Michal Považan z KÚ: Je čas debatovať o tom, ako vojnu na Ukrajine minimálne pozastaviť

Tvrdí, že s KDH sa zhodujú na ideách, no rozchádzajú sa v praktickej politike, zároveň sa nebojí, že si v eurovoľbách navzájom pokradnú hlasy. V prípade vojny na Ukrajine, je podľa neho potrebné vytvoriť atmosféru, ktorá by viedla k mieru. U slovenských europoslancov mu chýbala mravenčia práca a ochota ísť do konfliktu.

Začnime aktuálnou témou. Minulý týždeň sa v Bruseli uskutočnil pokus zrušiť Konferenciu národných konzervatívcov, len zopár dní predtým Európsky parlament schválil rezolúciu požadujúcu zaradiť „právo na potrat“ do Charty práv EÚ. Nedávno zasa Únia schválila nový migračný pakt a dalo by sa pokračovať ďalej. To všetko ukazuje, že EÚ ide smerom, ktorý desí čoraz viac občanov. Dá sa toto smerovanie ešte zmeniť?

Závisí to od drobnej práce najmä konzervatívnych politikov. Posledných päť rokov bol v EP zjavný ústup konzervatívcov a kresťanov v ochote oponovať, ísť do konfliktu, a to vidieť aj na tom, aké výbory si vybrali naši konzervatívnejší europoslanci. Nešli do výborov, ktoré sú problematické, kde dostanete nálepku, že ste spiatočník či bigotný a radšej si sadli do výboru pre hospodárske záležitostí či do zahraničného výboru.

Šokoval ma výsledok hlasovania o práve na potrat. Progresívci a liberáli nás tu famózne prečíslili a myslím si, že to je dôsledok našich vlastných chýb, našej vlastnej neaktivity. Ešte nedávno som riešil na vládnej úrovni problematiku náboženskej slobody. Keď som sa pozrel na medzifrakčnú skupinu EP pre náboženskú slobodu, zistil som, že má menej ako desať členov. Ešte v predchádzajúcom volebnom období ich bolo viac ako sto. Bolo síce zvolených menej konzervatívcov, ale nie až tak zásadne menej, aby to padlo na desať percent. 

Otázkou je, ako to zmeniť. 

Konzervatívni poslanci sa málo sieťujú, málo vykonávajú mravenčiu politickú prácu. Vystúpiť v pléne a zahlasovať, je čerešnička na torte. V skutočnosti sa politika robí dlho predtým. Hľadáte spojencov, aby ste blokovali úlety ako právo na potrat či migračný pakt, ktorý prešiel len tesne. Keby bola pri tých pár hlasoch vykonaná skutočne mravenčia práca, tak to mohlo dopadnúť inak.

Väčšina ľudí si však za zmenou politiky predstaví to, že konzervatívci budú mať viac mediálnych výstupov, viac ich bude vidieť a počuť. Ak to stiahneme na váš príklad, možno by tých, ktorí hlasovali za migračný pakt, presvedčil väčší mediálny tlak. 

Musíme si povedať, čo chceme. Buď kričať na sociálnych sieťach a v médiách a dávať hysterické výstupy, alebo robiť reálnu politiku. A tá sa robí v kuloároch. Vaši oponenti nesledujú váš Facebook vo vašom národnom jazyku určený vašim voličom. Proti vám stojí europoslanec z Holandska alebo zo Španielska s uletenými progresívnymi názormi. Nejde o to, kto bude hlučnejší na sociálnych sieťach, ale o to, aby ste našli spojencov na to, aby sme toho druhého mohli zablokovať či prehlasovať.

Dobrým príkladom je bývalá europoslankyňa Anna Záborská, ktorá toho na Facebooku veľa nemala, lebo na to nemala čas. Buď si robíte selfíčka s každým, koho stretnete na chodbe, alebo pracujete. Jej sa vďaka tvrdej práci a sieti kontaktov podarilo zastaviť mnohé správy o transgenderi či o potratoch. Mimochodom, sú to správy, s ktorými sa nám za posledných päť rokov pretrhlo vrece. Najradikálnejšia agenda sa dá blokovať vo výbore, kde sa dohaduje na kompromisoch a popri tom sa tam dá presadiť časť svojej agendy. Len najprv treba do tých výborov ísť. Dnes napríklad žiadny slovenský europoslanec nesedí vo výbore pre ženské práva a rovnosť mužov a žien. To je kľúčový výbor, kde sa rodia správy ako Matič.

