Lukáš teraz žaluje ministerstvo vnútra z dôvodu porušenia svojich základných práv, a vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva má vysokú šancu na úspech. Tento spor by zároveň mohol otvoriť dvere, ktoré prinútia Slovenskú republiku k zmenám v oblasti homosexuálnych či iných zväzkov.
Slovák, žijúci s britským občanom ako pár rovnakého pohlavia, sa rozhodol pre úradný sobáš v Británii. Vzhľadom na túto udalosť, automaticky získal britské občianstvo, pretože ako partner občana Británie na to má podľa ich právnej úpravy nárok. Slovák Lukáš sa stal osobou s dvojitým občianstvom, a to ako slovenským, tak britským.
V podmienkach Slovenskej republiky však nie je možné byť nositeľom dvojitého občianstva. Zákon o štátnom občianstve upravuje stratu slovenského občianstva práve v prípade, ak osoba nadobudne cudzie štátne občianstvo na základe výslovného prejavu vôle, pod ktoré spadá aj uzavretie manželstva. Zákon pozná výnimky z tohto pravidla, a jedna z nich je aj zachovanie občianstva v prípade, ak štátny občan Slovenskej republiky nadobudol cudzie štátne občianstvo manžela za trvania spoločného manželstva, alebo ak bolo cudzie štátne občianstvo nadobudnuté narodením, osvojením, alebo ak ho nadobudlo maloleté dieťa.
Štátny občan Slovenskej republiky je v takom prípade povinný písomne oznámiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva do 90 dní od jeho nadobudnutia ministerstvu a je povinný predložiť k tomuto oznámeniu príslušné doklady, ako napríklad sobášny list. Túto povinnosť si Lukáš splnil na slovenskom veľvyslanectve. Tu nastal hlavný bod sporu, a to je uznanie manželstva ako takého zo strany Slovenskej republiky.
Slovenská republika, na rozdiel od Veľkej Británie, neuznáva manželstvá párov rovnakého pohlavia, a teda z hľadiska slovenského zákona Lukáš nesplnil podmienku oficiálneho zväzku na udržanie slovenského občianstva. Ministerstvo vnútra jeho žiadosť na akceptáciu dvojitého občianstva zamietlo, nakoľko nesplnil zákonné predpoklady na udelenie výnimky. Pre takýto postup Lukáš podal žalobu z dôvodu porušenie základných ľudských práv, práva EÚ, ako aj Ústavy.
Manželstvo je medzi mužom a ženou
Ústava SR definuje manželstvo ako zväzok medzi mužom a ženou. Takáto definícia manželstva bola zavedená ústavným zákonom, ktorý je účinný od 1. septembra 2014. Tento článok predstavuje záujem štátu na tom, aby nevznikali manželstvá medzi inými formami párov, ako aj vyjadrenie suverénneho názoru na problematiku manželstva. Uzavretie manželstva predstavuje aj nadobúdanie istých práv, ako napríklad právo na pobyt, ktorých absenciu si iné páry môžu vykladať ako diskriminačnú. Preto sa takíto sťažovatelia vo veľkej miere obracajú na Európsky súd pre ľudské práva, aby posúdil konkrétne prípady a stanovil mantinely pri manželstvách rovnakého pohlavia.
V súčasnosti možno povedať, že na európskej úrovni neexistuje oficiálna zhoda na tom, ako by mal byť definovaný rozsah práv a povinností vyplývajúcich zo zväzku dvoch osôb rovnakého pohlavia, a ani v akej forme a sile by táto ochrana mala byť zadefinovaná z hľadiska práva. Teda, či by malo ísť o úpravu na úrovni obyčajného zákona, alebo na úrovni ústavných noriem, ktoré už môžu odrážať suverénne postoje štátu.
Na úrovni rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva možno tvrdiť, že táto hovorí o postupnom začleňovaní a zrovnoprávnení manželstiev rovnakých párov s heterosexuálnymi manželstvami. V otázke práva párov rovnakého pohlavia a ich uznaní v právnom poriadku Slovenskej republiky sú rozhodujúcimi skutočnosťami predovšetkým posun v chápaní práva na rodinný život a súkromie na úrovni Európskeho súdu pre ľudské práva.
ESĽP je naklonený párom rovnakého pohlavia
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva ESĽP vo veci Oliari a iní v. Taliansko dňa 21. júla 2015 nastavilo ochranu párov rovnakého pohlavia ako ochranu súkromného a rodinného života spadajúcu pod ustanovenia Dohovoru. Existenciu trendu postupného uznávania vzťahov párov rovnakého pohlavia súd ale potvrdil aj v tomto rozhodnutí, keď zdôraznil, že páry osôb rovnakého pohlavia sú rovnako schopné vytvoriť stabilný a vážny vzťah, a rovnako pociťujú potrebu právneho uznania svojho zväzku, ako páry osôb odlišného pohlavia.
V tomto rozhodnutí súd dospel k záveru, že členským štátom vyplýva pozitívny záväzok zabezpečiť rešpektovanie súkromného a rodinného života párov osôb rovnakého pohlavia, a to prostredníctvom právneho rámca, ktorý im umožní, aby ich vzťah mohol byť vnútroštátnym právom uznaný a chránený. To znamená, že takéto páry musia mať zo strany členských štátov EÚ vytvorené podmienky na právne uznanie ich spolunažívania rovnako ako iné páry, pričom ale nehovorí o nutnosti zavedenia či uznávania ich manželstiev.
