Švajčiari ešte nie sú zvyknutí na socialistické maniere záchrany súkromných finančníkov štátom, rozumej peniazmi daňových poplatníkov, tak, ako my v Európskej únii. Credit Suisse bola taká obrovská, že si ju nedovolili nechať padnúť ani skutoční alpskí kapitalisti. Aby sa správali „rozumne” a začali banku zachraňovať, im cez telefón dohovárali šéfovia americkej aj európskej centrálnej banky.
Pachuť však ostala. Švajčiari ju len tak neprehltli ako my, keď sme zachraňovali španielsky, grécky či taliansky bankový systém.
Prečo len platy manažérov?
Dolná komora švajčiarskeho parlamentu prednedávnom schválila návrh, aby vrcholový manažment veľkej banky vrátil polovicu svojich platov a odmien za predchádzajúce desaťročie, ak sa bude musieť banka zachraňovať z verejných peňazí. Ešte to musí schváliť horná komora parlamentu.
Toto opatrenie dáva v dnešnom systéme zlých peňazí zmysel. Štátna centrálna banka funguje ako sociálna poisťovňa nezodpovedného správania finančných inštitúcií. Akcionár banky je v súčasnosti vzhľadom na obrovskú páku, keď je jej súvaha 20- až 50-násobkom vlastného kapitálu, skôr držiteľom lístka do lotérie než jej skutočným vlastníkom. Keď to vyjde, rozprávkovo zarobí, ak nie, riskuje len drobné a politici prehodia jeho straty na daňových poplatníkov.
Návrhu však chýba druhá a tretia noha. Rieši správcu banky, ale zabúda na úlohu a zodpovednosť štátneho regulátora za to, že k tomu došlo. Predchádzajúce platy za zle odvedenú prácu treba zobrať aj jemu. A bolieť by to malo dodatočne aj vlastníkov – držiteľov akcií banky.
Ako to bolo kedysi
Príde vám to radikálne? Ako píšem v knihe Zlé peniaze (2015), predtým, než sa politici a bankári v 20. storočí spojili proti nám, to bol štandard. Však posúďte sami:
„Ešte v 19. storočí bankári ručili vo svojom podnikaní celým svojím majetkom. V USA za straty ručili dokonca aj majitelia akcií bánk do výšky dvojnásobku ich nominálnej hodnoty.
Mali teda dvojnásobný záväzok. Jeden splatený v podobe nominálnej ceny držanej akcie, druhý nesplatený, podmienený konkurzom banky.
Ak banka skrachovala, akcionári museli na uspokojenie pohľadávok veriteľov a vkladateľov v banke doplatiť peniaze vo výške ešte jednej nominálnej hodnoty akcie. To viedlo k tomu, že akcionári boli aktívnejší v kontrole podnikania banky, kontrole manažmentu a hlavne zatvárali problematické banky ešte predtým, než došlo k skutočnému bankrotu. Skorým ukončením stratového podnikania boli schopní zabrániť strate aj druhej platby za svoj podiel.
Vkladatelia tak napriek krachom bánk v priebehu 19. storočia vo Veľkej Británii väčšinou získali späť celú svoju istinu vkladu. Takzvaný útek dopredu, keď bankár nečaká v snahe predísť ďalším stratám na bankrot, ale banku preventívne zavrie, je dnes ojedinelým javom.
Po kríze ho predviedla najstaršia švajčiarska banka Privatbank Wegelin založená ešte v roku 1741. Nebola to náhoda, jej majitelia ešte ručili vlastným majetkom. Po hroziacich stratách vyplývajúcich zo sporov s americkou administratívou a po žalobe z dôvodu napomáhania obchádzaniu daní sa rozhodli z bankového biznisu v predstihu pred ich vznikom vystúpiť...
V kríze často spomínaný problém medzi nesúladom motivácií majiteľov a manažérov banky sa kedysi snažil riešiť inštitút zábezpeky v podobe dlhopisu viazaného na finančnú výkonnosť banky. Finančný riaditeľ a ostatní vrcholní predstavitelia banky museli zložiť niekoľkoročný plat ako záruku, ktorá prepadla v prípade, že sa banke prestalo dariť.
Žiadne zlaté padáky ako dnes. V súčasnosti nepredstaviteľným je aj fakt, že budúci plat musel zložiť aj regulátor, ktorý mal na starosti finančnú inštitúciu. Aj on tak bol motivovaný na to, aby sledoval pôsobenie a finančné zdravie banky. Ak by prišiel Ben Bernanke [bývalý šéf Fed, pozn. red.] v kríze o niekoľkoročný plat za to, že dlhodobo ignoroval varovné signály, krízu by to síce nevyriešilo, no aspoň by to bolo o niečo spravodlivejšie.“
