Spoločné rokovanie slovenskej a ukrajinskej vlády by sa hodilo aj na ironickú poznámku smerom k českej vláde, ktorá prerušila obdobný nadštandardný formát so Slovenskom práve pre Ukrajinu. No medzitým už väčšina pozorovateľov mávla rukou nad týmto Fialovým „hodnotovým“ hrdinstvom a neodolateľným sklonom poučovať mladšieho brata.
Za podstatnejšiu zmienku stojí obsah rokovania našej a ukrajinskej vlády. Jeho priebeh aj závery totiž vyznievajú pozitívne.
Dohodli sa spoločné projekty a potvrdilo sa pokračovanie našej pomoci v humanitárnej a vojenskej oblasti. V politickej rovine slovenská strana uznala, že Krym a Donbas patria Ukrajine, čo je, mimochodom, v súlade s naším trvalým postojom, že Rusko porušilo medzinárodné právo už anexiou Krymu a nemenej napadnutím Ukrajiny v roku 2022. Zopakovala sa takisto naša silná podpora pre členstvo Ukrajiny v EÚ.
Ak by po rokovaní s takýmito výsledkami niekto tvrdil, že Slovenská republika sa správa prorusky, mal by pomerne veľký argumentačný problém. Napokon, to strašenie z proruskej orientácie súčasnej koalície bolo tenkým ľadom aj doteraz. Inak by nemohla prezidentka Čaputová pri rozlúčkovej návšteve Bruselu uviesť na adresu Slovenska, že: „Tá rétorika vo vzťahu k Ukrajine je registrovaná, ale to, čo je tu hodnotené, sú konkrétne kroky a tie sú vnímané pozitívne.“
Napriek tomu sa na rokovanie vlád v Michalovciach objavujú hodnotenia toho typu, že Ficova vláda zmenila postoj. Ak áno, je potrebné pripomenúť, v čom sa vecne líšil postoj súčasnej vlády od politiky predchádzajúcich vlád Matoviča, Hegera a Ódora.
V zásade sú to tri veci. Neposielať na Ukrajinu zbrane z našich armádnych zásob, nesúhlas s členstvom Ukrajiny v NATO a neustály dôraz na mierové riešenie vojnového konfliktu. K tomu by sme mohli dodať ešte občasné rétorické alebo diplomatické vybočenie (stretnutie Blanár-Lavrov).
Ak sa pri rokovaní s ukrajinským premiérom Šmyhaľom dopustil premiér Fico zmeny postoja, bolo to nanajvýš v rovine rétoriky (milý Denys sem, milý Denys tam). Ale hádam nikto neočakával, že hostiteľ sa bude na hosťa mračiť. Ak sa nad rétorikou nášho premiéra zamyslíme vážnejšie, tak zmena bola citeľná v tom, že sa skôr niečo nepovedalo (napríklad o príčinách vojny), než v tom, že by sa niečo povedalo diametrálne inak než doteraz.
A platí to aj opačne. To, že sa nehovorilo o členstve Ukrajiny v NATO, nepochybne znamená, že zostáva v platnosti postoj súčasnej vlády, že so vstupom Ukrajiny nesúhlasí.
Toto by sa určite dalo považovať za jeden z výrazov našej súčasnej, ako to vláda rada zdôrazňuje, suverénnej politiky. Zvláštne je, že takáto miera suverénnosti je podľa potreby raz vysmievaná a inokedy hodnotená ako nezodpovednosť na úrovni straty dôvery v klube neochvejných štátov EÚ a NATO.
Preto si zopakujme, že vo vecnej rovine, čiže v činoch, je politika súčasnej slovenskej vlády výrazne proukrajinská. Nič na tom nemení fakt, že sa nepokračuje v posielaní zbraní na Ukrajinu z armádnych zásob. Ak navyše v týchto zásobách už toho príliš veľa nemáme. A veľmi smiešne vyznieva kritika Slovenska za krátke stretnutie Blanára s Lavrovom počas diplomatického fóra v Turecku, ktoré vzhľadom na svoju formálnosť nebolo ani znakom zrady ani bohvieakej suverénnosti.
Takže nám zostáva už len tá rétorika Fica a spol, áno, občas aj neúctivá k Ukrajine a jej utrpeniu a častejšie „podvratná“ k tomu, čo sa v mainstreame považuje za príčiny vojny a k predstave, ako sa má skončiť. A napokon ešte ten jasne deklarovaný nesúhlas Slovenska s prijatím Ukrajiny do NATO.
Akého hriechu sa tu Slovensko dopúšťa, je zrejmé z toho, ako dopadol ostatný samit NATO, na ktorom Ukrajina márne očakávala, že dostane pozvánku.
Rokovanie slovenskej a ukrajinskej vlády potvrdilo to, čo musí byť nezaujatým pozorovateľom zrejmé od začiatku pôsobenia štvrtej Ficovej vlády – jej takzvaná suverénna politika nie je žiadnou rebéliou v EÚ a NATO.
Ale nie je ani zradou na koaličných voličoch, ktorým zatiaľ stačí, keď sa vláda zaprisahá, že nepošle žiadnych vojakov na Ukrajinu, no neprekáža im, ak tam slovenské zbrojovky predajú náboje.
Ak napriek tomu bude pretrvávať medzi našimi spojencami pohľad na Slovensko ako na nedôveryhodného partnera, môže to byť aj výraz ich nedobrého pocitu z vlastného prikrčeného postoja.
Osobitne nemeckí partneri museli nepochybne prehltnúť veľa trpkého pri pohľade na likvidáciu ich strategického potrubia Nord Stream 2. No liečiť si svoju slabosť na Slovensku, či iných menších štátoch, ktoré si trúfajú občas povedať niečo inak, to bude chybou a ďalším zbytočným oslabením EÚ.