Keď bola Anna Záborská v europarlamente, jeho zloženie bolo výrazne menej progresívne. Navyše Brusel je plný establišmentu, ktorý je ideologicky predpojatý v prospech progresívcov. Preto na hlase konzervatívcov záleží omnoho menej a progresívci už nie sú nútení hľadať kompromis, lebo vedia, že ich aj tak prehlasujú. Z toho sa zdá, že váš prístup by už dnes nemusel byť funkčný.

Treba ísť od hlasovania k hlasovaniu. Ak by sme prijali tento prístup, tak môžeme rezignovať. Nechajme sa zvoliť, poberajme výhody a tvárme sa, že niečo robíme tým, že si budeme fotiť selfíčka. Súhlasím s tým, že EÚ je omnoho progresívnejšia, ale stále tvrdím, že my ako kresťania a konzervatívci, máme svoju úlohu. Bol nám zverený mandát a my musíme tvrdo pracovať. Hľadať spojenectvá trebárs aj s komunistami, keď to bude na prospech veci.

Voľnú nedeľu vo Francúzsku nepresadili kresťania, ale ľavica. Za podpory a pomoci kresťanov a konzervatívcov. Musíme hľadať spojencov tam, kde by sme v to niekedy možno ani nedúfali. Sú feministky, ktoré nás nemôžu ani cítiť kvôli nášmu postoju v oblasti potratov, no môžu byť našimi spojencami v boji proti prostitúcii a pornografii. Krok za krokom, téma za témou. Nebudeme súhlasiť vo všetkom, ale budeme súhlasiť v niečom.

Poďme na ďalšiu tému. Zdá sa, že na Slovensku voľby do Národnej rady aj voľby prezidenta rozhodla téma vojny na Ukrajine. Vy ste sa na sociálnych sieťach zastali hráčov z KHL, pritom Kresťanská únia (KÚ), aj vy osobne ste podporovali Patrika Dubovského, ktorý v tejto téme zastáva stanovisko hlavného mediálneho prúdu, rovnako ako jednotka vašej kandidátky Milan Krajniak. Aký je teda váš postoj a postoj KÚ k vojne na Ukrajine?

Postoj KÚ aj môj osobný je jednoznačný. Rusko v roku 2022 zaútočilo na Ukrajinu, to je prvá vec. No na druhej strane vojna trvá už príliš dlho a Ukrajina, ale verím, že aj Ruská federácia, sú čoraz vyčerpanejší. Stálo to obrovské množstvo životov. Front sa hýbe pomaly a ak, tak v protiukrajinskom smere. Ja si rovnako ako aj celá KÚ myslíme, že je čas debatovať o tom, ako tú vojnu minimálne pozastaviť.

Nedúfam v to, že zajtra nastane mier. Ale mohli by sme sa posúvať v smere hľadania praktických riešení tak, aby sme dosiahli aspoň prímerie. A to najmä kvôli obyčajným ľuďom, ktorí tam žijú. Toto nepovažujem za protiukrajinské stanovisko. Ja sám mám na Ukrajine množstvo priateľov, študoval som tam, mám tú krajinu úprimne rád. Preto tvrdím, že musíme smerovať minimálne k prímeriu.

Prečo toto doposiaľ nezaznievalo nahlas z úst predstaviteľov KÚ?

Anna Záborská to v minulom volebnom období nahlas povedala. Citovala pápeža Františka, ktorý jednoznačne hovorí, že musíme smerovať k prímeriu, k mieru, už dosť bolo obetí na oboch stranách. Už dosť bolo zabíjania, utrpenie oboch národov je veľké.

Posuňme to teda do praktickej roviny. Ak by bola v EP požiadavka na ďalší balík vojenskej pomoci na Ukrajinu, ako by ste sa zachovali?

Je vždy dôležité vychádzať zo situácie v danom okamihu, vývoj na fronte sa dramaticky mení. Nemám krištáľovú guľu, aby som vedel povedať, ako budem reagovať na návrh, ktorý nemám pred sebou a neviem, aká bude v tom čase situácia. Základom pre hlasovanie by bola snaha o čo najrýchlejšie prímerie. To je cieľ, ktorý máme dosiahnuť. Osobne si nemyslím, že nakupovanie obrovského množstva zbraní prinesie mier.

