Uvažovali ste vôbec niekedy nad tým, že budete niečím iným ako výtvarníčkou?
Kresliť som začala ako dvojročná v otcovom ateliéri a od tej doby som nikdy neuvažovala, že by som robila v živote niečo iné.
Viem, že otec, výtvarník Milan Vavro mal na vás zásadný vplyv – do veľkej miery vás formoval. V takomto vzťahu často dochádza aj ku krízam. Ako to bolo u vás?
Otec začal pracovať na mojej ceste formou hry. Kreslila a zaznamenávala som zážitky, pozerali sme si spolu knihy, čítali a veľa sa o umení rozprávali. Prípravou na umeleckú priemyslovku akoby sa všetko zmenilo. Bolo sa treba venovať aj „povinnej jazde“ a nastala doba drilu. Hlava, figúra, zátišia a kompozície. To všetko bolo potrebné zdolať, aby sa dali z nôt vytvoriť melódie, aby z písmeniek vznikli básne.
Nastali krízy a veľmi náročné obdobia. Stále som si opakovala vetu: „Ešte to nie je víťazstvo.“ Čas sĺz, odriekania a beznádeje. Všetko sa zlomilo vstupom na oddelenie Albína Brunovského. Konečne nastalo tvorivé obdobie! S väčšou ľahkosťou prišli tie malé víťazstvá a nadobudla som rovnováhu.
Milan Vavro bol aj humoristom, vy ste sa v tvorbe nikdy humoru nevenovali. Prečo?
Humoru som sa nevenovala, ale so satirou som získala, paradoxne, významné ocenenia. Ako métu som mala knižnú ilustráciu a školu Albína Brunovského. Svet rozprávky a fantazijného realizmu. Toto otec rešpektoval. Sám niekedy poznamenal, že vtipom a politike vôbec nerozumiem. Mal pravdu, je to skutočne mimo môjho myšlienkového sveta.
Mal veľmi rád knihy o umení. Vy ste v jeho záľube pokračovali. Dnes má vaša knižnica vyše šesťtisíc zväzkov. Prečo uprednostňujete takýto“ staromódny“ nosič informácií?
Kniha bola otcovou vášňou. Nákup kníh bol sviatok a najväčšia otcova radosť. Kniha ako vstup do sveta zázrakov. Žiadna veľká monografia mu neušla. Knihy sa nosili z ciest aj v mojich kufroch. Tá dilema - ako odviezť v lietadle takú ťažkú knihu? Otca zaujímalo úplne všetko - od sochy a realizmu až po koncept a modernizmus. Nevedel, že nastane doba, keď si človek všetko vygúgli. Neprijal svet internetu.
Vyše 35 rokov ste na voľnej nohe - zatvorená doma a sama. Asi nie je jednoduché udržať si v tejto situácii vysokú pracovnú disciplínu. Ako sa vám to darí?
Pracujem v samote a nikdy mi to neprišlo zvláštne, obmedzujúce alebo deprimujúce. Tridsať rokov som pracovala aj s klientami a galeristami. Posledné roky mám asistentku Zuzanu, vlastne je to aj moja priateľka. Podstatná je profesionalita s ľudským rozmerom. Toto všetko nie je možné zvládnuť bez podpory rodiny, pracujeme ako tím, v ktorom má každý svoje miesto. Syn sa stal mojím najlepším priateľom a šéfom. Moja úcta k nemu je veľká - dokázal sa presadiť v Nemecku ako reštaurátor historických budov. Manžel mi pomáha v mnohých veciach - od fotografovania a skenovania sme sa dostali k digitálnej tlači. Moja mamina je anjel rodiny, vytvára atmosféru domova. A toto všetko je dôvod na prácu, ktorá má zároveň aj teší. Život si spríjemňujem muzikou, cvičením a tancovaním. Udržiavam sa v kondícii.
Vaša tvorba je harmonická a krásna. Pôsobí ako únik zo sveta. Do vašej oázy pozývate aj ďalších ľudí. Je to tak?
Asi sedem rokov pôsobím na sociálnych sieťach a komunikujem s ľuďmi. Zdieľam svoju prácu a pocity.
Má to plusy aj mínusy. Mám krásne odozvy, ľudí pozývam na výstavy, kde sa máme možnosť stretnúť. Atmosféra na týchto podujatiach je priam magická a neuveriteľná. Ale diablova predĺžená ruka pôsobí veľmi výrazne - niekedy sa stretávam s agresivitou, hejtovaním a podobnými prejavmi. Po čase som sa stala imúnna. Pozitivita prevláda.
