Pohreby sú veľmi špecifická záležitosť. Každý jeden má inú atmosféru. V mladšom veku sa mi zdal výrok o tom, že niekto mal „pekný pohreb“, nanajvýš cynický. Postupne rozumiem ľudskej túžbe po dobrej smrti a peknom pohrebe.
Svojho času som stretával jedného suseda, párkrát som ho zaviezol do nemocnice. Sťažoval sa, že jeho pohreb nebude ktoviečo, pretože prežil všetkých svojich spolužiakov a jemu nebude mať kto prísť na pohreb.
Bol už v požehnanom veku a ja zmätený mladík, len ťažko som hľadal slová útechy či podpory, nedokázal som ho presvedčiť, že aj jeho pohreb bude „pekný“ a majestátny. Odmietal som prijať fakt jeho smrti, jeho telesného zániku, dívajúc sa susedovi do vráskavej tváre.