Odhodlal sa Kremeľ pochovať impérium?

Ak by sme na Rusko skutočne hľadeli len ako na revanšistické impérium, išlo by o vážnu indíciu úpadku jeho síl. Reakcia Moskvy na tieto udalosti však môže znamenať, že Rusko sa začína zmierovať s tým, že nie je Sovietskym zväzom alebo tretím Rímom, ale práve len Ruskom.  

Reinkarnované impérium?

Vo februári 2008 vydal britský novinár Edward Lucas svoju dnes už kultovú knihu Nová studená vojna. Okrem iného v nej načrtol víziu Ruska, ktoré už síce neverí v leninizmus a majetkovú rovnosť, avšak stále verí v silu, pomocou ktorej chce obnoviť svoju sféru vplyvu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Vývoj najbližších rokov mu dal zdanlivo za pravdu. Len pol roka po prvom vydaní jeho diela už ruská armáda bojovala v Gruzínsku. Neúspešný pokus amerického prezidenta Baracka Obamu o reštart vzťahov s Moskvou, anexia Krymu v roku 2014 a neskoršia vojna na východe Ukrajiny tento obraz neoimperiálneho Ruska, ochotného budovať svoju sféru vplyvu aj prostredníctvom krvavých vojen a za cenu medzinárodných sankcií, len posilnili.

Charakter Ruska sa v tomto kontexte okrem Lucasa snažili vysvetliť aj mnohí iní experti a analytici. Americká politologička Agnia Grigasová tento fenomén označila dokonca za „reimperializáciu“. Koncept Ruska ako impéria je podľa nej tak hlboko vrytý do ruského kolektívneho psyché, že imperializmus sa stal nedeliteľnou súčasťou ruského nacionalizmu. Impérium je pre Rusko, ktorého srdce sa rozprestiera na rovine bez výrazných prirodzených geografických bariér, nevyhnutným prostriedkom bezpečnosti. Kontrola nad rozsiahlou nárazníkovou zónou mu totiž dáva strategickú hĺbku, ktorú inak nemá. Predstavu, že budovanie impéria je v mysliach Rusov, ktorí v minulosti po stáročia čelili zároveň útokom bezpočetných nomádskych hôrd z východnej stepi a technologicky nadradených armád zo Západu, prostriedkom zvyšovania svojej bezpečnosti, zdieľajú viacerí autori. Moskva by sa podľa tejto logiky mala snažiť o absolútnu kontrolu nad štátmi vo svojej nárazníkovej zóne.

Začiatok konca ruského impéria?

Ak by sme na Rusko hľadeli vyššie opísanou optikou, rok 2020 by bolo možné vyhodnotiť ako začiatok konca tohto štátu ako impéria. Dôvodov na to je hneď niekoľko. Kremeľ sa už takmer pol roka prizerá masovým protestom proti dlhoročnej vláde prezidenta Alexandra Lukašenka v Bielorusku, ktorého bol schopný podporiť viac-menej len verbálne a prísľubom finančnej pomoci. Lucas navyše verí, že Moskva týmto svojím postojom stratí definitívne podporu až doteraz prevažne proruského bieloruského obyvateľstva. Taktiež v prípade nedávnej vojny v Náhonom Karabachu, kde Azerbajdžan za aktívnej pomoci Turecka porazil miestnych arménskych separatistov podporovaných Jerevanom, zarazila mnohých pozorovateľov neschopnosť Moskvy zastaviť konflikt ešte v zárodku.

Ak by anexia Krymu a intervencia na východe Ukrajiny mali byť meradlami ruskej imperiálnej politiky voči blízkemu zahraničiu, bola by doterajšia reakcia Kremľa na vývoj v Bielorusku a v Náhornom Karabachu jednoznačným zlyhaním. Sú však doterajšie dôsledky opatrnej ruskej stratégie pri týchto dvoch krízach vo svojej podstate pre Moskvu negatívne?

V Bielorusku sa Kremeľ opatrne postavil za Lukašenka, vyčkáva, kým protesty utíchnu, a paralelne pracuje na zmene ústavy a dôstojnom odstavení dlhoročného bieloruského lídra, ktorého by nahradila iná Rusku naklonená osoba. Či sa táto taktika v prípade bieloruskej krízy vyplatí, je ešte stále otázne. Oveľa jasnejší je výsledok ruskej opatrnosti v prípade vojny v Náhornom Karabachu. Moskva, ktorá garantuje ochranu Arménska, nie však Arménmi kontrolovaného Náhorného Karabachu, nekonala prostredníctvom tvrdej sily a priamo proti Azerbajdžanu nezakročila. Svoje páky využila až v okamihu, keď už Baku dosiahlo uspokojivé vojenské ciele, avšak ešte pred tým, než boli arménski separatisti definitívne porazení. V dôsledku Moskvou sprostredkovanej dohody nakoniec prežila v oklieštenej podobe arménska separatistická republika Arcach, režim v Baku slávil úspech a Rusi majú na území Azerbajdžanu vlastné vojsko.

