Čo nás učí India

India má svoju históriu, začala som pred rokmi severom, síkhskym Amricarom so Zlatým chrámom a  Dharamshalou, kde našli v 50. rokoch útočisko tibetskí emigranti, pokračovali sme trojuholníkom Dillí – Jaipur – Agra so skvostným Taj Mahalom. Nasledoval Mumbai a Goa s krúžením po okolí s budhistickými skalnými chrámami v Ellore a Adjante a očarujúca Kerala. Turistické destinácie vystriedali o pár rokov cesty na filmové festivaly, zamierila som do bengálskej Kalkaty a tentoraz to bol let do technologického srdca Indie, kde sa okrem rozvoja industriálnych parkov darí i filmu.

K pochopeniu toho, ako Indovia svoj film a hlavne jeho oslavované hviezdy milujú, stačí prítomnosť na štadióne v Kalkate, kde tisíce divákov búrlivo vítali bollywoodskych hercov Sharu Khana, Amitabha Bachchana a herečku Rani Mukherji. Následne zaplavili kinosály v centre Nandan, kde sa konal festival. Sú to počty, ktoré dokážu Európanov doviesť k úžasu. Filmový festival v Bengalúre nebol v tomto ohľade výnimkou. Jeho program v plnej miere odrážal vzostup regionálnej tvorby v jednotlivých štátoch súperiacich čoraz významnejšie s Bollywoodom. Pozornosť si v posledných rokoch zasluhuje najmä produkcia takzvaného Tollywoodu situovaného do južných štátov Telagana a Andrapradéš, kde sa hovorí telugsky. Film RRR (2023) renomovaného tvorcu Srisala Sri Rajamouliho sa dostal aj do oscarového výberu a za pesničku Natu natu si odniesol vytúženú cenu. Zviditeľneniu tohto segmentu napomáhajú aj streamovacie platformy. Na Netflixe je spomínaný film i ďalšie hity režiséra k dispozícii záujemcom na celom svete.

Bábky Garudi sú súčasťou hudobno-divadelných tradícií. Tanečníci ich nesú na pleciach. Foto: autorka

Elektronické súradnice Bengalúru

Bengalúr je tretím mestom Indie s najväčším počtom obyvateľov, ale reputáciu si získal ako sídlo  najmodernejších technológií. Spoločnosti, ktoré sa tomuto priemyslovému odvetviu venujú, sídlia v Electronic City. Jeho história sa začala písať začiatkom 90. rokov, keď sa výrazne liberalizovala indická ekonomika a za asistencie vtedajšieho premiéra Narasimha Rao a ministra financií Manmohana Singha vzniklo sídlo, ktoré sa za nejaký čas stalo hlavným svetovým centrom outsourcingu.

Sľubne sa rozvíjal aj sektor digitálnych médií a technológií. Obor vizuálnych a špeciálnych efektov je dnes rýchlo rastúcou súčasťou zábavného priemyslu s potenciálom globalizovanej spolupráce a ako pripomína umelecký riaditeľ festivalu Vidyia Shankar, v tunajších štúdiách vznikalo mnoho slávnych animovaných filmov vrátane Levieho kráľa. 

Festivalový život sa odohrával v Central Business District, ktorý tvorí rádius asi šiestich kilometrov okolo sídla vlády štátu Karnataka a jeho administrácie nazvaného Vidhana Soudha. Do tejto reprezentatívnej budovy, kde sídli guvernér štátu Karnataka a dvojkomorový parlament, mierime na otvorenie filmového festivalu. Hneď pri vchode si všimnem spiacich psíkov a toho, čo si kľudne vykračuje po vstupnej hale si rýchlo odfotím. Budova bola dokončená v roku 1956 a je postavená v neo-drávidskom štýle. Jeho pôvodné formy vychádzali zo starovekých posvätných textov, známych ako vastu shastra, ktoré popisovali architektonické pravidlá pri stavbe chrámov. Mali rešpektovať začlenenie a súlad s prírodou a ich charakteristickým prvkom boli homolovité veže, ktoré pripomínali pyramídy, s názvom vimany. Táto architektúra sa rozvíjala v priebehu storočí počas panovania najrôznejších dynastií na juhu zeme vrátane  impéria Vijayanagara, ktoré od 14. storočia ovládalo celú južnú Indiu a časť Srí Lanky. Jeho panovníci sa snažili odvrátiť tlak moslimských sultanátov zo severu. V roku 1646 v bitke pri Talikote im vojská impéria podľahli a vládca Rama Raya bol popravený. 

V rámci dištriktu postavila spoločnosť Brigade Group rozsiahlu štvrť Brigade Gateway s rezidenčným komplexom a obchodným centrom Orion, kde sa v cineplexe premietali festivalové filmy. Dominuje jej World Trade Center. Otvorili ho v roku 2010 a po WTC v Bombaji bola druhou budovou svojho druhu, najvyššou nielen v Bengalúre, ale celej južnej Indii. Má 32 poschodí a nedávno jej rekordnú výšku prekonala ďalšia bengalúrska stavba – obytná Mantri Pinnacle s 42 poschodiami. Bengalúr má teda svoju vytúženú „skyline“ – symbol prosperity a modernity.

