Európa sa vo svojej bohorovnosti rozhodla bojovať s klimatickou zmenou a urobila tak vskutku epicky. Rozbehla sa ako rozzúrený býk (reálne skôr ako pokrivkávajúca kravka) proti všetkému, čo len trochu pripomína fosílne palivá. Čelný zásah poolamovanými rohmi najprv dostali plastové slamky, potom plastové vrecká.
Ale to nestačilo. Muselo dôjsť k niečomu prevratnejšiemu, údernejšiemu, a tak sa k sprísňujúcim pravidlám pre výrobu spaľovacích motorov pridal rovno ich úplný zákaz. Pripomeňme si, že zaň okrem zelených progresívnych súdruhov pod vedením eurokomisára Fransa Timmermansa hlasovali aj europoslanci za Smer.
Opäť bolo najmä technicky zdatným ľuďom, tým pracujúcim v energetike obzvlášť, jasné, že niečo také jednoducho nie je možné. Z rôznych dôvodov – vysokou cenou počnúc, zúfalou infraštruktúrou končiac. O otáznikoch ohľadne ekologickosti nehovoriac. V holandskom Utrechte, azda najzelenšom európskom meste, je dnes vlastníctvo elektromobilu, ktorý potrebujete naozaj používať, nedajbože aj nabíjať, vinou nedostatočnej kapacity elektrickej siete priam nočnou morou.
A keďže ľudia hlúposť dokážu väčšinou identifikovať a poučiť sa z nej pomerne rýchlo, existuje dnes v spomínanom Holandsku pomerne veľká skupina majiteľov elektromobilov, ktorí ho ako svoje nasledujúce auto odmietajú a radšej sa vrátia k spaľovacej klasike. Napokon, pokles predajov po zrušení štátnych dotácií vidíme v kľúčových štátoch akým je Nemecko, ktoré je špecifické ešte aj tým, že 73 percent majiteľov klasických automobilov si elektromobil kúpiť odmieta.
Nemôžem si pomôcť, od začiatku mi to elektronadšenie pripomínalo Sovietsky zväz pod Vladimírom Iľjičom Leninom, kde boli najväčšími hviezdami inžinieri so zameraním na silnoprúd. Aby sme neboli nespravodliví, niektoré boľševické nápady boli úspešné, napríklad okrem decimovania vlastnej populácie uzákonením umelého potratu sa im naozaj podarilo Sovietsky zväz elektrifikovať a na nejaký čas v tejto jednej záležitosti predbehnúť aj Západ.
Ale čo robí dnešná Európa? Namiesto toho, aby budovala čo najstabilnejšiu elektrickú sieť, bez ktorej je celá elektromobilita nezmyslom, svojím prístupom zameraným na obnoviteľné zdroje od začiatku svoj plán sabotuje. Zdalo sa, že to má dobre vymyslené Nemecko svojou orientáciou na lacný ruský plyn a relatívne čisté plynové elektrárne, ale len do momentu začiatku vojny na Ukrajine, keď do projektu Nord Stream hodil vidly Washington. Nemci odvtedy zostali paralyzovaní a svoju ekonomickú nemohúcnosť sa snažia prekrývať zelenou a woke ideológiou. V pozadí im k tomu efektne dymia uhoľné elektrárne...
Najhoršie sú na tom najmä tie automobilky, ktoré bezhlavo stavili na elektromobilitu a zatiaľ nepochopili, že sa nechali oklamať. Pred pár dňami vyrobilo Volvo s veľkou pompou posledný dieselový automobil a zdá sa, že sa nenechá na svojej ceste k čisto elektrickej budúcnosti vyrušiť ničím a nikým. Asi stavilo na severské trhy, kde je situácia elektromobilite predsa len o niečo viac naklonená než vo zvyšku Európy. Otázka však znie, čo sa stane, keď začnú trhy zaplavovať čínske značky s objektívne lepšími batériami a technológiami. A najmä nižšími cenovkami.
Ako si možno všimnúť, panika už vypukla. Zamestnancov sa od minulého roku zbavuje Volkswagen, počet zamestnancov koriguje dokonca Tesla. Niektoré čisto elektrické značky už stihli zbankrotovať (Britishvolt, Voltia, Lightyear), niektoré to pravdepodobne v blízkej budúcnosti čaká (Fisker, Rivian, Lucid). Elektromobily sa kopia v skladoch a prenajatých parkoviskách, nepomáhajú ani výrazné zľavy automobiliek, ktoré majú pomôcť zbaviť sa zásob.
Väčšina automobiliek pod tlakom reality odvoláva svoje elektrifikačné plány viac (Ford) či menej otvorene. Spomenie si ešte niekto na rok 2021 a plán automobilky Jaguar Land Rover (súčasť indickej Tata Motors) ponúkať Jaguar od roku 2025 výlučne ako elektromobil? Už vtedy pôsobil bizarne. Dnes je už jasné, že papier znesie všetko, ale výsledkom je, že zákazníkovi sa nedá vnútiť čokoľvek a už vôbec nie vtedy, keď na to neexistujú vhodné podmienky.
Našťastie, niektoré automobilky ako napríklad Toyota, od začiatku pristupovali k elektromobilite pomerne triezvo. Niekedy totiž stačí triezvo zhodnotiť možnosti trhu a nenechať sa ovplyvniť bombastickými krokmi, akými sú ideologicko-politické zákazy celého odvetvia v horizonte jednej dekády, a nezostať úplne na chvoste pre prípad, že by zákazník podobné vozidlá uprednostnil. A to aj v prípade, že sa flotila nezmestí do emisných tabuliek a rozdiel musí doplatiť.
V otázke elektromobility ako takej sa ukazuje, že skepsa voči aktivistickým plánom Európskej únie bola namieste a aj naďalej namieste je, a to z praktických, ekonomických, ale aj ekologických dôvodov. Prechod automobilového priemyslu na elektromobilitu však zároveň znamená aj postupnú likvidáciu a obmedzovanie spaľovacích motorov. Spaľovacie autá budú vinou „zeleného zdaňovania“ naďalej zdražovať, a keďže elektromobily ľudia nechcú, budeme svedkami rastu cien nových áut a postupnej „havanizácie“ európskeho autoparku, čo sa už vlastne postupne deje.
Keby sa namiesto všetkých týchto dobrých zámerov, vedúcich do predpeklia progresívnej chudoby, nechal voľný priechod prirodzenému pokroku v rámci voľného trhu, nemuseli sa vyhodiť do vetra miliardy eur a dolárov. Napriek týmto obrovským peniazom pozorujeme úpadok celého hospodárskeho odvetvia v Európe. A namiesto lacnejších a spoľahlivejších áut máme o jednu prebiehajúcu a, pravdu povediac, dosť desivú skúsenosť viac.
V mene boja proti fosílnym palivám dosiahnu zelení politici namiesto pokrokovej a čistej elektromobility Európu jazdiacu na čoraz starších, špinavších, ale stále funkčných a praktických – vrakoch.
Ak nechceme skončiť ako Kuba, mali by sme urýchlene vystaviť účet zeleným fanatikom. Napríklad už v najbližších eurovoľbách. A donútiť elitu nechať automobilky voľne dýchať a robiť to, čo chce zákazník – inovovať a posúvať sa. Pretože presne tento proces sa pri spaľovacích motoroch zastavil (česť výnimkám) na úkor politického preferovania elektromobility.