Nevidomá učiteľka Michaela Haneková: Na Boha sa nehnevám, slepotou si ma skrotil

Pol roka sa tvárila, že vidí

Keď mala iba 15 rokov, vybrala sa do nemocnice kvôli bolestiam. Lekár jej pichol injekciu do oka a keď sa nasledujúce ráno zobudila, uvedomila si, že stratila zrak.

„Ešte pol roka som sa tvárila, že vidím. Moje okolie ma v tom pocite nechalo. To mi možno aj pomohlo sa s tým tak vyrovnať. Raz, keď som schádzala dolu schodmi, tak mi otec zasvietil do očí baterkou a ja som nereagovala. Upozornil ma na to, tak som sa priznala.“

Štúdium bez pomôcok

Michaela spravila prijímačky na gymnázium Tomáša Akvinského, a aj napriek slepote ju prijali. „Za mojej éry ešte neboli ani asistenti, ktorí by mi pomohli, ani učebnice s Braillovým písmom. Všetko som si písala na Pichtovom stroji. Čo som nestihla, to mi doma nadiktovali. Boli to hodiny písania. Ale vedela som, že keby som to nezvládala, tak by mi ukázali dvere.“

Na Boha sa viem vykričať, keď ma naštve

Boh je jej verným kamarátom a zároveň oporou. „Vykričím sa na neho, keď ma naštve,“ zasmiala sa Michaela, „vysvetlím mu, či ho baví stále na mňa niečo dávať, nech sa odľúbi, keď je do mňa zaľúbený.“

Tiež dodala, že má s Bohom taký vzťah, že sa na neho nedokáže hnevať. „Viem, že si ma skrotil, pretože keby som videla, tak tu nesedím a som niekde na druhom konci sveta. Plním svoje poslanie tu. Boh nám dáva skúšky a všetko sa deje s nejakým účelom. Aj to, že nevidím. On vie, prečo ti niektoré veci nedá."

To nemôžeš, pretože nevidíš!

„Povedal kto? Ja viem dokázať, že všetko sa dá a ja si nájdem spôsob, ako. U nás to nebolo o tom, že som len sedela, lebo som nevidela. Mama povedala, že mám zdravé ruky, tak som pracovala, kde sa dalo. Takže som rýľovala, upratovala, kopala zemiaky a ešte aj žehlím ako vidiaci, ale musím si dávať pozor, aby som sa nepopálila. Mám na všetko svoj systém."

Pre Michaelu majú veľký význam zážitky. „Ľudia, aj tí nevidiaci, mi hovoria: A načo ideš do kina, divadla, keď nevidíš, a prečo ideš na výhľad, keď nevidíš?‘ Bola som aj v Paríži na Eiffelovej veži a prvé, čo som urobila, bolo, že som sa pozerala nadol, aký je tam parádny výhľad. A všetko som si fotila," zasmiala sa.

Muži chcú len zdravú ženu

S úprimnou otvorenosťou hovorila aj o chvíľach, kedy jej je ľúto, že nevidí. „Bolo mi ľúto, keď sa sestre narodili deti a ja som nemohla vidieť ich tváričky,“ priznala. „Vtedy ma to neskutočne škrelo. Držala som ich na rukách, ale nemohla som sa im pozrieť do očí.“

No nevidiaci stav nebráni Michaele v túžbe po rodine a láske. „Chcela som rodinu a aj chcem rodinu. Od malička som veľmi chcela dieťa. Chcela som zažiť ten pocit ako matka, ako žena. Ľudia však majú jasnú predstavu o nevidiacich a hádžu nás do jedného vreca,“ povedala so smútkom.

„Keď som sa snažila nadviazať vzťah na zoznamkách, narazila som na ľudí, ktorým som sa síce páčila, ale odmietli ma hneď, ako zistili, že som nevidiaca.“

Na otázku, či by znova chcela vidieť, padla jasná odpoveď. „Nechcela by som,“ povedala rozhodne. „Teraz sa pozerať na tú nenávisť vo svete, na to, čo sa deje v mojom okolí? Nie, ďakujem, neprosím. Ja som so svojím životom spokojná. Radšej nech zmiznú všetky vojny sveta, ako by som ja mala vidieť.“

Od lásky k divadlu za katedru

Michaela nechcela byť učiteľkou, hoci na Premonštrátskom gymnáziu učí už 11 rokov. „V škole ma naozaj bavia deti. Ja učím ich a ony učia mňa. Avšak stále ma to ťahalo k divadlu a k histórii. Chodila som na klavír, viem hrať na flaute a skúšala som aj spev. Tiež milujem plávanie, korčuľovanie, zlanila som Vyhliadkovú vežu. Vyštverala som sa dokonca na Predné Solisko, bola som v Izraeli a boli to silné zážitky."

Pozriem a vidím

Keď Michaela začala učiť, nemala ani pracovného asistenta. „Pomáhali mi kolegyne. Keď sme išli do tried, upozornila ma, že jeden zo žiakov má plechovku na lavici. Vošla som do triedy a vytkla som mu, že čo robí plechovka na lavici. Bol prekvapený, ako to viem, tak som sa zasmiala, že pozriem a vidím. Ďalší deň mi kolegyňa prezradila, že žiak má nohy na katedre. Vošla som do triedy a spýtala som sa ho, ako si to dovoľuje. Keď sa ma opýtal, ako to viem, z triedy sa ozvalo ‚pozrie a vidí‘.

To, čo robia žiaci, nevidí, ale počuje

Pri písomkách jej pomohli kolegyne, ale keď chodila na hodiny sama, vždy našla spôsob, ako si poradiť. „Stále mi do zošita niekto zo žiakov napísal, kto chýba, alebo známky z odpovede. Keď som skúšala žiaka, zobrala som mu zošit a otočil sa ku mne čelom. Zrazu som mu vravela, nepozeraj sa na ruky, viem, že tam máš ťahák, daj ruky vedľa tela," usmiala sa. Vďaka sluchu a akustike vie Michaela rozoznať, čo žiak robí.

„Voči deťom som otvorená,“ vysvetlila. „Mám zásadu, že im stále na prvej hodine poviem, nech sa mi predstavia, a potom si sama sadnem do ‚horúceho kresla‘ a deti sa ma môžu pýtať na všetko, čo ich zaujíma na mne a o mne.“

Vďaka tomu, že je otvorená a komunikatívna, získava si ich dôveru. „Veď mňa decká volajú na výlety, alebo ja ich niekde zvyknem zobrať,“ povedala šťastne. „Navzájom sa podporujeme a chránime. Deti na mňa dávajú pozor, upozornia ma na schody, na čokoľvek,“ vysvetľuje. „Sú to moji priatelia."