Potrebujeme, aby si obe strany v kuloároch sadli a začali rokovať, akým spôsobom je vojnu možné aspoň dočasne zastaviť. Teda, či je možné ju zastaviť v tých líniách, kde momentálne stojí front bez toho, aby sa Ukrajina právne vzdala území, ktoré dnes Rusko okupuje.

Také prípady už poznáme, Nemecká spolková republika sa za celé povojnové obdobie nevzdala znovuzjednotenia s východným Nemeckom, a teda aj nárokov na tieto územia. My potrebujeme na to vytvoriť atmosféru. To by podmieňovalo aj moje hlasovanie. Potrebujeme jasne povedať, že chceme čo najskôr životaschopný mier, čo neznamená, že chceme víťazstvo Ruskej federácie. Chceme ukončiť utrpenie a nájsť riešenie, ktoré bude čo najdlhodobejšie.

Aj prímerie medzi Severnou a Južnou Kóreou trvá už sedemdesiat rokov, prímerie medzi Ruskom a Japonskom trvá aj bez mierovej zmluvy ešte dlhšie. Dá sa žiť aj takto, ale treba k tomu nasmerovať všetky sily.

To, čo ste povedali sa v zásade zhoduje s líniu vlády Roberta Fica vo vzťahu k Ukrajine. Dalo by sa teda povedať, že súhlasíte s politikou súčasnej vlády v tejto oblasti?

Má to viacero rovín. My už z našich skladov na Ukrajinu nemáme posielať aké zbrane. To znamená, že jediné zbrane, ktoré tam môžeme poslať, sú tie, ktoré si Ukrajina kúpi z našich zbrojárskych závodov. V tomto prípade súhlasím s prístupom súčasnej vlády. Rovnako tak s tým, že sa vláda snaží dosiahnuť spoločný európsky postoj. To je dôvodom, prečo hlasuje za spoločné balíky Európskej únie.

Určite nepodporujem vojenských jastrabov, ktorí si myslia, že Ruská federácia zajtra zaútočí na Poľsko a Pobaltie a o pár mesiacov si bude máčať bagandže v Atlantiku. Podľa mojej mienky, aj mienky mnohých vojenských expertov, Ruská federácia nie je schopná dobyť ani Charkov, ruskojazyčné mesto iba pár kilometrov od svojich hraníc. Prečo by potom mala byť dnes, zajtra, o päť rokov schopná zaútočiť na členskú krajinu NATO? Myslím si, že to je strašenie.

Myslí si to isté aj Milan Krajniak? Nie je rozpor medzi tým, čo hlásate vy, KÚ a Milan Krajniak [jednotka na kandidátke KÚ vo voľbách do europarlamentu, pozn. red.]? Nepresadzoval by on v európskych štruktúrach inú politiku?

Myslím si, že medzi nami žiadny zásadný rozdiel nie je. Aj pánovi Krajniakovi ide o spoločné dobro ľudí na Ukrajine aj na Slovensku a vojna tým dobrom rozhodne nie je. Samozrejme, naše názory sa vyvíjajú. Iný sme mali v roku 2022, no nie kvôli tomu, že by sme zmenili paradigmu nášho uvažovania. Stále si uvedomujeme, že to bola Ruská federácia, kto napadol svojho suseda, Ukrajina sa bráni. 

Ale vidíme množstvo obetí a aj to, že tá vojna dnes nesmeruje nikam. Preto máme jednotné stanovisko v tom, že cieľom je prímerie. Takéto riešenie sa hľadá aj na celoeurópskej úrovni. Milan Krajniak bol minulý týždeň na konferencii NatCon, kde sa diskutovalo aj o tom, ja som bol týždeň predtým na inej, podobnej konferencii v Bruseli. Preto si nemyslím, že sme v tejto otázke v rozpore.

KÚ bola v minulosti súčasťou vlády Eduarda Hegera, ktorá zastávala vo vojne na Ukrajine opačné stanovisko. Myslíte si, že Hegerova vláda v tejto oblasti spravila chyby a v niektorých oblastiach mala postupovať inak?

Politici si väčšinou nepriznávajú žiadne chyby. Ale každý človek robí chyby, všetci sme hriešni. 

Môžete byť konkrétny?

Ako právnik som nebol komfortný so spôsobom, akým boli odovzdané naše migy Ukrajine. Myslím si, že vtedy bolo právo a právny štát zlomené na kolene a to má svoje dôsledky. Ak dnes debatujeme o tom, že Robert Fico ohrozuje právny štát, on nám môže povedať, pozrite sa, čo ste urobili vy. 

