Pri príležitosti Medzinárodného dňa vodiacich psov (každoročne posledná aprílová streda) sme sa s dobrovoľníčkou Ľubicou Radimskou rozprávali o ich spoločenskom význame a pomoci ľuďom, ktorí ich potrebujú, o výcviku a úskaliach ich práce, aj o často problematickom prístupe okolia.
Pracovné psy si počas prvého roka života zažívajú v domácom prostredí dobrovoľníkov svoje normálne psie detstvo. Musia robiť niečo inak alebo navyše než je zvykom v rodinách, ktoré majú psa ako domáceho miláčika?
Keďže budúcnosť našich psíkov je práca a pomoc hendikepovaným ľuďom, na rozdiel od rodín, ktoré psa berú tam, kam sami chcú ísť, my sa snažíme okrem aktivít v rámci bežného života s domácim miláčikom chodiť s nimi cielene všade, kde sa len dá – do MHD, vlakov, úradov, zdravotníckych zariadení, berieme ich do firiem aj obchodných centier, aby sa psy dostali do rôznych prostredí a situácií, aby zažili čo najviac podnetov, zvukov a ruchov, aby ich neskôr, až raz budú pracovať so „svojím“ človekom, nič nevyrušilo a dokázali sa koncentrovať na prácu v akomkoľvek prostredí.
Okrem bežných povelov ho učíme spoľahlivo reagovať na svoje meno, prísť na privolanie, chodiť v pracovnej vestičke a tiež, ak ideme niekde do miestnosti, aby pes vedel, že si má ľahnúť, nebehať a neštekať.
Pravidelne sa stretávame na spoločných cvičeniach vo Výcvikovej škole, kde sa psy učia a plnia rôzne úlohy v prítomnosti trénerov, ktorí si počas prvého roka všímajú ich schopnosti a povahové vlastnosti, pretože po prvom roku sú to práve tréneri, ktorí rozhodnú, na aký typ práce sa ten ktorý psík hodí.
A, samozrejme, chceme, aby si psík zažil aj svoje detstvo, stretával čo najviac rôznych ľudí, a tak ho berieme na výlety, kde sa môže aj vybehať, prejaviť.
Nie je problém dostať sa so psom, ktorý je vo výcviku, do všetkých priestorov, ktoré ste spomínali?
Ocenili by sme ústretovejší prístup inštitúcií, prevádzok aj empatiu okolia, aby sme so psami mohli bez obmedzovania vstupovať do všetkých, alebo väčšiny, priestorov, kde sa ľudia bežne pohybujú, no žiaľ, je to stále na mnohých miestach problém. Napriek tomu, že vždy chodím so psíkom, ktorý je označený vestičkou, stáva sa mi, že ma do budovy nepustia, lebo vraj vidím, takže vodiaceho psa nepotrebujem a u nich je so psom zákaz vstupu. Vždy sa snažím vysvetliť im, že je pre psa nesmierne dôležité, aby si zažil a poznal rôzne prostredia ešte skôr, než začne samostatne vodiť nevidiaceho človeka.
Pracovné psy sa vycvičujú na vodiacich alebo asistenčných. Aké sú medzi nimi rozdiely?
Sú to všetko psy so špeciálnym výcvikom, ktorý trvá v priemere 6-8 mesiacov v prípade vodiacich psov, u asistenčných psov sa čas môže predĺžiť v závislosti od špeciálnych požiadaviek klienta.
U asistenčných psov je výcvik šitý presne na mieru konkrétneho klienta, čiže hneď od začiatku špeciálneho výcviku (keď má pes asi 14 mesiacov) je zrejmé, ku komu pôjde, kto bude ten „jeho“ človek. Oproti tomu, v prípade vodiacich psov je výcvik na 90 percent rovnaký pre všetkých zrakovo postihnutých, takže vycvičený pes môže vodiť kohokoľvek.