Pri problematike manželstva párov rovnakého pohlavia je dôležité rozhodnutie vo veci Schalk & Kopf v. Rakúsku, kde ESĽP dospel k záveru, že Dohovor neukladá zmluvným stranám povinnosť poskytovať párom rovnakého pohlavia možnosť vstúpiť do manželského zväzku. Súd zároveň uviedol, že stabilný vzťah medzi pármi rovnakého pohlavia žijúcimi spoločne, spadá do aplikačného rámca čl. 8 Dohovoru, ako právo na rodinný život. To znamená, že právne uznanie a právna ochrana partnerstva osôb rovnakého pohlavia, je súčasťou práva na súkromný a rodinný život. ESĽP teda uznal, že neexistujú kvalitatívne rozdiely medzi partnerským vzťahom heterosexuálnych párov a párov rovnakého pohlavia, ale nemožno štáty automaticky nútiť do ich uznávania vo forme manželstva.
Súd vychádza z nastavenia členských štátov
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní otázok párov rovnakého pohlavia vychádza aj zo samotného hodnotového nastavenia a prístupu členských štátov. ESĽP poukazuje na trend rastúceho počtu štátov uznávajúcich a ochraňujúcich partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, ako kľúčový prvok toho, že členské štáty sa dostávajú do pozície racionálneho zdôvodnenia prípustnosti takýchto zväzkov.
Stúpajúca miera konsenzu pre registrované partnerstvá medzi štátmi má základný vplyv na mieru voľnej úvahy, ktorú ESĽP štátom priznáva. Súd zúžil mieru voľnej úvahy, ktorú štátom pri vzťahoch párov rovnakého pohlavia predtým priznával, a to tým spôsobom, že jasne stanovil, že ignorancia existencie párov rovnakého pohlavia už nie je ďalej akceptovateľná, a štáty majú povinnosť zabezpečiť im určitú formu právneho uznania. Menšiu mieru voľnej úvahy ESĽP odôvodnil najmä tým, že právo osôb rovnakého pohlavia na právne uznanie ich zväzkov je jedným z aspektov ochrany samotnej existencie jednotlivca a jeho identity.
Súdny dvor Európskej únie pristupuje v prípade párov rovnakého pohlavia v obdobnom duchu ako ESĽP. Z rozsudku vo veci C-673/16 Coman vyplýva, že vzťah existujúci medzi párom, ktorý tvoria osoby rovnakého pohlavia, môže patriť pod pojem „súkromný život", ako aj pod pojem „rodinný život" z rovnakého dôvodu, ako v prípade páru opačného pohlavia, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii.
Jeho záver konkretizuje obsah práva na rodinný život tak, ako je definovaný v Charte základných práv EÚ. V rozsudku Coman sa súdny dvor nevyhol ani pojmu „manželský partner". V zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES o práve občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, je podľa súdneho dvora tento pojem rodovo neutrálny. Môže zahŕňať manželského (registrovaného) partnera aj partnera rovnakého pohlavia. Koncept rodovo neutrálneho pojmu manželský partner, hoci vymedzený len na účely použitia citovanej smernice, je tak už pevnou súčasťou výkladu práva EÚ.
Z uvedenej judikatúry súdov na európskej úrovni vyplýva požiadavka rovnakej ochrany ako párov rovnakého pohlavia, tak aj heterosexuálnych párov. Vzhľadom na podanú žalobu zo strany slovenského občana Lukáša voči ministerstvu vnútra tak možno predpokladať niekoľko záverov. Ak sa slovenské súdy budú pridržiavať ústavnej definície manželstva bez prihliadnutia na smerovanie európskej judikatúry, Lukáš tento spor prehrá.
Závery pri možnom spore
V prípade, ak Lukáš tento spor po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych foriem ochrany prenesie na pôdu európskych inštitúcií, môžeme očakávať vysoký stupeň pravdepodobnosti jeho úspechu. Prípadný úspech ale nebude predstavovať iba nápravu a jeho odškodnenie v spore s ministerstvom vnútra, ale aj potrebu zmeny právnych noriem v slovenskom prostredí tak, aby sa obdobné prípady neopakovali.
To znamená buď upraviť a zjemniť výnimky v zákone o štátnom občianstve, ktorý by uznával aj zväzok rovnakého pohlavia ako podklad pre zachovanie občianstva, čo by však mohlo narážať na nesúlad s príslušným článkom Ústavy SR. Alebo stanoviť zákonné podmienky na uznávanie zväzkov párov rovnakého pohlavia tak, ako to predpokladá právo EÚ, kde by boli tieto zväzky právami na úrovni manželstva.
To by znamenalo zjavný rozpor s postojom štátu v otázke manželstva, ale nemuselo by to okamžite vylučovať zavedenie iných štátom uznaných foriem spolunažívania párov. Debata okolo tejto možnosti v právnickej obci, ako aj na štátnej úrovni, pritom prebieha už niekoľko rokov, nakoľko Slovenská republika patrí medzi posledných pár štátov EÚ, ktorá nemá takúto úpravu. Vzhľadom na súčasné smerovanie európskych trendov sa javí určitá forma uznania homosexuálnych párov ako pravdepodobne nevyhnutná.
Postupne sa tak na základe princípu rovnakého zaobchádzania a práva na rodinný život formuje zaujímavý trend, keď sa o tieto práva nemusia uchádzať iba homosexuálne páry, ale aj páry, ktoré sa definujú ako iné pohlavia, alebo na páry, ktoré spolunažívajú v rôznych formách v súčasnosti neuznaných zväzkov, ako mnohoženstvo či iné. Neuznanie takýchto párov by predsa predstavovalo rovnaké porušenie práva na rodinný a súkromný život, keďže pod pojem rodinný život môže podľa európskych súdov spadať čokoľvek, čo žije pod jednou strechou.