Víkendové čítanie: Dámsky gambit

JEDNA

Každý utorok po hodine aritmetiky poslala slečna Grahamová Beth do suterénu, aby sa postarala o špongie. Bolo to považované za privilégium a Beth, hoci bola najmladšia, zároveň bola aj najlepšou žiačkou v celej triede. Suterén nemala rada. Páchlo to tam zatuchlinou a okrem toho mala strach z pána Shaibela. Chcela sa však dozvedieť viac o hre, ktorú na šachovnici hrával sám so sebou.

Jedného dňa za ním zašla a stála pri ňom; čakala, kedy pohne figúrkou. Práve sa dotýkal tej, ktorá mala na malom podstavci konskú hlavu. Po sekunde k nej zodvihol hlavu a na tvári mal nervózny výraz. „Čo chceš, decko?“ opýtal sa.

Za bežných okolností ušla zakaždým, keď došlo ku kontaktu s iným človekom, najmä keď to bol človek dospelý, tentokrát však nezaspätkovala. „Ako sa tá hra volá?“ opýtala sa.

Hľadel na ňu. „Mala by si byť hore s ostatnými.“

Pokojne sa naňho pozrela; čosi v tomto mužovi a v metodickosti, s ktorou tú hru hral, jej pomohlo držať sa všetkými silami toho, po čom túžila. „Nechcem byť s ostatnými,“ povedala. „Chcem vedieť, čo za hru to hráte.“

Bližšie sa jej prizrel. Potom pokrčil ramenami. „Volá sa šach.“

***

Na čiernej šnúre medzi pánom Shaibelom a pecou visela obnažená žiarovka. Beth si dávala pozor na to, aby hlavou nevrhala tieň na šachovnicu. Bola nedeľa ráno. Hore v knižnici práve prebiehala spoločná bohoslužba, ona však zodvihla ruku, vypýtala sa na záchod a zbehla do kotolne. Desať minút potom stála a sledovala údržbára pri hre. Obaja mlčali, zdalo sa však, že mu jej prítomnosť neprekáža.

Niekedy na figúrky bez pohybu hľadel celé minúty; hľadel na ne, akoby ich nenávidel, potom sa ponad brucho natiahol, jednu z nich končekmi prstov chytil za hlavičku, chvíľu ju podržal, akoby za chvost držal mŕtvu myš, a potom ju postavil na iné políčko. Na Beth sa ani nepozrel.

Beth tam stála. Čierny tieň jej hlavy padal na betónovú podlahu pri nohách, pozorovala šachovnicu; nespustila z neho oči, sledovala každý jeho pohyb.

***

Naučila sa, že tabletky na upokojenie si musí odložiť na noc. Pomohli jej zaspať. Keď jej pán Fergussen tú podlhovastú tabletku podal, vložila si ju do úst, posunula pod jazyk, odpila si z plechovky pomarančového džúsu, ktorý dostávali na zapitie, prehltla a potom, keď sa pán Fergussen posunul k ďalšiemu dieťaťu, vybrala si tabletku z úst a vložila si ju do vrecka voľnej košele. Tabletka mala tvrdý film a kým ju mala pod jazykom, nezmäkla.

Počas prvých dvoch mesiacov spávala len veľmi málo. Snažila sa, nehybne ležala s pevne zatvorenými očami. Stále však počula, ako sa dievčatá vo vedľajších posteliach prehadzujú, ako kašlú a rozprávajú sa, alebo ako sa po chodbičke medzi posteľami prechádza nočná služba; cítila, ako tieň prejde po jej posteli a ona ho aj so zatvorenými očami uvidí. Niekde v diaľke sa ozve zvonenie telefónu alebo spláchnutie záchoda. Najhoršie zo všetkého však bolo, keď počula hlasy, ktoré sa rozprávali pri stole na konci chodbičky. Bez ohľadu na to, ako ticho sa zdravotník rozprával s nočnou službou, bez ohľadu na to, ako mäkko, Beth sa okamžite prebrala a stuhla. Stiahlo jej žalúdok, v ústach sa objavila octová chuť; a spánok už celú noc neprichádzal do úvahy.

Vtedy sa v posteli schúlila a so vzrušením vnímala to napätie v žalúdku; vedela, že čoskoro zmizne. Čakala tam v tme a samote, sledovala samú seba; čakala, kedy nepokoj dosiahne vrchol. Potom tie dve tabletky prehltla a uvoľnila sa, až kým sa jej celým telom ako vlny teplého mora nezačal rozlievať pokoj.