Ďalší rozdiel je v tom, že asistenčné psy sa naviažu na človeka, často si vyžadujú aj zrakový kontakt, zatiaľ čo vodiace psy musia byť samostatné, schopné v niektorých situáciách samé rozhodnúť, sú to lídri, ktorí nepotrebujú očný kontakt s človekom, ale registrujú ho.
Pri akých zdravotných obmedzeniach sa uplatňujú asistenčné psy?
Už z názvu vyplýva, že sú to psy, ktoré ľuďom v niečom asistujú. Buď pri problémoch s mobilitou, napríklad ľuďom na vozíčku môžu otvárať alebo podržať dvere, podávať spadnuté predmety, ísť vedľa vozíka a vytvárať mu bezpečný priestor, alebo vedia asistovať pri rôznych zmyslových problémoch, napríklad sluchovo postihnutým – ak je niekde nejaký zvuk, (zvoní telefón alebo zaplače dieťa), pes na situáciu špecificky človeka upozorní.
Veľká skupina asistenčných psov pomáha ľuďom s psychickými problémami, napríklad deťom s poruchou autistického spektra, alebo s rôznymi duševnými chorobami, fóbiami, prípadne s posttraumatickým syndrómom, epileptikom aj diabetikom. Tiež pri záchvatových stavoch, keďže pes vie dobre odčítať správanie človeka pred záchvatom (zvyčajne sa prejavuje rutinnými opakovanými pohybmi) a je vycvičený tak, že príde a začne strhávať pozornosť na seba, čím pomôže vytrhnúť človeka z daného stavu.
Dopyt po asistenčných psoch veľmi stúpol najmä po covide, keď sa prejavili následky izolácie ľudí, a napríklad aj to, čo bolo dovtedy skryté, určité sklony k depresiám, fóbiám, sa po pandémii výraznejšie prejavili.
Čo sa so psom deje po prvom roku?
V štrnástich mesiacoch psy absolvujú špeciálne zdravotné testy na celkové zdravie a zvlášť na kĺby, ktoré nesú pri práci s vodiacim postrojom veľkú záťaž. Musia byť stopercentne zdravé, pretože si nedovolíme riskovať a odovzdať niekomu vycvičeného psa, ktorý by neskôr začal krívať a nebol schopný pokračovať v práci. Tiež sa po prvom roku robia špeciálne testy zamerané aj na povahu a temperament, aby tréneri, ktorí psíkov celý rok na cvičákoch pozorujú, vedeli vyselektovať, ktorý pes bude vhodný na akú prácu, pre akého klienta. Je to ako partnerstvo, musí medzi nimi zafungovať chémia, ale zároveň si musia sadnúť aj životným štýlom a temperamentom.
Dobrovoľníci potom psa odovzdajú do výcvikovky, aby mohla začať druhá fáza špeciálneho výcviku už s trénerom, a pes sa trénuje buď na vodiaceho, alebo asistenčného psa pre konkrétneho klienta.
Ako prebieha tento výcvik, aby si pes a človek dokázali vzájomne porozumieť v tom, kto čo potrebuje a ako o to požiadať?
Priblížim to na konkrétnom príklade výcviku asistenčného psa. Mali sme detského klienta, dievčatko, ktoré malo viaceré diagnózy. Trénerky vycestovali za ním do rodiny a zobrali dva psy, ktoré vytipovali, že by mohli byť vhodné – bieleho a čierneho. Sledovali, ako bude dieťa reagovať. Čierny pes absolútne nezafungoval a s bielym si krásne sadli, až takým spôsobom, že dieťa mu prinieslo svoju špeciálnu bábiku, ktorej sa nikto, ani mama, nemohol dotknúť. Trénerky potom zisťovali od rodičov, ako sa dieťaťu prejavujú rôzne diagnózy, s čím by potrebovali pomoc, kde by mohol byť priestor pre psa. Nakoniec spoločne vyšpecifikovali oblasti činností, s ktorými by psík dievčatku dokázal pomáhať a v tom zmysle ho trénerky po návrate do Bratislavy začali cvičiť. V pravidelných intervaloch vždy znova vycestovali do rodiny, aby otestovali, ako to, čo psa naučili, funguje pri dievčatku. Zhruba po tých 8 mesiacoch, keď má pes asi dva roky, sa odovzdáva klientovi a začína pracovať, zvyčajne do veku 9 rokov.
