Žiadajú sa mi tri poznámky.
Korčokova prvá skúsenosť
Prvá poznámka sa týka Korčokovej politickej neskúsenosti. Korčok sa v politike a diplomacii pohybuje už viac ako dve desiatky rokov, ale až v posledných mesiacoch sa dostal do najpoprednejších pozícií. A on je zrazu prekvapený, že dostal nelichotivú, zraňujúcu nálepku. To prezrádza jeho neskúsenosť.
Keď sa tu nálepkovalo celé roky ostošesť a nálepky dostávali iní, nevšimol si to. Jeho prekvapenie preto pôsobí i dosť komicky. Tým skôr, že nálepka „kandidát vojny“ nie je z tých najdrsnejších. Už som spomínal na nálepky dávané prezidentke. Avšak sťažuje sa iba Ivan Korčok.
Ako som povedal, nálepkovanie nie je správne, a našťastie nie všetci politici používajú túto metódu. Ale očakávať, že nálepkovanie tu vôbec nebude, je nerealistické. „Kto neznáša horúčavu, ten nech nechodí do kuchyne,“ povedal vo volebnej prezidentskej kampani 1988 republikán George Bush starší na adresu demokratického rivala Michaela Dukakisa, ktorý sa sťažoval na útoky proti nemu.
Čo tak asi Korčok očakával?
Veď nálepky rozdáva aj Korčokov tábor
Druhá poznámka sa týka najfrekventovanejších nálepiek, ktoré sa rozdávali na Slovensku za posledných štyridsať rokov. A toho, kto komu ich rozdával.
Počas normalizácie 1969 – 1989 sa každému, kto sa odvážil verejne kritizovať komunistickú moc, ušla nálepka „skrachovaný antisocialistický živel“. Ten, komu sa nepáčili excesy Mečiarovej vlády, bol protislovenský živel. Kto upozorňoval na byrokraciu a ideologické excesy Európskej únie, bol protieurópsky. Toho, kto bol zdesený zo zbytočnosti niektorých amerických vojen, nazvali protizápadným.
No a kto nie je úplne slepý a hovorí, že východná politika Západu nás doviedla k ukrajinskej katastrofe, ten je označený za proruského, prokremelského, skrátka za putinovca.
Mal som tú česť, že počas desaťročí sa mi ušli úplne všetky vymenované nálepky.
Čo sa týka tábora Roberta Fica, aj ten vie nálepky rozdávať naozaj kvalitne. Dobrý je v tom napríklad poslanec Blaha. Ivana Korčoka však treba upozorniť i na to, že nálepky sú nielen dielom Ficovho tábora. Údajná protizápadnosť, protieurópskosť či proruskosť, to všetko sú nálepky rozdávané ľuďmi z politického tábora podporujúceho Ivana Korčoka.
Takže mu treba pripomenúť ono známe: Čo nechceš, aby ti robili iní, nerob ani ty im.
Zamyslieť sa nad obsahom nálepky je lepšie ako sa uraziť
A posledná, tretia poznámka. Ešte predtým, než sa človek urazí, by možno bolo lepšie zamyslieť sa nad vecným obsahom nálepky. Či v nej nie je zrnko pravdy. Alebo ešte viac ako zrnko.
Ivan Korčok je posledný relikt slovenskej politickej generácie, ktorá v roku 2003 podporovala americkú inváziu do Iraku. Všetky argumenty, ktorými bola zdôvodňovaná, sa ukázali ako nepravdivé. Žiadne zbrane hromadného ničenia v Iraku neboli. Žiadne väzby na teroristov z al-Kájdy iracká vláda nemala.
Vláda Slovenskej republiky vtedy dopredu podporila americkú inváziu, proti hlasovali iba ministri KDH Palko a Fronc.
Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Ivan Korčok sa vtedy nechal počuť, že na mandát na vojenský zásah proti Iraku postačuje rezolúcia OSN 1441 a že ďalšiu netreba. Bol to dosť dobrodružný výklad, ktorý vo svete, mierne povedané, nikto neberie vážne.
V tom roku 2003 celý Smer v parlamente hlasoval proti invázii. Dnes by v podstate Ivan Korčok mal byť rád, že jeho postoj k invázii sa proti nemu počas volebnej kampane až tak veľmi nepoužíval.
Ak by sa bol Ivan Korčok stal slovenským prezidentom, bol by zrejme jedným z iba dvoch úradujúcich prezidentov štátov, ktorí sa v roku 2003 zasadili za inváziu do Iraku, ktorá spôsobila smrť státisícov a utrpenie miliónov ľudí. Tým druhým by bol Joe Biden.
Vzťah Ivana Korčoka k vojne na Ukrajine tu otvárať nebudeme.
Ponaučenie, ktoré z toho vyplýva? Rozdávanie nálepiek nie je šťastná politická metóda. A ukrivdené sťažovanie sa na ne tiež nie.
