Prečo som rád, že sme nepostúpili do finále

Ak ste herec v divadle a zároveň športový fanúšik, platí pre vás tento zákon schválnosti – vždy, keď sa hrá dôležitý zápas klubu, ktorému fandíš, máš večer predstavenie.

Inak tomu nebolo ani v utorok, keď sa HC Košice stretli v siedmom, rozhodujúcom zápase o postup do finále hokejovej extraligy so Spišskou Novou Vsou a my sme hrali v Národnom divadle Košice fenomenálne úspešnú komédiu Chrobák v hlave.

Na hokej chodím so starším synom, pokiaľ nám to čas dovolí čo najčastejšie, vrúcny vzťah ku klubu si pestujeme pomerne poctivo a preto je play-off pre nás naozaj sviatočným vyvrcholením celej hokejovej sezóny. A od budúcej sezóny už budeme brávať aj toho mladšieho, keďže už začína veľmi zreteľne tušiť, že ho oberáme o niečo pekné a dôležité.

O základnú časť sezóny sa neobávam, to peňaženka hravo znesie, lístok do dvanásť rokov je naozaj lacný. Problém však nastáva vo vyraďovacej fáze, tam už to vie pri viacpočetnej a viacnásobnej návšteve seriózne zabolieť, keďže jednak vzrastie cena dospeláckeho lístka a detská zľava je, slušne povedané, symbolická. A ani to pivo, ľadový čaj a spišské párky nie sú zadarmo, však? Spišské párky… niečo ma na tom názve dráždi…

Vráťme sa ale k inkriminovanému zápasu o postup do finále. Hokej začal o 18.30, to už som bol aj s kolegami v šatni a pustil som na mobile priamy prenos. Predstavenie začína o 19.00 a v tom čase sme už prehrávali 0:2. Naozaj skvelá motivácia vybehnúť pred plné hľadisko zábavychtivých divákov a o dušu ich rozosmievať, keď vaše srdce krváca.

Po každom výstupe som sa rýchlo ponáhľal do šatne s nádejou, že sme strelili gól. Spokojný som bol iba raz. A to bolo málo, príliš málo. Nič sa nedalo robiť, po predstavení som nastúpil na smutnú večernú električku, doma som si so synom ponadával na rozhodcov (kto nenadáva na rozhodcov, nerozumie hokeju) a v rámci mentálnej ekvilibristiky celý zápas hodil za hlavu a ponoril sa do futbalovej Ligy majstrov. Aspoň tá Barcelona prehrala, to vždy poteší.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. A je tomu tak aj v prípade nášho lokálneho športového smútku. Ja mám totiž kolegu a dobrého kamaráta v jednej osobe, hovorme mu, povedzme, Martin. A tento, inak vcelku rozumný a sporiadaný mladý muž, sa napriek tomu, že užíva dary našej skvostnej Metropoly východu už dobrých päť rokov, stále nebol schopný vysporiadať s otázkou, komu fandiť.

Neviem či to súvisí s obyčajným nedostatkom chochmesu, alebo je za tým istá vidiecka natvrdlosť, ale on ešte stále zotrváva na dávno prekonanom fandení akejsi Nitre. Keby z tej Nitry aspoň pochádzal, ale on je z Hrušovan! A to má rovnako ďaleko do Nitry, tak aj do Topoľčian. Jedno vysvetlenie sa však núka. Z Hrušovan pochádza aj samotný Robert F. Čiže áno, všelijakých ľudí tá obec vyvrhla na územie našej otčiny. O prípadnom finále Košice – Nitra sme spočiatku len žartovali, ale ako sa tá možnosť postupom času začala stávať viac a viac reálnou, boli sme donútení celkom racionálne zhodnotiť náš spoločný postup a celkový prístup k danej eventualite. Predstava, že by sme šli do Steel Arény spoločne a vyvarovali by sme sa fatálnemu naštrbeniu našich dobrých vzťahov, na nás zakaždým mocne dýchla svojou nerealizovateľnosťou. No a keďže Nitra si vybojovala postup do finále ako prvá, celé bremeno udržateľnosti nášho priateľstva ostalo na zverencoch Dana Cemana, trénera to našich oceľových chlapcov s hokejkami.

Takže takto sa veci majú. Určite si myslíte, že som v rámci licencie autora ľahšieho žánru zámerne zveličoval, ale pravda je taká, že by to naozaj bola veľmi nepríjemná situácia. Ale na druhej strane, ďakovať za prehru v takej napínavej sérii nebudem, až tak sprostý nie som.

A komu budem fandiť vo finále? Tomu, komu každý správny alibista – hokeju!