Spomínali ste, že na 90 percent je výcvik vodiaceho psa rovnaký pre všetkých zrakovo postihnutých. Čo tých zvyšných 10 percent?
Možno by sme mali najskôr niečo povedať o tých deväťdesiatich percentách. (smiech)
Dobre, tak povedzte. Čo predstavuje tých 90 percent výcviku vodiaceho psa?
Veľmi v skratke – je to výcvik s trénerom, bez účasti človeka, ku ktorému pes pôjde. V prvej fáze si pes zvyká na chôdzu v postroji, čo je pre neho signál, že je v práci. Človek, ktorý drží postroj sa necháva viesť a pes cíti záťaž, s ktorou sa musí naučiť pracovať. Oboznamuje sa s povelmi, ktoré bude používať, s prekážkami statickými (jamy, výdute), ale aj dynamickými (pohybujúce sa autá, ľudia), ktoré bude treba obchádzať. Začína si tieto veci všímať a rozpoznávať.
V druhej fáze už chodí tréner s čiernymi okuliarmi, ale ešte vidí. Učí psa všetko tak, aby na konci druhej fázy bol vycvičený a pripravený vyhodnocovať a riešiť všetky situácie samostatne. V tretej fáze chodí tréner s klapkami na očiach, nevidí už vôbec, a pes ho samostatne vedie. Samozrejme, za nimi ide ďalšia osoba, ktorá dohliada, či pes pracuje správne, aby bol stopercentne spoľahlivý. Človek psa naviguje, ale pes preberá zodpovednosť za to, aby ho bezpečne dostal z miesta A do miesta B. Je to o vzájomnej spolupráci.
Človek psa naviguje? Nie je to pes, ktorý má vedieť kedy a kam odbočiť?
To je mylná predstava, že nevidiaci sa nemusí orientovať, že má na to psa. Zrakovo postihnutý musí mať dobre zvládnutú orientáciu v priestore, pokiaľ chce mať vodiaceho psa. Čiže musí poznať priestor, v ktorom žije, ak pracuje, tak aj pracovisko, poznať trasu do práce — skrátka kamkoľvek chodí, musí to mať v hlave. Takýto kurz priestorovej orientácie robia pre ľudí, ktorí to potrebujú, sociálni pracovníci v rámci Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
Keď sa potom začne pracovať so psom, človek mu dáva povely. Klient musí vedieť, že ak chce ísť k lekárovi, tak keď vyjde z domu, treba napríklad zabočiť doprava, a tak dá psovi povel „vpravo“. Keď vie, že je niekde cesta a hľadá prechod pre chodcov, povie psovi „nájdi zebru“ a pes ho dovedie k prechodu, čiže takýmto spôsobom spolupracujú. Ak však idú po chodníku, kde napríklad z jednej strany stojí auto, na druhej strane je trávnik a pes vidí v strede chodníka prekážku, vtedy je to pes, kto vyhodnotí, či je pre nich bezpečnejšie obísť prekážku zľava alebo sprava, a je zodpovedný za výber trasy.
A čo tých zvyšných desať percent výcviku vodiaceho psa?
Posledných 10 percent výcviku prebieha už u klienta. Tréner so psom za ním vycestuje, pozrie si priestor, v ktorom býva, kde sa pohybuje, aby vedel prípadne nájsť adekvátne iné riešenia na presun, na pohyb. Ak dovtedy nevidiaceho človeka sprevádzal asistent, mohli mať určité trasy, ktoré nemusia byť vhodné pre vodiaceho psa, napríklad úzke chodníčky, na ktoré sa človek s vodiacim psom vedľa seba nezmestí. V takých prípadoch treba nájsť iné trasy, kadiaľ bude nevidiaci so psom chodiť.