Vo väčšine prípadov je centrom obrazu ženská tvár. Prečo upriamenosť na tento motív?
Toto je najčastejšia otázka, ktorú dostávam. Svet ženy ma fascinuje. V tvorbe cez ňu hovorím a vyjadrujem sa, zdieľam pocity. Téma ženy sa mi zdá mimoriadne silná a oslobodzujúca.
Vždy vám bola blízka grafika. Vyštudovali ste knižnú ilustráciu u Albína Brunovského, ktorý vás veľmi ovplyvnil. Napriek tomu ste sa dlho ilustrácii nevenovali, vrátili ste sa k nej až po desaťročiach. Ako sa to stalo?
Na Brunovského oddelení som chcela preniknúť do knižnej ilustrácie a grafike som sa vyhýbala. Náročnosť klasickej techniky je veľká. Po ukončení štúdia som sa ocitla v bode nula. Žiadna možnosť pracovať na knižnej ilustrácii, žiadne ponuky, žiadne vydavateľstvo. Realita. Vzdušný zámok padol, ale uvedomila som si, že kresliť môžem aj tak. Venovala som sa voľnej tvorbe, ilustrovala… Tém bolo neskutočne veľa.
To, že neilustrujem knihy som začala brať s humorom a venovala sa grafike. Získala som ocenenia, veľa cestovala. Bolo to obdobie absolútnej slobody, kde som si dokázala ešte navyše aj zarobiť a posúvať sa. Pred šiestim rokmi som si kúpila vlastnú galériu. To tiež znamená slobodu.
Nakoniec ste sa k ilustrácii predsa len dostali. A boli to pozoruhodné diela.
Grafike som sa jedno obdobie venovala intenzívne. Posledné roky málo, lebo osud ma skutočne priviedol ku knižnej tvorbe. Vydavateľstvo Perfekt ma oslovilo na spoluprácu a prvá kniha bola Dafnis a Chloé - takejto ponuke sa nedalo odolať! Žila som touto krásnou témou. Potom nasledovala Sládkovičova Marína, Milan Rúfus a neskôr brilantná spolupráca s Ľubomírom Feldekom, ktorého nazývam „posledný gentleman a básnik na Slovensku“. Práca na Baudelairovi ma úplne vtiahla. Boli to akési rozhovory s diablom zakázanej literatúry a strateným básnikom, ktorý sa s odstupom času javí ako jemný človek.
Dnešná doba a umenie sú totiž oveľa krutejšie. Po tomto krásnom období s knihami a po Slovenských piesňach som sa rozhodla v najlepšom prestať. Momentálne neexistuje téma, ktorá by ma zlákala. Potrebujem odstup, byť preč z toho kolobehu.
Stále aktuálny je projekt Slovenské impresie.
V roku 2019 som urobila prvú výstavu s touto témou v Turčianskej galérii v Martine. Bola to zatiaľ najemotívnejšia výstava. Veľmi výrazne som cítila radosť a prítomnosť ľudí a ich silné reakcie na obrazy. Splnil sa tiež môj sen, urobiť knihu podľa výberu Ľubomíra Feldeka – Ľudové piesne. Svet Karola Plicku, strateného a čistého. Každú súčasť kroja vidím ako umelecké dielo, ako obraz. Chcela som pokračovať ďalej, lebo tejto téme verím. Vulgarizácia folkóru, vysmievanie sa tomuto odkazu je v spoločnosti prítomná. Ja si idem svojou cestou. Do projektu som prizvala Jackie Rudavsky a Ondriša Rudavského a naším radcom je priateľ, zberateľ krojov Stano Talapka. Zo starých súčastí vytvára Jackie šperky. Ondrej Rudavský citlivo a kreatívne tieto šperky vkladá do fotografií Karola Plicku.
Maľbami vyjadrujem vzťah k Slovensku a folklóru v duchu magického realizmu. Absolvovala som veľa rozhovorov o krojoch aj s inými krojármi, zberateľmi, tvorcami kníh o tomto odeve a pokúšala som sa ho pochopiť. Hlavná averzia ku kroju vzniká z totálnej nevedomosti a nevzdelanosti v tejto téme. Slovenský národ je v oblasti našej folkoristiky až negramotný. Vysmievame sa z niečoho, o čom nemáme ani šajnu. Veď už dieťa by malo vedieť, že máme najbohatšie kroje na svete a tie majú svoje pravidlá. Súčasti sa nesprávne obliekajú, čo často zosmiešňuje celú ich filozofiu.
