Poviete si, že ma trápia veci, ktoré ma trápiť nemusia, aj tak to nejako dopadne a mne neostáva iné, iba s vami súhlasiť; no odvažujem sa vysloviť skromné želanie, že by bolo dobré, ak by bol človek zmierený so svojimi blízkymi, ak by bol zmierený so životom a ak bol veriaci, tak aj s Bohom.
O smrti je toľko básní a piesní, takmer podobné množstvo ako o láske. Tie o láske sú sladké a trpké, o smrti hlavne trpké.
Svätý František z Assisi vo svojom Chválospeve stvorenstva nazýva aj smrť svojou sestrou: „Nech ťa chvália, môj Pane, tí, ktorí odpúšťajú skrze tvoju lásku, a znášajú choroby a súženia. Blažení sú tí, ktorí ich nesú v pokoji, lebo Ty, Najvyšší, dáš im korunu. Nech ťa chváli, môj Pane, naša sestra smrť tela, žiaden živý človek jej nemôže uniknúť...“
V pomerne krátkom čase som bol na niekoľkých pohreboch. Dva z nich dám do pozornosti. Vybral som ich podľa kľúča, že o dobrých chlapoch, ktorí zomrú, sa rozprávajú vtipy a historky, kým o zlých sa nehovorí nič... Z toho plynie – „o mŕtvych len v dobrom“.
Prvý bol pohreb môjho bývalého učiteľa a priateľa, človeka znamenitých vlastností. Pohreb bol na jednom z bratislavských cintorínov, rakva v dome smútku, smútok, pekné spomienky, farár so slovami nádeje, rodina, kolegovia, pár bývalých študentov. Po obrade rýchly odvoz zomrelého do krematória. Tým sa celá slávnosť skončila. Urnu si jeho najbližší uložia sami.
So spolužiakmi, ktorých som stretol sme s nefalšovanou láskou spomínali na človeka, ktorý nám dal tak veľa. Zapaľoval tie plamienky človečenstva v našich tvrdohlavých náturách. Keď sa hovorí, že navždy zostáva v našich srdciach, tak pri ňom to platí dvojnásobne.
Druhý bol pohreb môjho strýka, teraz pred pár dňami. Strýko sa do rodiny priženil, bol Maďar a kalvín z južného Slovenska, dobrý chlap. Bol to ten typ, ktorý pozná po mene všetkých obyvateľov jedenásťposchodového činžiaka v ktorom býva. Asi viete, čo tým myslím, mal skrátka ľudí rád a v dobe, keď sa jedni pred druhými uzatvárajú za hradby samoty, bol tento jeho vklad ľudstvu cenenou komoditou.
Pohreb na cintoríne v Dunajskej Strede mal inú atmosféru ako ten bratislavský. Hoci bola zima a pršalo, nikto nemal naponáhlo. Kalvínsky farár kázal dlho a k veci, nakoniec aj prestalo pršať. „Náš brat mal svoje miesto v kostole a odteraz bude táto lavica prázdna. Ale on sa už vrátil k Hospodinovi...,“ zneli slová uistenia a útechy.
Keď sa skončil obrad v dome smútku, pohol sa sprievod k vykopanej jame. Na čele farár, rakva so zosnulým a potom rodina, priatelia, smútiaci a spomínajúci.
Zástup vytvoril voľnú formáciu okolo hrobovej jamy, zriadenci pohrebnej služby spustili rakvu do zeme, farár sa modlil a spieval a my sme tam stáli a pozerali. Hrobári, inak všetko dvojmetroví chlapi, sa chopili lopát a jamu zahádzali.
Bol to zvláštny obraz. My, pozostalí, akoby stuhnutí v tej smutnej chladnej pomalosti, s ľadovými slzami na lícach, do toho hrobári so svojou dynamikou, ktorí kmitali okolo jamy a pomerne rýchlo ju zahádzali a aj v tej zime sa spotili. Vzápätí prinášali z domu smútku vence a kytice so stuhami. Do toho spev kalvínskeho duchovného a troch babičiek so spevníkmi.
Na oboch spomínaných pohreboch bola ešte jedna fenomenálna vec. Obaja nebožtíci tam mali ešte žijúcich bratov. Človek na nich neveriacky hľadí a nevie sa vynadívať, vynačudovať, je to trocha znepokojivé a trocha absurdné a trocha krásne. Rovnaké pohyby, rovnaké úsmevy, rovnaká mimika, rovnaká postava aj tvár.
Na sekundu si ich zmýlite, stotožníte si ich so zosnulými. Chceli by ste k nim pribehnúť, vystískať ich a povedať im, ako je len dobre, že žijú, že to celé bol iba omyl alebo zlý žart a že majú pred sebou ešte veľa slnečných dní.
No skôr ako to urobíte, docvakne vám, že sú to ich príbuzní, že sú to žijúci bratia zosnulých, že sú to ľudia, s ktorými vás nespája žiaden spoločný zážitok ani emócia, že ste ich nikdy predtým nestretli a neviete, čo by ste si s nimi mali povedať...
Keď im vyjadrujete úprimnú sústrasť, je to namieste, ale celé akési nemiestne, rozum zatemnený smútkom to nevie poriadne vyhodnotiť. Takto pôsobia bratia na pohrebe svojich bratov.
Áno, aj keď to znie paradoxne, každá smrť dobrého človeka je zároveň oslavou jeho dobrého života a pre veriacich aj oslavou Boha, ktorý je dobrý.
No a to s tým prázdnym miestom v kostolnej lavici je tiež pravda. Ale vo viere povieme, že ideme „na lepšie“... Ako čítame v Biblii: „Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“
Odpočívajte v pokoji priatelia, vďaka za vašu službu človeku.