Slovensko dnes nemá protivzdušnú obranu, lebo sme náš systém S-300 odovzdali na Ukrajinu a systémy NATO, ktoré nás mali chrániť, už nie sú na Slovensku. Nebola aj to chyba?

Domnievam sa, že nielen Hegerova, ale aj Ódorova vláda a aj kabinet premiéra Fica v tomto pochybili. Veď on už nie je vo vláde tretí deň, čakali sme od neho, že bude túto situáciu riešiť, vedel o nej a sám na ňu predsa už dávno upozorňoval. Myslím si, že chyby sú vo všetkých troch vládach. Slovensko musí byť vždy na prvom mieste nášho uvažovania o bezpečnosti a vlastne o čomkoľvek.

Ukrajina je náš sused, všetci máme záujem na tom, aby to bol funkčný a prosperujúci štát, ale Slovensko je na prvom mieste. Musíme myslieť na to, aby sme mali dobré ozbrojené sily, aby sme mali protivzdušnú obranu, aby sme mali dobrých spojencov. Nesmieme opakovať chyby medzivojnovej Československej republiky, ktorá mala spojencov vo Francúzsku a Británii, ale znepriatelila si takmer všetkých susedov a keď prišlo ku krízovej situácii, tak sme ostali sami.

Posuňme sa ďalej. Je evidentné, že KDH, ako aj KÚ, čerpajú z toho istého rezervoára, nazvime to kresťanských voličov. Z toho vzniká obava, že si navzájom "ukradnete" voličov a nakoniec nezíska miesto v europarlamente ani jedna z týchto dvoch strán. Vy sa tohto rizika nebojíte?

O takom niečom neuvažujem. Politiku KDH veľmi nesledujem, snažím sa sústrediť na to, čo robíme my. Druhej strane želám všetko dobré, nijako na ňu neútočím, no myslím si, že náš prístup je lepší, preto som v KÚ. Pred piatimi rokmi som kandidoval za KDH, ale svet sa vyvinul a moje názory sú lepšie reflektované v KÚ. 

Čím to je?

Myslím si, že KDH a KÚ vychádzajú z podobných ideových základov, ale v praktickej politike sa líšime. Vidno to aj na príklade prezidentských volieb, kde sa KDH rozhodlo podporiť takzvaného občianskeho kandidáta Ivana Korčoka, ktorý už mal plnú podporu Progresívneho Slovenska a SaS, to znamená progresívnych strán. My sme sa snažili nájsť čo najkonzervatívnejšieho kandidáta, aký bol v danom čase možný, aby sme ponúkli alternatívu liberálno-progresívnemu mainstreamu.

A v druhom kole sme našim voličom povedali, rozhodnite sa vy, ste dostatočne inteligentní na to, aby ste sa vedeli rozhodnúť. Keď sa pozrieme na výsledky, vidíme, že tri štvrtiny elektorátu bývalej koalície OĽaNO, Kresťanská únia a Za ľudí zostali doma. Pre mňa to znamená, že ani jeden z tých kandidátov nie je dostatočne konzervatívny na to, aby ho volili. Sú tu dvaja liberáli, medzi ktorými sa nedá dobre vybrať. 

Tu treba povedať, že vy ste podporili Igora Matoviča a Patrika Dubovského...

... nie nepodporili...

... dali ste im hlasy pod ich kandidatúru.

Dohoda bola, že keď OĽaNO, ktoré má trinásť poslancov, dá svoje hlasy pod nášho kandidáta, ktorým bol Patrik Dubovský, tak my dáme svoje dva pre pána Matoviča. Išlo o výmenu, ktorú ak by sme neurobili, tak by tu nebol žiadny konzervatívny kandidát. 

Ja som nejaký zásadný rozdiel medzi Dubovským a Korčokom nevidel. Napokon Dubovský odovzdane podporoval Korčoka, podporu mu núkal ešte pred prvým kolom. Nie je medzi nimi zásadný rozdiel ani v téme vojny na Ukrajine, ani v hodnotových otázkach. 

V hodnotových otázkach tam zásadný rozdiel určite bol. Ivan Korčok povedal, že podpíše zákon o registrovanom partnerstve...

... ale veď to povedal aj Dubovský...

