Malá provokácia po 7 dňoch: Prečo som skryto držal palce Korčokovi

Pamätáte si, takto pred týždňom sme boli voliť a krátko nato sa krajina rozhádala nevídaným spôsobom. Uvidíme, čo komu kto zabudne a nezabudne, čí strach pominie alebo nepominie, uvidíme aj to, či nový prezident konečne nájde recept na toľko spomínaný pokoj.

Foto: ČTK/AP, Profimedia

Foto: ČTK/AP, Profimedia

Teraz, po siedmich dňoch, si azda môžem dovoliť malú provokáciu. Volil som Petra Pellegriniho, ale v skrytosti som držal palce Ivanovi Korčokovi. Kým ma vysmejete ako politického schizofrenika, dajte mi šancu obhájiť sa. Budem krátky, viem, že trpezlivosť má dno.

Odpoveď na prvú časť tejto otázky je jednoduchá: Pellegriniho som volil, lebo bol vhodnejší kandidát. Pre mňa to bola racionálna voľba. Teší ma, že som ho posudzoval úplne rovnako ako viac ako 1,4 milióna Slovákov.  

Odpoveď na druhú časť otázky si vyžaduje viac argumentov. Dúfal som, že ak naozaj zvíťazí kritik vládnej koalície, táto by dostala silný stimul, aby konečne napravila historický omyl a novelu našej ústavy – a to ľudové prezidentské voľby.  

Podľa ústavy má byť prezident zvolený všetkými občanmi. Presnejšie, ak by získal „nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov“ v prvom kole, bol by zvolený hneď, čo je dosť silná poistka na to, aby sa zrejme nikdy nevyskytla. V druhom kole stačí, ak víťaz získa „najväčší počet platných hlasov zúčastnených voličov,“ samozrejme, to všetko „v priamych voľbách“ a „tajným hlasovaním“ (čl. 101, ods.4). Koncentrácia vôle ľudu je maximálna. Preto by bolo možné očakávať aj maximálnu koncentráciu moci v tomto úrade, ale v skutočnosti je všetko inak.

Prezident objektívne nemôže urobiť skoro nič konkrétne pre ľudí. Výnimkou je azda milosť pre zločincov, chvalabohu, nič čo by bolo aktuálne pre väčšinu z nás. Prezident môže ešte potešiť niektorých konkrétnych ľudí, keď obsadzuje a menuje na niektoré posty. Ale pokojne môžeme povedať, že hlava štátu inak nemá ruky.

V parlamentnej republike nie je prezident vplyvná osoba, ústava mu dáva naozaj obmedzené právomoci (Ústava SR, čl. 102), hoci získal osobne viac hlasov, než azda každá parlamentná strana, ktorá stavala premiéra. Smer mal iba raz viac ako milión hlasov, ale ani v roku 2012 to nebolo toľko, čo pred týždňom Pellegrini.

Pravda, prezident môže s hlasmi narobiť vláde bolehlav a v určitej miere skomplikovať jej prácu (to, čo opozícia čakala od Korčoka). Ale aj to nie príliš – ani Kiska, ani Čaputová v tom v podstate nič nedosiahli, hoci sa snažili...

Vášne okolo prezidentskej kampane preto nedávajú zmysel. Nech by bol výsledok akýkoľvek, veľa by to v našich životoch nezmenilo. Prezidentské voľby boli v podstate len obrovský a strašne drahý sociologický prieskum.  Zato presný, čo už dnes nie je maličkosť.

Neviem, koľko nás je, ale niektorí si azda položíme otázku, že načo prezidentské voľby vôbec potrebujeme? Počul som už aj sťažnosť z déma, že s Pellegrinim má štát už päť prezidentov, keďže bude „živiť“ aj štyroch na dôchodku, čo je na malú krajinu predsa len veľa (znela sťažnosť).

Vo viacerých krajinách sú prezidenti volení parlamentom. V iných prípadoch, napríklad v Nemecku a Taliansku, takúto úlohu plní špeciálne vytvorená širšia rada, ktorá zahŕňa spolu s poslancami parlamentu aj zástupcov subjektov federácie alebo zastupiteľských orgánov regionálnej samosprávy. Vo Švajčiarsku funkcie prezidenta striedavo vykonávajú členovia kabinetu ministrov.

Pýtam sa sám seba, či to všetko nezodpovedá oveľa viac postaveniu prezidenta v politickom systéme parlamentnej republiky a vylučuje konflikty medzi ním a zákonodarcami. Už nehovoriac o tom, že to šetrí verejné peniaze.

Napokon, aj všeobecne najoceňovanejší prezident Michal Kováč bol zvolený poslancami v parlamente, a nie priamo voličmi.

Ak by si Slovensko spomenulo (pre mladších osvojilo) podobný model moci, vyhli by sme sa azda zvýšeným konfrontáciám dvoch inštitúcií politického systému, aj hádkam medzi ľuďmi.

Bojím sa ale, že plačem na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase. Pellegriniho zaslúžené víťazstvo znížilo na to šance. Vládna koalícia je teraz spokojná s tým, čo má. Stále však existuje nádej, že vláda sa bude chcieť o ďalší volebný cyklus postarať v predstihu.

Ako starnem, tak vo mne rastie skepsa a neviem, či niekedy prídeme na rozumnejší spôsob výberu prezidenta. Čosi mi však hovorí, že ľudia raz pochopia, že takéto voľby nie celkom napĺňajú nielen ich životné záujmy, ale skôr vytvárajú dojem demokratického procesu.