***

„Naučíte ma to?“

Pán Shaibel nič nepovedal, ani pohybom hlavy nedal najavo, že by otázku zaregistroval. Vzdialené hlasy zhora spievali gospelovú pieseň „Bringing in the Sheaves“.

Niekoľko minút čakala. Tie slová si vyžiadali také odhodlanie, že sa jej hlas takmer zlomil, dokázala ich však vyriecť: „Chcem sa naučiť hrať šach.“

Pán Shaibel sa tučnou rukou natiahol po jednej z väčších čiernych figúrok, obratne ju za hlavu zodvihol a položil ju na políčko na opačnej strane šachovnice. Urobil rukou spätný pohyb a potom si obe prekrížil na hrudi. Na Beth sa ešte stále nepozrel. „S cudzími ľuďmi nehrám.“

Ten odmeraný tón bol ako facka. Beth sa otočila a odišla; s nepríjemnou chuťou v ústach vyšla hore schodmi.

„Nie som cudzí človek,“ povedala mu o dva dni neskôr. „Žijem tu.“ Za hlavou jej okolo obnaženej žiarovky krúžila moľa a jej matný tieň prechádzal v pravidelných intervaloch cez šachovnicu. „Môžete ma učiť. Niečo už viem z toho, čo som odpozorovala.“

„Dievčatá šach nehrajú.“ Hlas pána Shaibela stále znel odmerane.

Obrnila sa a urobila krok dopredu; prstom, bez toho, aby sa jej dotkla, ukázala na jednu valcovitú figúrku, ktorú už v duchu nazvala delo. „Táto sa hýbe hore a dole alebo doľava a doprava. Ak má priestor na pohyb, tak ide až úplne na koniec.“

Pán Shaibel chvíľu mlčal. Potom ukázal na figúrku, ktorá vyzerala, akoby mala na vrchu odrezaný citrón. „A čo táto?“

Srdce jej poskočilo. „Po diagonálach.“

***

Tabletky sa dali nazbierať tak, že ste si každú noc zobrali iba jednu a tú druhú odložili. Beth si ich odkladala do puzdra na zubnú kefku; mala istotu, že tam sa nikto nepozrie. Potrebovala si dať pozor len na to, aby kefku po použití čo najviac vysušila papierovou utierkou, alebo aby ju vôbec nepoužila a namiesto toho si zuby vyčistila prstom.

V tú noc si prvýkrát zobrala tri tabletky, jednu po druhej. Chĺpky na šiji jej brneli; prišla na niečo dôležité. Vo vyblednutom modrom pyžame ležala vo svojej posteli na najhoršom mieste celého dievčenského pavilónu, neďaleko dverí do chodby a oproti záchodu; nechala ten pocit, nech sa jej rozleje po celom tele. Čosi sa v jej živote zmenilo: spoznala šachové figúrky a vedela, ako sa hýbu a vyhadzujú – a vedela aj to, ako si pomocou tabletiek, ktoré v sirotinci dostávala, privodiť dobrý pocit v žalúdku a v napätých kĺboch paží a nôh.

***

„No dobre, dieťa,“ povedal pán Shaibel. „Tak sa teda môžeme pustiť do hrania šachu. Ja hrám s bielymi.“

Prišla so špongiami. Bolo po aritmetike a o desať minút sa začínala geografia. „Nemám veľa času,“ povedala. Nedeľu predtým, počas tej hodiny, keď prebiehala bohoslužba a ona ju tak mohla stráviť v kotolni, sa naučila, ako sa jednotlivé figúrky hýbu. Na bohoslužbe nikomu nechýbala, pretože sa na jej zúčastňovala aj skupina dievčat z druhého sirotinca na opačnej strane mesta – stačilo sa zapísať. Pri geografii to však neplatilo. Z pána Schella mala strach aj napriek tomu, že bola z celej triedy najlepšia.

Údržbár mal plochý hlas. „Teraz alebo nikdy,“ povedal.

„Mám geografiu…“

„Teraz alebo nikdy.“

Zamyslela sa len na sekundu, potom sa rozhodla. Za pecou si všimla starú debničku na mlieko. Pritiahla si ju na druhú stranu šachovnice a posadila sa na ňu. „Začnite,“ povedala.