Umenie a iné radosti

Architektonicky a civilizačne vyladené priestory mesta majú našťastie svoje hranice, za ktorými pulzuje stará známa India, veselo chaotická, bez zbytočných predsudkov voči poriadku i hygiene a stále zaujímavá. Prvý pokus prejsť cez cestu, kde neplatí právo semaforov ani zebier, mi pripomenie, že to všetko sprevádzajú i vyostrené emócie. Nakoniec s tlčúcim srdcom prebehnem na druhú stranu, kde je najväčší obchod s alkoholom v meste. Musím priniesť domov slávny indický rum Old Monk a tunajšiu variantu škoricovej whisky.

Po niekoľkodňovom sedení v kine sa skupinka porotcov vydá na cesty. Zamierime do skanzenu ľudových kultúr Janapada Loka. Nachádza sa od mesta asi 52 kilometrov a tvorí ju rozsiahly priestor s ukážkami obydlí a kultúr najrôznejších etník žijúcich na území Karnataky. Väčšinovým obyvateľstvom sú príslušníci národa Kannadiga. Ich jazyk kannadština je jedným z oficiálnych jazykov Indie. Majú ich všetky štáty Indie a jediným spoločným, za pomoci ktorého sa dorozumievajú vlastne všetci, je angličtina. Kannadština patrí k skupine drávidských jazykov, keďže Drávidovia boli pôvodným obyvateľstvom južnej Indie. Okrem nich tu žijú ďalšie menšiny – Kodava, Konkani, Lambani, Tuluva a mnoho ďalších. Zaujímavá je i afro-indická skupina nazvaná Siddi. Do Indie ich priviezli arabskí obchodníci s otrokmi, ale slúžili aj v armáde Muhammada bin Qasima. Bola súčasťou šírenia islamu na subkontinente v 8. storočí.

Prehliadka celého komplexu  by iste trvala dlhé hodiny, ale mňa najviac zaujali prejavy divadelného ľudového umenia. Aj keď existuje množstvo jeho variánt, pre Karnataku je charakteristické divadlo jakšagana. V mnohom sa podobá známejšiemu kathakali (s tradičným tancom khatak nemá nič spoločné), oba vychádzajú z príbehov indických eposov Mahambharáta a Rámayána, majú bohaté kostýmy a masky, ktoré charakterizujú jednotlivé postavy. Striedajú sa v nich tanečné a hrané výstupy a majú hudobný sprievod. Vysvetľovanie rozdielov by trvalo dlho, preto si stačí zapamätať, že v kathakali vám hneď do očí udrie postava so zelenou tvárou, ktorá symbolizuje vznešenosť a urodzenosť. Pri návšteve Keraly sa vždy oplatí navštíviť predstavenie kathakali pre turistov sprevádzané vysvetľujúcim komentárom.

Koncert Rickyho Keja, trojnásobného držiteľa cien Emmy, na zahájení festivalu vo Vidhana Soudha. Foto: autorka

Veľmi sa mi zapáčil nápad spojiť prácu s tancom. Pripomína ju súsošie roľníkov, ktorí sejú obilie a zároveň tancujú. Aj keď som viac príkladov tohto praktického spojenia v Janapade nevidela, hneď som začala rozmýšľať nad možnými inováciami domácich prác. Fakírske sandále s klincami trčiacimi z drevených podošiev, na ktorých veriaci trpeli v mene úcty k bohu Šivovi, ma v tomto ohľade veľmi neoslovili.

K náboženskej kultúre nesporne patrili i chrámové vozidlá. Pri najrôznejších sviatočných príležitostiach ich veriaci ťahali ulicami. Vo vnútri boli umiestnené božstvá a výzdoba sa tiež inšpirovala širokým spektrom najrôznejších božstiev a ich reinkarnácií. K ich bohatej výzdobe patria i takzvané thombai, textilné valčeky s výšivkami a aplikáciami. Stihli urobiť pozoruhodnú kariéru aj na Pintereste, webovej stránke, bez ktorej sa dnes už nezaobíde žiadny „krúžok šikovných rúk“.

Z mnohých fascinujúcich objavov v nezabudnuteľnom bengalúrskom Múzeu hudby vyberám skrinku plnú príbehov. Má názov kavad a pochádza zo štátu Rádžastán. Tradícia prenosných svätýň, keďže ich príbehy vychádzajú zo starovekých eposov, má päťstoročné dejiny a sú pre historikov podnetným zdrojom informácií. Viaže sa k nim mytologický príbeh o chlapcovi Shravanovi. Viedol svojich slepých rodičov do svätyne, keď ho omylom zabil otec boha Ramu. Sľúbil, že mu splní posledné želanie a prinesie im svätyňu, aby sa mohli pomodliť.

Stačí aj jeden deň pochôdzky po múzeách a dostaví sa blažený, radostný obdiv z neustáleho objavovania, ktorého koniec je dúfam v nedohľadne.   

India učí

Pre Európanov a ich nespochybniteľnú vieru v pokrok a rýchle zmeny majú alebo môžu mať návštevy tohto nedozerného priestoru so svojou vierou v nemennosť a zodpovednosť za prítomné i minulé životy  terapeutický účinok. Skúsenosť s iným a odlišným povznáša a oslobodzuje od stereotypov, o ktorých už ani nevieme. Prostredie, kde je hranica medzi tradičným a hypermoderným bezbariérová, je pre tento druh reflexií ako stvorené.