Zapojili sa aj Slováci. Trochu jemnejšie, ale predsa. Provládne združenia poľnohospodárov kritizovali hlavne Brusel. Našli sa ale aj takí farmári, hlavne malí a mladí, ktorí si trúfli na našu novú vládu. Hovorím o Združení mladých farmárov na Slovensku (ASYF).
Ich predsedom je Marián Glovaťák, charizmatický chovateľ hovädzieho dobytka a zároveň poslanec obecného zastupiteľstva v obci Oravská Polhora. Že je obecným poslancom si zapamätajte, je to pre náš príbeh dôležité.
Nevypočutých požiadaviek mladých farmárov bolo mnoho. Dajú sa zhrnúť do troch okruhov. Sú nimi rozsiahla pozemková reforma, prepracovanie legislatívy “predaja z dvora” a prioritizácia malých farmárov v rámci prenájmu od Slovenského pozemkového fondu.
Nekonečné sceľovanie
Pozemková reforma je na Slovensku obohraná pesnička, o ktorej sa rozpráva veľa a dlho. Pozemky sú rozdrobené medzi obrovské množstvo malých vlastníkov. Po dvoch generáciách komunizmu sa vrátili do rúk príliš veľa dedičom a každou generáciou sa situácia len zhoršuje.
Slovenská národná strana tvrdí, že rozdrobenosť vlastníctva pôdy na Slovensku je najväčšia spomedzi celej Európskej únie. Overil som si to. Priemerný počet spoluvlastníkov na jednu parcelu je dvanásť a jeden vlastník v priemere vlastní podiel vo viac ako 23 parcelách.
V roku 2019 sa práve na návrh SNS schválil systematický prístup k pozemkovým úpravám. Tridsaťročný plán mal stáť viac ako miliardu eur. To bol plán, realita je však iná.
Počas nasledujúcich troch rokov štát vynaložil na sceľovanie pozemkov len 18,3 milióna eur. Podľa plánu to malo byť až päťnásobne viac. Ak by sme takýmto tempom pokračovali, pozemkové úpravy nebudú trvať tridsať, ale 150 rokov. Ak pripočítame rozdrobovanie vplyvom ďalších generácií, tak to môže byť pokojne aj dvojnásobok.
Sceľovanie pozemkov inštitúciami centrálnej vlády jednoducho nefunguje. Namiesto toho má kabinet vytvoriť funkčný register užívateľských vzťahov k pôde a kompetencie na samotné sceľovanie by mala preniesť na samosprávy.
Prečo? Pretože sú bližšie ľuďom. Geodéziu tiež pre celé Slovensko nerieši jedna firma. Prečo by to nemalo podobne fungovať práve so sceľovaním pozemkov? Ak by sme k tomu samosprávu správne finančne namotivovali, určite to stihneme skôr ako za 150 či aj viac rokov. Nemáme čo stratiť.
Finančná motivácia môže byť formou lepšieho výberu daní z týchto pozemkov, alebo autonómneho určovania výšky týchto daní. Samosprávy by súťažili o to, kto vytvorí lepšie podmienky pre poľnohospodárov v tom-ktorom regióne.
Súťaž nemusí byť len v cene, teda daniach. Môže byť aj v službách, napríklad v legislatívnom rámci pre „predaj z dvora“. Tridsaťšesť regionálnych úradov hygieny funguje relatívne decentralizovane a autonómne. Nevidím dôvod, prečo by nemali riešiť aj predaj z dvora, špeciálne ak by boli spojení so samosprávou a motivovaní väčším príjmom do rozpočtov samospráv.
Presun kompetencií z pozemkového fondu
Slovenský pozemkový fond (SPF) je téma sama osebe. Spravuje významný podiel slovenskej pôdy, ktorú vlastní a spravuje štát. Zároveň sme si však o jeho kauzách, úplatkoch či iných „prehreškoch“ mohli v médiách prečítať už mnoho článkov. Stačí si skratku SPF zadať do obľúbeného vyhľadávača.
Združenie mladých farmárov na Slovensku žiada odstránenie diskriminácie malých farmárov pri prenájme pozemkov od SPF a pri čerpaní eurofondov. Ja by som žiadal viac. Konkrétne presun kompetencií v oblasti eurofondov a v správe štátnej pôdy na obce.
Prečo stačí farmárovi v Írsku podpis starostu, ktorý ho celý život pozná, na získanie dotácie na traktor? Pretože v Írsku systém nevymýšľali tak, aby sa v ňom mohli diať machinácie.
Starosta a obecní poslanci, ako je napríklad pán Glovaťák, by tak boli zodpovední za svoje rozhodnutia. Ak sa stane malér, presne vieme, na koho poukázať. Anonymný úradník na SPF to zrejme nebude. Ale tak to, žiaľ, dnes funguje.