Tréner s vycvičeným vodiacim psom prichádza pred odovzdaním psíka za klientom na 7 až 10 dní do miesta jeho trvalého bydliska, stretne sa s ním prvý deň ráno a začnú spolu trénovať – ako komunikovať, ako dávať povely, a podobne. Vždy večer si nevidiaci berie psíka so sebou domov a do ďalšieho rána sa stará o neho sám, aby si na seba zvykali.
Vidieť vodiaceho psa na ulici nie je pre okoloidúcich každodenná skúsenosť. Ľudia si chcú niekedy takého psa pohladkať, pochváliť ho. Ako by malo okolie správne reagovať?
Ak má pes na sebe špeciálnu vestičku alebo vodiaci postroj či postroj pre asistenčného psa, nie je na obyčajnej prechádzke, ale pracuje a sústredí sa na to, čo robí. Treba to rešpektovať a okolie by ho nemalo vyrušovať. Aj keď je pes vycvičený, stále je to živý tvor a môže sa stať, že sa na oslovenie či pohladkanie otočí a už samotné pootočenie na ulici o pár stupňov, môže spôsobiť nevidiacemu stratu orientácie a môže sa vďaka tomu vybrať nesprávnou cestou.
Preto, ak stretnete na ulici vodiaceho psa, hoci aj ide iba s trénerom, nie s nevidiacim, vestička či postroj je pre okolie znamením, že je to pes, ktorý sa pripravuje na špeciálnu prácu a vtedy sa nemá hladkať ani oslovovať. Treba vždy radšej osloviť nevidiaceho človeka, (trénera) pochváliť psa jemu, a spýtať sa, či ho môžete pohladkať. Ak bude súhlasiť, nevidiaci sám zastane bezpečne v tom smere, v ktorom bude potom ďalej pokračovať.
S čím sa najčastejšie zrakovo postihnutí s vodiacim psom na verejnosti potýkajú?
V tomto smere je stále potrebná osveta nielen v tom, ako pristupovať ku psovi, ale najmä k nevidiacim – byť empatickí, pomôcť zrakovo postihnutým vtedy, keď o to sami požiadajú, prípadne sa ich spýtať a nepomáhať im bez opýtania. Stáva sa, že nevidiaci so psom s poďakovaním pomoc odmietne a ľudia to nechápu, cítia sa dotknutí, že veď chceli len pomôcť. Nesmieme brať zrakovo postihnutým ich dôstojnosť a možnosť rozhodnúť sa, či pomoc prijmú. Treba sa k nim správať ako k seberovným.
Koľko stojí vycvičený vodiaci pes a ako je možné ho získať, napríklad z vašej výcvikovej školy?
Ceny pracovných psov sa rôznia podľa toho, či ho vycvičí komerčná firma, kde je to podstatne drahšie, alebo nezisková organizácia, ako je tá naša, kde sme všetci – okrem trénerov, ktorí sú zamestnanci – dobrovoľníkmi. Budem teda hovoriť za našu výcvikovku.
Počas tridsaťročného fungovania našej školy sa nám podarilo založiť si vlastný účelový chov – máme vlastné chovné sučky a psy. Výber vhodných adeptov na rodičovstvo je takmer alchýmia, lebo sa zvažuje veľmi veľa faktorov v histórii jednotlivých rodokmeňov, aby sa eliminovali rôzne ochorenia, alergie a podobne, aby čo najväčší počet šteniatok, ktoré sa narodia, bolo schopných nastúpiť do výcviku a stopercentne zdravých, keď začnú pracovať (okolo veku dvoch rokov).
Do nákladov na psa potom spadá okrem samotného výcviku aj starostlivosť o chovnú sučku, pôrod, popôrodná starostlivosť, rôzne veterinárne prípravky, zdravotná starostlivosť, krmivo, kynologické pomôcky... a keď sa to všetko napočíta, stojí pes našu výcvikovú školu takmer 25 000 eur.