Porazil ju sériou štyroch ťahov, o ktorej neskôr zistila, že sa nazýva šustermat. Bolo to rýchle, nie však dosť rýchle na to, aby na hodinu geografie neprišla s pätnásťminútovým meškaním. Povedala, že bola na záchode.

Pán Schell stál pri katedre a ruky mal vbok. Pohľadom prešiel po triede. „Mladé dámy, videla niektorá z vás túto mladú dámu na dámskych toaletách?“

Ozval sa tichý chichot. Nikto nezdvihol ruku, dokonca ani Jolene, hoci Beth dvakrát klamala, aby ju kryla.

„A koľké z vás, dámy, navštívili pred začiatkom hodiny dámske toalety?“

Ďalší chichot a tri zdvihnuté ruky.

„A videla tam niektorá z vás Beth? Azda pri umývaní tých pekných drobných ručičiek?“

Žiadna odpoveď. Pán Schell sa obrátil k tabuli, na ktorú zapisoval argentínske vývozné artikle a dopísal „striebro“. Beth si na chvíľu myslela, že je po všetkom. Potom však s chrbtom otočeným k triede prehovoril. „Päť čiernych bodov,“ skonštatoval.

Desať čiernych bodov znamenalo výprask koženým remeňom. Beth si ten výprask zatiaľ iba predstavovala, ale predstavivosť sa jej na chvíľu rozšírila a na zadnici pocítila bolesť, ktorá pálila ako oheň. Ruku si priložila na srdce a na dne náprsného vrecka blúzy nahmatala raňajšiu tabletku. Strach sa badateľne zmenšil. Predstavila si puzdro na zubnú kefku, tú dlhú obdĺžnikovú nádobu z plastu; mala v ňom odložené štyri ďalšie tabletky, tam, v zásuvke malého železného regálu pri posteli.

V tú noc ležala v posteli na chrbte. Tabletku do ruky ešte nezobrala. Načúvala nočným zvukom a všimla si, že keď si jej oči zvyknú na tmu, akoby zneli hlasnejšie. Na konci chodby sa pán Byrne pri stole začal rozprávať s pani Hollandovou. Beth cítila, že telo sa jej pri tom zvuku na sekundu naplo. Zažmurkala, pozrela sa na tmavý plafón nad hlavou a prinútila sa uvidieť šachovnicu s bielymi a zelenými políčkami. Potom jednotlivé figúrky poukladala na správne políčka: veža, jazdec, strelec, dáma, kráľ a rad pešiakov pred nimi. Potom pešiaka pred bielym kráľom posunula o dve políčka dopredu. Vysunula aj čierneho pešiaka. Dokázala to! Bolo to jednoduché. Pokračovala; opäť si prehrávala hru, ktorú prehrala.

Jazdca pána Shaibela vytiahla do tretieho radu. Na zelenobielej šachovnici na plafóne pavilónu ho tam videla celkom jasne.

Hluk sa už stlmil a zmenil na akési biele a harmonické pozadie. Beth šťastne ležala v posteli a hrala šach.

***

Ďalšiu nedeľu zablokovala šustermat kráľovským jazdcom. Celú hru si v hlave zopakovala azda stokrát, až kým sa nezbavila hnevu a pocitu poníženia; až kým potme celkom jasne nevidela len šachovnicu a figúrky. Keď v nedeľu prišla za pánom Shaibelom, aby si zahrali, všetko to mala premyslené a jazdcom pohla ako vo sne. Milovala ten pocit, keď sa ho dotkla, tú maličkú konskú hlavu v dlani. Keď ho položila na políčko, údržbár sa zamračil. Chytil za hlavu svoju dámu a dal ňou šach jej kráľovi. Beth však už bola pripravená aj na to; všetko to minulú noc v posteli videla.

Kým jej dámu dostal do pasce, trvalo mu to štrnásť ťahov. Snažila sa potom hrať bez dámy, snažila sa tú smrteľnú stratu ignorovať, keď sa však chystala potiahnuť pešiakom, natiahol ruku a zastavil ju. „Vzdaj sa,“ povedal. Hlas mal ostrý.

„Vzdať sa?“

„Presne tak, dieťa. Keď takto prídeš o dámu, máš sa vzdať.“

Hľadela naňho a nerozumela. Pustil jej ruku, chytil jej čierneho kráľa a bokom ho položil na šachovnicu. Chvíľu sa gúľal a potom zastavil.

„Nie,“ povedala.

