Preskočiť na obsah
Richard Sulík

Autor

Richard Sulík

Publikované: 
NázoryHyde park

Načo nám je právo veta? Na dve veci

Podpisom Lisabonskej zmluvy v roku 2007 sa zriekol vtedajší premiér Robert Fico práva veta v desiatkach oblastí, ako napríklad priemysel, hraničné kontroly, azylová politika, energetika, turizmus, rozpočet EÚ. Odvtedy ostalo Slovensku právo veta už len v tých najdôležitejších oblastiach, a to napríklad spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, občianstvo, členstvo v EÚ, harmonizácia vnútroštátnych predpisov v oblasti nepriameho zdaňovania, financie EÚ a pod.

Keďže centralizácia Európskej únie pokračuje pomaly, ale mohutne, je o 17 rokov neskôr na stole diskusia o ďalšom odovzdaní práv veta do Bruselu. Tentoraz je návrh finálny. Žiadne polovičné veci, máme odovzdať všetko.

Lenže v tom je problém. Najmä ten, že ľudia to nechcú. Doma totiž majú na rozhodovanie dosah, jednoducho si zvolia inú vládu. Ak ale kľúčové právomoci odídu do Bruselu, tak rozhodovanie práve v zásadných veciach sa stane extrémne anonymné, lebo slovenský volič nebude mať možnosť svojou voľbou niečo zmeniť. To je prvá vec – vplyv voličov na veci verejné.

Druhá vec je, že právo veta núti všetky krajiny hľadať spoločný kompromis a nemôže sa stať, že pár veľkých krajín sa na niečom dohodne a ostatným svoje rozhodnutie vnúti. To je druhá vec – nutnosť hľadať kompromisy.

Predstavte si, že francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý nahlas uvažuje o vyslaní vojakov na Ukrajinu, by sa dohodol s Nemcami, Talianmi, Španielmi, zopár ďalšími krajinami a slovenskí vojaci by zrazu bojovali kdesi za Dneprom. Ukrajine poskytujeme pomoc, premiér Fico súhlasí s každým balíčkom vojenskej pomoci pre Ukrajinu, ale slovenskí vojaci majú byť (s výnimkou mierových misií) doma.

Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Kliknite na tlačidlo Registrovať sa a obdržíte odkaz na registráciu. Tým súhlasíte s obchodnými podmienkamiochranou súkromia.