Od klienta, ktorý si môže na úrade práce podať žiadosť o príspevok na kúpu kompenzačnej pomôcky (psa), dostaneme 7 200 eur, (pokiaľ mu je príspevok schválený), plus ešte 1 300 eur, čo je príspevok na zácvik práce s kompenzačnou pomôckou (to je ten týždeň až 10 dní, keď tréner vycestuje za klientom, ubytuje sa v hoteli a psíka odovzdáva).
Zvyšok nákladov dotujeme, robíme rôzne projekty, aktivity, máme verejnú zbierku, napríklad aj vianočnú, využívame možnosť darovania 2 percent z daní a snažíme sa využívať rôzne formy získavanie prostriedkov na to, aby sme dokázali dotovať ten rozdiel. Nemôžeme predsa chcieť od zdravotne znevýhodnených ľudí, často s nízkymi príjmami, aby uhradili celú sumu.
Môže sa človek (po podaní žiadosti) potom už obrátiť priamo na vás?
Áno, sama som takto pred rokmi napísala s prosbou o pomoc do výcvikovky a dostala sa neskôr aj k tejto dobrovoľníckej práci. Potenciálny klient príde, porozpráva nám o sebe, akým spôsobom žije, či chodí do práce, aké miesta bežne navštevuje, aké činnosti robí, nakoľko aktívny život vedie a podľa toho sa potom vyberie najvhodnejší pes pre daného klienta.
Mala som v úmysle spýtať sa na vašu motiváciu, prečo sa tejto práci venujete, ale vy ste v predošlej odpovedi čiastočne už niečo prezradila. Povedzte nám o tom viac.
Mám v tom osobnú zainteresovanosť, pretože môj otec je nevidiaci. Keď začal postupne strácať zrak a videli sme, že je to nezvratné, museli sme sa s tým najskôr všetci v rodine vyrovnať a potom som začala hľadať možnosti, ako mu pomôcť. Vtedy, v roku 2012, som sa po prvýkrát dostala ako rodinný príslušník do výcvikovej školy. Napísala som im, akú máme situáciu a či by nám vedeli pomôcť. Riaditeľka mi odpísala vo veľmi krátkom čase, stretli sme sa, porozprávali, spolu už aj s otcom. Odchádzali sme odtiaľ nadšení, lebo otec zrazu nabral druhý dych.
Predtým celý život fungoval bez väčších obmedzení a zrazu sa dozvedel, že možno o mesiac alebo dva úplne oslepne, takže z aktívneho života sa dostal do obmedzených podmienok a to bol pre neho koniec sveta. No keď potom prišla táto možnosť – získať pre otca vodiaceho psa, boli sme veľmi vďační, že v priebehu trištvrte roka sa to aj podarilo a z otca sa stal nezávislý človek. Nemusel už čakať na nás, kým prídeme, aby sme išli s ním von, kým mu nakúpime, všetko si vedel zariadiť sám. Pre našu rodinu to bol malý zázrak, odvtedy si nevieme predstaviť život bez psa.
Koľko času vám táto práca zaberá?
V roku 2020 som začala aktívne spolupracovať s výcvikovou školou. Ako dobrovoľníčka mám svoju prácu, ktorá mi platí účty a celý zvyšný čas venujem práci pre výcvikovku – najmä aktivitám pre verejnosť, pre deti v školách, ktoré s našimi psami navštevujeme, aby sme im priblížili ich prácu a život človeka s ťažkým zdravotným postihnutím. Vidím v tom obrovský zmysel, pretože empatia a podpora pre hendikepované skupiny je to, v čom máme ako spoločnosť ešte stále veľké rezervy. Ale to neznamená, že nič iné pre mňa neexistuje, akurát sa snažím psa zahrnúť aj do mojich koníčkov a aktivít. A keď idem napríklad do divadla alebo do kina, psík vtedy oddychuje.