Tento stav znamená, že Moskva sa bude musieť na južnom Kaukaze zmieriť s väčším vplyvom Turecka, a teda z hľadiska imperiálnej logiky zlyhala. Na druhej strane však Rusi v dôsledku svojho postupu budú mať v Náhornom Karabachu čisto ruskú mierovú misiu bez účasti iných mocností vrátane Turecka, čo je pragmatický cieľ, o ktorý sa Moskva predtým neúspešne usilovala takmer tri desaťročia.

Dávno mŕtve impérium a Rusko, ktoré sa stáva Ruskom

Je namieste otázka, prečo sa Kremeľ v prípade Bieloruska a Náhorného Karabachu neriadi „ukrajinským manuálom“? Možnou odpoveďou je, že nič také ako ukrajinský manuál nikdy ani neexistovalo. Ako vo svojej knihe Všetci mocní Kremľa napísal ruský novinár Michail Zygar, vojna v Donbase nebola v Moskve vôbec plánovaná a Kremeľ sa do nej nechal zatiahnuť, pričom za to zaplatil vysokú cenu. S týmto názorom súhlasí aj riaditeľ Centra Carnegie v Moskve Dmitrij Trenin. Zatiaľ čo anexia Krymu alebo intervencia v Sýrii boli dobre vypočítané oportunistické operácie s malou mierou rizika, vojna v Donbase bola podľa neho katastrofickým a nechceným dôsledkom neopatrnej improvizácie.  

Trenin vo svojom najnovšom článku argumentuje, že strata ruského vplyvu v postsovietskom priestore je starou novinkou, o ktorej Kremeľ už dávno vie a je s ňou zmierený. Rusko, ktoré bolo pred vojnou na Ukrajine považované za postimperiálny štát, sa podľa jeho slov nevrátilo k imperializmu, ako to naznačujú mnohí analytici. Práve naopak, verí, že Rusko po Ukrajine postupne vstúpilo do „postpostimepriálnej“ éry, zabudlo na impérium a s ním spojené záväzky a začína si zvykať, že je Ruskom. Neznamená to, že Moskva teraz upustí od snáh presadzovať svoj vplyv v zahraničí. Bude to však robiť menej dogmaticky a viac pragmaticky, pričom primárne bude brať ohľad na záujmy Ruska pred záujmami impéria. Vlastné záujmy sú totiž tým, čo Rusko v minulosti neraz prinášalo na oltár rôznym nejasne formulovaným misiám alebo geopolitike. Svoju úlohu podľa Trenina prestávajú zohrávať aj jednostranné záväzky vyplývajúce z etnickej alebo náboženskej príbuznosti toho-ktorého národa. Náznaky toho, či sa Rusko riadi „ukrajinskou doktrínou“, alebo „karabašskou“, môžu pritom ukázať už najbližšie mesiace.  

Pragmatizmus tiež nie je zadarmo

Prechod k pragmatickej, skutočne postimperiálnej politike sa na pohľad môže javiť ako samozrejmý a racionálny krok, najmä v kontexte ceny, ktorú Rusko muselo zaplatiť za intervenciu na východe Ukrajiny. Nie je to však také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Legitimita Putinovho režimu bola v nultých rokoch postavená na tom, že obyvatelia Ruska sa vzdajú časti svojich slobôd a demokracie výmenou za stabilitu a rast životnej úrovne. Po tom, ako sa začala ruská ekonomika v roku 2014 prudko a dlhodobo oslabovať, došlo k prepísaniu tejto spoločenskej dohody. Výmenou za uznanie obmedzenej demokracie a nižšej životnej úrovne Putin národu sľúbil vojenskú moc a obnovu impéria. Preto ak chce ruský režim skutočne pochovať, hoci dočasne, impérium a začať robiť pragmatickú zahraničnú politiku, bude musieť Rusom ponúknuť novú, dostatočne atraktívnu spoločenskú zmluvu. A to bez ohľadu na to, že oslobodenie sa spod jarma imperiálnych ambícií by Rusku mohlo len prospieť.