„Áno. Vzdala si sa.“

Chcela ho niečím udrieť. „Keď ste mi vysvetľovali pravidlá, toto ste mi nepovedali.“

„V pravidlách to nie je. Je to otázka športového ducha.“

Vedela už, čo to znamená, ale nepáčilo sa jej to. „Chcem to dohrať,“ povedala. Zodvihla kráľa a postavila ho naspäť na miesto.

„Nie.“

„Musíte to dohrať,“ povedala.

Zvraštil obočie a postavil sa. Nikdy ho v suteréne postojačky nevidela – len na chodbách pri ich zametaní, alebo v triedach, keď umýval tabule. Ak si nechcel udrieť hlavu o priečky na nízkom plafóne, musel sa trochu skrčiť. „Nie,“ povedal. „Prehrala si.“

Nebolo to fér. Športový duch ju nezaujímal. Chcela hrať a vyhrať. Nikdy po ničom netúžila tak, ako teraz po víťazstve. Povedala slovo, ktoré od matkinej smrti nevyslovila: „Prosím.“

„Koniec hry,“ odpovedal.

Nahnevane naňho hľadela. „Ty skúpy…“

Spustil ruky popri tele. „Už žiadne hranie šachu. Vypadni,“ povedal.

Kiežby bola väčšia. Ale nebola. Postavila sa od šachovnice, prešla k dverám a údržbár ju mlčky sledoval.

***

Keď v utorok so špongiami v rukách prešla po chodbe ku dverám do suterénu, zistila, že sú zatvorené. Dvakrát do nich bedrom zatlačila, nepoddali sa však. Zaklopala, najprv mäkko, potom nahlas, z druhej strany sa však reakcie nedočkala. Bolo to príšerné. Vedela, že údržbár tam sedí pri šachovnici, že sa na ňu len hnevá pre to, čo sa stalo naposledy, ale nič s tým nemohla robiť. Keď sa so špongiami vrátila, slečna Grahamová si ani nevšimla, že ich nevyčistila, ani že sa vrátila rýchlejšie ako zvyčajne.

Vo štvrtok si bola istá, že to dopadne rovnako, nebola to však pravda. Dvere boli otvorené, a keď zišla po schodoch, pán Shaibel sa správal, akoby sa nič nebolo stalo. Figúrky boli rozostavené. Špongie rýchlo vyžmýkala a usadila sa pri šachovnici; pán Shaibel už pohol kráľovským pešiakom. Aj ona potiahla kráľovským pešiakom o dve políčka dopredu. Tentokrát žiadne chyby neurobí.

Rýchlo na jej ťah zareagoval a ona okamžite odpovedala. Nič si nepovedali, len ťahali. Beth cítila to napätie a páčilo sa jej.

V dvadsiatom ťahu pán Shaibel potiahol jazdcom práve vtedy, keď to nemal urobiť, a Beth sa podarilo dostať pešiaka až do šiesteho radu. Stiahol jazdca naspäť. Stratil tým ťah, a keď Beth videla, ako ustupuje, pocítila nadšenie. Jazdca vymenila za svojho strelca. Potom v ďalšom ťahu posunula pešiaka opäť o políčko ďalej. V ďalšom ťahu sa z neho stane dáma.

Sedel tam a hľadel naňho a potom nahnevane natiahol ruku a prevrátil svojho kráľa. Obaja mlčali. Prvýkrát vyhrala. Všetko napätie zmizlo a to, čo Beth vo svojom vnútri cítila, bolo také nádherné, že sa to nedalo porovnať s ničím, čo doteraz vo svojom živote cítila.

Dámsky gambit je literárnou predlohou jedného z najúspešnejších seriálov posledných rokov spoločnosti Netflix. Román o živote fiktívnej nesmierne talentovanej mladej šachistky nás zavedie do päťdesiatych rokov minulého storočia. 

Walter Stone Tevis (1928 – 1984) bol americký románopisec a poviedkar. Dámsky gambit je v poradí jeho štvrtým dielom, ktoré bolo s veľkým úspechom spracované do filmovej podoby. Tevis bol učiteľom na strednej a vysokej škole, až neskôr sa začal venovať výlučne písaniu. Nezvládol náhlu slávu a stal sa z neho alkoholik, čo sa odrazilo aj na jeho tvorbe – jeho hrdinovia sa často vyrovnávajú so závislosťou. Medzi jeho romány patrí The Hustler, Muž, ktorý spadol na Zem, Mockingbird či Farba peňazí. Posledné roky života strávil v New Yorku, kde v roku 1984 zomrel.