... Ivan Korčok nevidel žiadny tlak orgánov EÚ, čo sa týka hodnotových otázok. V hodnotových otázkach je pán Dubovský rozhodne konzervatívnejší. Samozrejme, môžeme ho kritizovať za to aj za ono, ale v danej situácii, keď nebol žiadna konzervatívny kandidát a my sme boli, poviem to úprimne, pod časovým tlakom, hľadali sme a našli pána Dubovského, ktorý má zaujímavý životný príbeh z čias tajnej cirkvi a tak ďalej. Dobre, nemusíme úplne spolu súhlasiť vo všetkom, ale napokon bol to náš kandidát, ale nie je to náš straník. 

Vráťme sa ešte ku KDH. Keď ste pred piatimi rokmi zaň kandidovali, napísali ste blog, v ktorom ste kritizovali to, že sú kresťania rozdelení. Dnes ste aj vy súčasťou toho rozdelenia. Skúšali ste sa dohodnúť s KDH pred týmito voľbami?

Áno, rokovania boli, no nedohodli sme sa na spoločnom postupe. Vtedy sme sa však dohodli, že z týchto rokovaní nebudeme vynášať a ja si ctím túto gentlemanskú dohodu. 

Chápem, zároveň sa tým snažím vrátiť k prvotnej otázke, ktorá sa týkala rozdielu medzi KÚ a KDH. Mohli by ste vysvetliť, v čom sú tieto strany iné?

Nechcem zbytočne jatriť rany medzi kresťanskými stranami, ide mi skôr o čestnú súťaž. Ale ako som už povedal, vidím rozdiely v praktickej politike. Ja si neviem predstaviť, že by som išiel demonštrovať s Progresívnym Slovenskom alebo SaS. Neviem sa postaviť na jedno pódium s pani Bittó-Cigánikovou. Keď si porovnám hrozby, ktorým môžeme čeliť, poviem to lapidárne, zlo rozkrádania a zlo rozvratu hodnôt celej našej spoločnosti, tak si myslím, že rozkrádanie je menšie zlo, lebo na to stále máme orgány činné v trestnom konaní a verím v to, že zlodejov skôr či neskôr pozatvárame. Ale pri morálnom, mravnom, hodnotovom rozvrate spoločnosti je to omnoho, omnoho ťažšie. A to hovorím aj ako otec troch malých dcér, ktorý sa obáva, v akom prostredí budú žiť, čo všetko dokážu rôzni presadzovači zmeny pohlavia napáchať, aké škody medzi deťmi, osobitne medzi dievčatkami. Sám ste o tom písali, viete, aká dramatická je situácia na Západe, kde to neustriehli. Tomuto sa chcem vyhnúť. 

Rozumiem, no musím ešte zareagovať, pretože so SaS a pani Bittó-Cigánikovú ste predsa boli nie tak dávno v spoločnej koalícii. A tá koalícia presadzovala veci, ktoré teraz kritizujete.

Musím vám oponovať, nie koalícia presadzovala tieto veci, ale SaS, pani Cigániková a ich progresívni spojenci. My sme tomu bránili. Áno, viac neverejne ako verejne, ale treba povedať, že sme vo veľkej časti uspeli. Takzvané odborné usmernenie o zmene pohlavia, a teda ani štandardný postup nebol právne účinný až do jeho definitívneho stiahnutia ministerkou Dolinkovou. Stálo to obrovské množstvo práce veľkého počtu ľudí. Úprimne im ďakujem. Dnes počujeme nechutné útoky na Annu Záborskú údajne preto, že neurobila nič. Prichádza to naviac od politikov súčasnej koalície, ktorí dobre vedia, čo všetko urobila. Je mi niekedy smutno z toho, čo dokážeme niekedy ako kresťania a konzervatívci vyprodukovať, keď si myslíme, že ukoristíme pár hlasov.

Posuňme sa k poslednému okruhu, ktorým by som sa chcel vrátiť k európskym témam. Milan Krajniak v rozhovore pre Štandard avizoval, že v prípade, že sa dostanete do EP, budete patriť do frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR), a nie Európskej ľudovej strany (EPP), kde je KDH a kde predtým dlhé roky pôsobila vaša predsedníčka Anna Záborská. Tá tam už mala vybudované aj isté postavenie, pričom aj vy sami ste spomínali, že to aj viackrát pomohlo. Prečo teda ECR?

EPP sa zmenilo a Anna Záborská to videla počas pätnástich rokov, keď bola súčasťou tohto klubu. Ten posun je za posledných päť rokov, žiaľ, ešte výraznejší. V EPP môžeme dnes nájsť úplných potratárov aj veľmi konzervatívne strany, čo bolo jasne vidieť aj pri hlasovaní o „práve na potrat.“

Tu však treba povedať, že vo frakcii ECR je to podobné, keďže tam je aj SaS, ktorej europoslanci za to tiež hlasovali. 

