Študovala v Trenčíne, dnes opravuje lietadlá v najväčšej leteckej spoločnosti v Európe

Zuzana pochádza z malej dedinky Stránske pri Rajeckých Tepliciach. V súčasnosti žije v talianskom Toskánsku, kam ju zaviedla osudová cesta za touto neobyčajnou prácou, ktorá je medzi ženami skôr kuriozitou.

Študovala na Strednej odbornej škole letecko-technickej v Trenčíne, je prvou slovenskou licencovanou leteckou techničkou pre Boeing 737 NG/MAX a Embraer 190. Pre Trenčiansky Štandard poskytla inšpiratívny rozhovor.

Môžeš nám prezradiť, čo ťa motivovalo k štúdiu na leteckej škole, ktorá je vhodná skôr pre chlapcov?

Počas základnej školy som hľadala pracovný smer, v ktorom budem mať po pracovnej stránke budúcnosť. Poctivo som hľadala, až som narazila na školu, ktorá je ako jediná na Slovensku pod EASA part-147. Zaujalo ma to, lebo som nevedela, o aký špeciálny certifikát ide.

Začala som sa o leteckú legislatívu zaujímať viac. Zistila som, že by ma tento smer mohol baviť a po úspešných prijímacích skúškach som nastúpila do školy. Škola ma ale skutočne začala baviť až v štvrtom ročníku na praxi.

Kam smerovali tvoje prvé kroky po ukončení štúdia?

Prvé kroky smerovali na vysokú školu, od ktorej som očakávala niečo úplne iné. Študovala som automatizované elektrotechnické systémy, no s elektrotechnikou a automatizáciou to nemalo nič spoločné. Rozhodla som sa preto na naliehanie spolužiaka poslať životopis do najväčšej leteckej spoločnosti v Čechách.

Myslela som, že po pohovore sa mi už neozvú, pretože by som bola prvá žena technička vo firme. Na druhý deň mi telefonovali, že ma prijali. V ten deň sa mi úplne zmenil život.

Ako ťa prijali v tíme leteckých technikov a čím všetkým si musela prejsť, aby si si u nich získala rešpekt?

Zo začiatku uzatvárali chalani stávky, ako dlho s nimi vydržím. Dozvedela som sa to až po dvoch rokoch. Prešla som si úplne všetkým, čím aj moji mužskí kolegovia, nikdy som sa na nič nevyhovárala.

Mala som šťastie na kolegov, ktorí sa mi snažili pomôcť a naučiť ma čo najlepšiemu kritickému mysleniu a precíznosti. Nebola to však prechádzka ružovou záhradou a niektoré dni boli a doteraz sú vážne náročné.

Rešpekt som si získala až po niekoľkých rokoch. Po tom, čo som dokázala, že sa na mňa dá plne spoľahnúť a som rovnocenný partner pri riešení technických porúch.

Čo všetko predchádzalo tomu, aby si získala typovú kvalifikáciu pre Boing 737 MAX, NG a Embraer 190?

Pracovala som ako helper, necertifikovaný mechanik, podávala som kolegom náradie, sledovala ako riešia poruchy lietadla v medzipristátiach a pod stresom, robila všetky možné pomocné práce. Na moje typové kvalifikácie ma poslal zamestnávateľ, či už ten minulý alebo terajší, zaplatil ich, keďže jedna typovka stojí tisíce eur, ja som sa musela na oplátku upísať firme, že u nej odpracujem určité roky.

Čo všetko je náplňou tvojej každodennej rutinnej práce?

Pracujem na traťovej údržbe. Bežne po prílete kontrolujem lietadlo, pokiaľ piloti zaznamenali počas letu nejakú poruchu, snažím sa ju vyhodnotiť a vyriešiť. Počas noci, keď lietadlá nelietajú, robím rôzne údržby ako napríklad avionické systémové testy, preventívne výmeny rôznych komponentov, detailné prehliadky.

Tiež sa zameriavam na riešenie zložitejších avionických porúch, takzvaný troubleshooting. Každý deň v práci je úplne iný a to je dôvod, prečo ma to stále baví.

Pre zaujímavosť, ako je finančne ohodnotená táto vysoko odborná práca?

Žiaľ v Čechách a na Slovensku si zamestnávateľ stále neuvedomuje, že leteckých technikov je kritický nedostatok a stále sa prehlbuje. Je bežné, že firma naberie nových ľudí, investuje do nich čas aj peniaze, v podstate si ich „vychová“, no potom ich skúsenosti a vzdelanie už nechce finančne ohodnotiť.