Momentálne vystavujeme v Brne, kde žiaria aj Ondrejove diela. Žili aj s Jackie niekoľko rokov v Amerike a teraz si s pokorou vyberajú inšpirácie na Slovensku. Ondrejove svetelničky sú symbolom nádeje a túžby, že ľudia pochopia svoju históriu. Výstava poputuje do Viedne, Kremnice a následne do Popradu. Stále sa bude obmieňať a dopĺňať.
Pre pápeža ste namaľovali obraz Sedembolestnej. Existuje celý cyklus vašich obrazov s biblickými témami. Čo vás priviedlo k tejto inšpirácii?
Stále sa ku kresťanským príbehom vraciam. Bytostne ma fascinujú a neprestavajú ma lákať.
Cez portrét Panny Marie sa dá veľa pochopiť o bolesti. Počas tvorby pre pápeža som sa ponorila do práce a nestála som o veľkú popularizáciu. V tom období som to tak cítila. Nechcela som tú tému opakovane maľovať len preto, lebo to niekto odo mňa chcel.
Viem že ste mimoriadne pracovitá a chcete sa neustále zlepšovať. Ako tento proces vyzerá – s čím, kým a ako sa konfrontujete?
Ženie ma nespokojnosť s finálnym výsledkom, ale aj samotná radosť a možno posadnutosť z tvorby. Mám pocit, že v mojom ateliéri mám celý svet. Nepotrebujem ho hľadať vonku.
Ste veľmi úspešná, máte množstvo ocenení. Asi by sa predalo všetko, čo vytvoríte. Vaše výstavy však nie sú komerčné. Tvrdíte že výstavami chcete ľudí predovšetkým potešiť, ponúknuť im pohodu. „Môžem vystaviť maľby, ktoré sú archívne, nepredajné, takže koncepcie sú špičkové.“ Prečo takéto rozhodnutie?
Nikdy neverte umelcom, ktorí tvrdia, že nechcú predávať obrazy. Je to lož! Je to naša práca, radosť, ale predaj je nevyhnutný, pokiaľ vás niekto nepodporuje a nežijete z grantovej politiky.
Je pravda, že najradšej mám nekomerčné galérie, ktoré vás netlačia do predaja a ja s radosťou vystavím archívne maľby. My sme takí nezávislí a sebestační, že si vieme obrazy predávať aj sami. Takže odpadne z výstavy stres a môžeme sa tešiť už len z umeleckého zážitku, dobre vykonanej práce a radosti návštevníkov. Je veľa ľudí, ktorí si i umenie a krásu vážia – naposledy som vytvorila cyklus malieb s tematikou opery pre krásny hotel v Turčianskych Tepliciach – majiteľ je jej veľkým milovníkom.
Pracujete tvrdo, vo vašej tvorbe je okrem imaginácie prítomné remeslo a časovo náročná drina. Z výsledkov výtvarných súťaží sa zdá, že v centre záujmu kunsthistorikov a výtvarných komisií je konceptuálne, často až politické umenie. Prečo je tento trend taký populárny?
Bolo by dobré si uvedomiť, že umenie je predovšetkým o individualite. Preto sa vyhýbam kolektívnym hromadným výstavám, kde výsledok je zle uvarený guláš.
Momentálne sa presadzuje v umení konceptuálne umenie. Pozor, aj to môže byť kvalitné, ale na Slovensku sa presadzuje vo významných galériách len priemer. Zelenú majú umelci podporovaní grantovou politikou a oni sa naučili v tom chodiť. Začíname sa vracať k ideológii socializmu, keď téma bola dôležitejšia ako forma. Čo tam po tom, že človek nevie kresliť, hlavne, že je v téme.
Tieto galérie nemajú publikum, to si vytvárajú sami medzi sebou a sami sa utvrdzujú v tom, že to, čo robia, je najlepšie. Heslo je – Ľudia sú hlúpi a nerozumejú tomu…
Tento rok oslávite okrúhle výročie. Ste zrelý človek. Čo vás život naučil?
Užívať si prítomnosť, tešiť sa z tvorby, kým len budem vládať. Nezávislosť a vnútornú slobodu považujem za ten najväčší úspech.
Mojou hlavnou životnou prioritou je vidieť mojich blízkych spokojných a šťastných. Sledovať syna, ako sa našiel vo svojej práci a vidieť, že náš rodinný tím funguje.