Áno, ale z ECR za ten návrh hlasoval len Eugen Jurzyca zo SaS [Lucia Ďuriš Nicholsonová, ktorá tiež hlasovala za, vystúpila z SaS, a preto už nie je súčasťou ECR, pozn. red.] a ešte jeden poslanec. Ostatní sa buď zdržali, alebo boli proti. Čiže táto frakcia bola omnoho jednotnejšia. My sa však bavíme o frakciách, ktoré sú momentálne v EP, po nasledujúcich voľbách to môže byť úplne inak. Ak Pán Boh dá a voliči budú súhlasiť, po voľbách možno bude môcť vzniknúť síce malá, ale predsa len frakcia kresťanských poslancov v EP. Ja v to dúfam, a preto aj pracujeme na tom, aby bol niekto z našej kandidátky zvolený, a v dvadsatich poslancov zo siedmich členských štátov, ktorých na to treba. Potom toho dokážeme omnoho viac presadiť a budeme viac prítomní v debatách, ako keď sme súčasťou veľkých frakcií.

Protiargumentom je, že vo veľkej frakcii je možnosť ovplyvniť viac poslancov, ako keď ste súčasťou malej frakcie. 

To závisí od toho, či je tá frakcia ešte ochotná počúvať. EPP už podľa mojej mienky nie je ochotná počúvať. Snažili sa byť najväčšou frakciou v EP, a preto prijímali strany, ktoré neboli kompatibilné. Až to došlo do stavu, že zo svojho názvu vyškrtli kresťanskú demokraciu, čo niečo o tej frakcii hovorí. Presadiť spoločný postoj v hodnotových otázkach, otázkach zelenej či migračnej politiky to je problematické a táto frakcia už nie je schopná hrať v tomto jednotnú rolu. Z môjho pohľadu je už len vo vleku socialistov, progresívcov, zelených a komunistov.

Niektoré prieskumy predpokladajú výrazné posilnenie ECR a tiež Identity a demokracie (ID), čo je frakcia, ktorá sa považuje za radikálne pravicovú. Ak by ste boli v EP, boli by ste v rámci KÚ ochotní s touto frakciou spolupracovať, alebo tento scenár vopred odmietate? 

Cieľom politika by malo byť presadzovanie svojej agendy. A preto je potrebné diskutovať s každým europoslancom a lobistom, ktorý je ochotní debatovať. Musíme hľadať koalície, aby sme dosiahli dobré veci. Jednou z hlavných tvári prolife krídla v EP je Margareta de la Pisa zo španielskej strany Vox, ktorá má nálepku ultrapravicovej strany. Mám preto povedať, že s touto pani poslankyňou si nesadnem za jeden stôl? Podľa mňa sú vyššie hodnoty. Ochrana života je jednou z najvyšších hodnôt, ak nie vôbec najvyššou, lebo ak nemáte život, nemáte ani ďalšie práva. 

Takže vy sa neobávate nárastu ID, skôr by vás to potešilo. Správne to chápem?

Určite by ma viac potešil nárast ID ako nárast Renew, teda progresivistickej frakcie. Verím, že táto frakcia, podľa mňa jedna z najextrémistickejších frakcií, stratí počet svojich poslancov. Priznám sa, že ID veľmi neriešim. Ide o to nájsť koalície, nájsť minimálne blokačnú menšinu pre tie najzvrhlejšie nápady a nájsť väčšinu pre tie dobré.

Dlhé roky bola v EP tradícia spoločných obedov slovenských europoslancov aspoň raz za schôdzu. Bola to dobrá platforma na to, že si tam sadol aj pán Sulík, aj pani Záborská, aj pani Beňová a debatovali spolu a hľadali prieniky, hľadali, čo je dobré pre Slovensko, pre našu vlasť. Pokiaľ viem, tak teraz to nefunguje, lebo s pánom Uhríkom a pánom Radačovským ostatní nechcú chytiť ani tú istú kľučku. Domnievam sa, že to je chyba, lebo europoslanci tam reprezentujú celé Slovensko a máme hľadať spoločné ciele, aj keď spolu navzájom nesúhlasíme. Nemali by sme predsa nadradiť vlastné ego či ideologickú príslušnosť nad záujmy našej vlasti.