„Západné“ firmy o dobrých technikov naopak bojujú, vedia, že polovica úspechu leteckej firmy je mať dobré technické zázemie, so špecialistami v obore, šetrí im to čas aj peniaze na náhradných dieloch, ktoré sa pohybujú v desiatkach tisícov dolárov.

Stále si ale myslím, že naša práca vzhľadom k zodpovednosti a náročnosti je ohodnotená veľmi málo. Postupne sa to už ale pomaly zlepšuje.

Je pri tvojom náročnom povolaní prípustná chybovosť?

Nemôžem si dovoliť ani najmenšiu chybičku, keď uvoľňujem lietadlo na let, musím si byť 100-percentne istá jeho technickým stavom. My technici máme nulové právne krytie. Ak sa stane nejaký letecký incident, posledný technik, ktorý lietadlo uvoľňoval, má ihneď pozastavenú pracovnú činnosť, aj keď to nebola jeho chyba, čaká, kým sa incident nevyrieši a nezistí, čo bolo na vine.

Sú podľa teba Boeingy bezpečné, napriek ich nie najlepšej reputácii z pohľadu verejnej mienky?

Na let s Boeingom sa vždy teším, stále je to môj najobľúbenejší výrobca lietadiel. Boeing spravil pár chýb, pri MAXoch, a tým si znížil reputáciu. Zo skúsenosti ale viem, že veľa „nových“ lietadiel má zo začiatku nedostatky, pri MAXoch, žiaľ, boli fatálne. Musím ale povedať, že pre mňa ako pre technika bola práca na MAXovi vždy príjemná a lietadlu verím na 100 percent.

Tvoja práca je veľmi náročná na psychiku. Ako si kompenzuješ vyťaženie?

U mňa je to s prácou vždy na striedačku. Doteraz som sa sústreďovala hlavne na kariéru, ale teraz viem, že musím na chvíľu pribrzdiť a sústredím sa na moje športové ciele, aby som postupne pracovne nevyhorela. Najlepšia kompenzácia pre moju hlavu je vždy v horách.

Horolezectvo ťa sprevádza od malička, ako si sa k nemu dostala?

Môj strýko aj brat sú horolezci. Keď som mala možnosť, tak som šla s nimi na skaly. Vždy som sa nejako vyskytovala na miestach s lezcami alebo pozerala filmy o Himalájach, aj keď som to sama nevyhľadávala. Aktívne som sa tomu začala venovať práve po tom, čo som nastúpila do zamestnania.

Si milovníčka vysokohorskej turistiky, aké hory preferuješ?

Mám rada trochu technickejšie kopce, kde využijem skúsenosti s ľadolezením a môžem sa dotknúť skaly a zaliezť si. Preferujem vyššie hory, ktoré sú ešte nie úplne dotknuté lanovkami, turistami a wellness hotelmi.

Mám rada Alpy, pretože pri ich rozlohe si vždy viem nájsť miesto, kde som len ja, spolulezec a zvieratká, na vysokohorských chatách sú ľudia, ktorí horami žijú a cítim, že tam patrím.

V súčasnosti sa pripravuješ na expedíciu do Himalájí. V akom časovom horizonte a čo tomu predchádza?

Momentálne mám za sebou 7-mesačný tréning, ktorý som ukončila polmaratónom, nešlo o žiadny špeciálny polmaratón, jednoducho som natvrdo odbehla 21,1 km na okruhu. V tejto prvej časti som sa zameriavala hlavne na aeróbnu kapacitu, ktorú som si musela zvýšiť.

Predo mnou je teraz ďalších 6 mesiacov tréningov, počas ktorých budem stále behávať, zameriam sa viac na silu, pridám dlhšie dni v horách. Teším sa, pretože opäť začlením do tréningu technickejšie lezenie, aklimatizačné výstupy v Alpách a už to bude opäť viac o horách. Bez tých nudných tréningových dní by to ale nešlo a toho som si plne vedomá pri svojej príprave.

Si najmladšou Slovenkou, ktorá plánuje vystúpiť na vrchol jednej z najtechnickejších hôr. Prídu po tejto úspešnej výzve aj ďalšie nesplnené sny?

Samozrejme, veľa záleží aj od financií, pretože expedícia v Himalájach nie je lacná záležitosť, stále hľadám dobrých ľudí, ktorí by ma vedeli akokoľvek podporiť, či už finančne alebo rôznym vybavením.

Ešte pred mesiacom by som povedala, že sa plne sústredím na tento cieľ a čo príde ďalej, uvidím. Pár dní dozadu som sa ale pristihla pri googlení iných zaujímavých kopcov, ktoré by mohli nasledovať. Všetko závisí od toho, ako dopadne táto expedícia. Držte mi palce.