoju kariéru založil na bezvýhradnej a nekritickej podpore všetkého, čo Izrael robí. Z nejakej empatie voči obetiam ho nemožno podozrievať; desaťtisíce mŕtvych žien a detí na palestínskej strane doteraz nič nezmenili ani na amerických vojenských dodávkach ani na politickej podpore Izraela.

Ale rozzúrenú celebritu americkí demokrati vo volebnom roku naozaj nepotrebujú. Biden vraj mal veľmi otvorený a tvrdý telefonát s izraelským premiérom Netanjahuom.

Iránske obete zomreli na konzuláte, ktorý je súčasťou iránskeho veľvyslanectva. Útoky na diplomatické misie sú medzi štátmi niečím celkom výnimočným, zvyčajne patria do arzenálu teroristických skupín.

Toto si nedovolili ani Američania

Napríklad keď americké stíhačky v roku 1999 vo vojne proti Srbsku zasiahli čínske veľvyslanectvo v Belehrade a zabili troch čínskych novinárov, Američania sa za chybu ospravedlnili. Či to tak skutočne bolo (objavili sa pádne argumenty za aj proti), nie je teraz podstatné, ide o to, že USA nechceli byť vnímané ako štát, ktorý nerešpektuje nedotknuteľnosť diplomatických misií, teda jedno z najuznávanejších diplomatických pravidiel.

Izrael si s útokom na veľvyslanectvo toľko hlavu neláme. Je spokojný s odstránením vysokého veliteľa jednotiek Jeruzalemských revolučných gárd (jednotky Quds), ktoré sú zodpovedné za operácie v zahraničí zahŕňajúce spoluprácu s palestínskym Hamasom alebo libanonským Hizballáhom.

Budovy konzulátu zrejme využívali ako krytie pri plánovaní protiizraelských operácií. To síce nie je v súlade s účelom diplomatickej misie, ale hostiteľskej krajine to očividne neprekážalo. Izrael teda mohol mať na útok svoje dôvody, tie však nič nemenia na tom, že ide o porušenie medzinárodného práva, ktoré je podstatne závažnejšie ako jeho predchádzajúce atentáty na iránskych generálov na sýrskom území; v posledných mesiacoch ich bolo niekoľko.

Na porovnanie si predstavte, ako by asi Západ reagoval na ruské bombardovanie svojich zastupiteľských úradov v Kyjeve. Je zrejmé, že Irán už plánuje odvetu. 

Izrael mal tiež svoje dôvody na útok na humanitárny konvoj. Disponoval informáciou, ktorá sa ukázala ako nepravdivá, že vozidlá prevážajú významného vodcu Hamasu.

Aj keby bola táto informácia správna, konanie Izraela by bolo neobhájiteľné. Rozhodol sa obetovať životy humanitárnych pracovníkov občanov spojeneckých krajín, vďaka ktorým nie sú už aj tak ohromujúce počty palestínskych obetí izraelského vyčíňania násobne vyššie.

Izrael podkopáva základy vlastnej existencie

Izrael je presvedčený, že si môže dovoliť čokoľvek. Spolieha sa na mocnú izraelskú loby v USA a ďalších západných krajinách. Netanjahuova vláda navyše vie, že v otázke brutálneho postupu proti Palestínčanom môže počítať s podporou vlastnej verejnej mienky. Proti Netanjahuovi sa síce demonštruje, ale vo vedení vojny ho podporujú viac ako dve tretiny Izraelčanov.

Izrael si však všetko dovoliť nemôže. Jeho právo na existenciu bolo uznané po druhej svetovej vojne nie na základe biblických textov, ale na základe medzinárodného práva, židovského lobovania, zlého svedomia Európy a USA z genocídy Židov a sovietskeho omylu, že v Izraeli vzniká socialistický štát.

Jediné, čo pretrváva, je izraelská loby, a to nestačí. Izrael je dlhodobo v rozpore s medzinárodným právom a jeho brutalita prebúdza na Západe zlé svedomie voči Palestínčanom.

Ak dnes v mene práva na sebaobranu prekračuje všetky mysliteľné hranice, podkopáva samotné základy svojej existencie.