Analytik: Okrem Štefánika sa na historických hrdinoch nezhodneme, národ to ochudobňuje

DEKK Inštitút sme založili práve s cieľom pochopiť tieto jemnejšie spoločenské pohyby, pretože tie nám pomôžu chápať príčiny rozpadu spoločenskej súdržnosti a časom nájsť spôsoby, ako ju regenerovať.

Akým spôsobom sa narušuje dôvera a súdržnosť v spoločnosti?

Keď hovoríme o sociálnej kohézii, respektíve spoločenskej súdržnosti, máme na mysli spoločenské sily, ktoré držia ľudské skupiny pohromade. Ide o súbor mnohých faktorov, ktoré sú stále predmetom výskumu na celom svete.

Zjednodušene však môžeme povedať, že medzi kľúčové piliere kohézie patria tri zložky: Medziľudská a inštitucionálna dôvera, spoločná zastrešujúca identita a spoločné dobro, čiže sa aktívne podieľame na plnení spoločnej vízie rešpektujúc dohodnuté pravidlá.

Jedným zo základných indikátorov dôvery v spoločnosti je všeobecná medziľudská dôvera, teda presvedčenie, že väčšine ľudí sa dá veriť. Na Slovensku máme merania z rokov 1990, 1998, 2017 a vďaka DEKK Inštitútu a našim partnerom aj z rokov 2022 a 2023.

Zaujímavé je, že od roku 1990 sa všeobecná medziľudská dôvera v našej spoločnosti takmer vôbec nezmenila a stále len približne 23 % populácie deklaruje, že väčšine ľudí sa dá dôverovať. To v praxi znamená, že napriek tridsiatim rokom budovania demokratickej spoločnosti a objektívne merateľného materiálneho rozvoja sa vzájomná dôvera v porovnaní s rokom 1990, čiže tesne po Nežnej revolúcii, vôbec nezmenila. Pre porovnanie, v Českej republike bola v minulých rokoch nameraná medziľudská dôvera na úrovni 36 %, v Nemecku 56 %, v Nórsku 72 %. Nie sme na tom dobre. Ale stále máme ďaleko od krajín ako Albánsko s 2 %.

Každý z nás by vedel identifikovať príčiny tohto stavu, ktoré považuje za kľúčové, ale stále by sme sa pohybovali len v rovine dojmov a subjektívneho uvažovania, ktoré nie sú dostačujúce. V DEKK Inštitúte sa snažíme prostredníctvom terénneho výskumu, štúdiom odbornej literatúry a prieskumov verejnej mienky zisťovať reálne príčiny tohto stavu a následne prinášať návrhy na jeho zlepšenie.

K nebývalej politickej a spoločenskej polarizácii došlo u nás v posledných rokoch, intenzita, zdá sa, skôr akceleruje než naopak. Ako k tomu došlo na Slovensku? Čo zistil váš výskum?

My sme momentálne stále len v etape zberu a skúmania sociálnych fenoménov v našej spoločnosti, preto nevieme s istotou a komplexne zadefinovať vývoj alebo aktuálny stav fragmentácie našej spoločnosti. Úmyselne používam pojem fragmentácia a nie polarizácia, pretože polarizácia je koncept, ktorý operuje s dvoma pólmi. Slovenská spoločnosť však nie je rozdelená na dva homogénne tábory, ktoré proti sebe stoja, ale skôr „rozlámaná” na rôzne fragmenty, respektíve v DEKKu zvykneme hovoriť o moderných kmeňoch.

Na kmeňoch ako takých nie je nič zlé. Človek žil v kmeňoch desiatky tisíc rokov, pretože sme ich potrebovali pre naše prežitie. Okrem iného sú kmene pre nás zdrojom kolektívnej identity a náš mozog je naučený takto fungovať aj v modernej spoločnosti. Situácia sa však komplikuje, ak na jednom území – napríklad medzi Tatrami a Dunajom – žijú rôzne kmene, ktorým však chýba zastrešujúca identita.

Ak si nevieme spolu zadefinovať, čo máme okrem jazyka a geografie spoločné, ak sa vzdávame zmiešaných častí našej histórie, ktorých je v našom prípade väčšina, a chýbajú nám zdieľané príbehy, ktoré spoluvytvárajú spoločnú hrdosť na príslušnosť k našej krajine – čiže pozitívny sebaobraz – tak máme, prirodzene, ako spoločnosť nízku kohéziu a sme zraniteľní na jej ďalšie oslabovanie cez rôzne vonkajšie či vnútorné krízy.

Čo je jadrom polarizácie?

Ako spoločnosť na Slovensku momentálne nevieme s istotou povedať, čo všetko je jadrom polarizácie alebo už spomínanej fragmentácie. Chýbajú nám dostatočne podrobné dáta na takzvanú zhlukovú analýzu (cluster analysis), ktorá ukazuje prepojenia medzi skupinami, hoci napr. analýzy sociálnych médií už nejaké výsledky priniesli. Ochota jednotlivých moderných kmeňov vecne argumentovať svoje postoje tiež nie je vždy vysoká, o ochote sa navzájom počúvať nehovoriac. A dá sa očakávať, že časť motivácií pre konanie, ktoré živí polarizáciu, je skrytých, či už preto že sú podvedomé, alebo zahanbujúce – veci ako ego, neschopnosť sebareflexie, šírenie narcistických vlastností v spoločnosti či prenášanie bremena zodpovednosti. Časť bude jednoducho spoločenský vývoj, kedy sa posúvajú hodnoty medzi generáciami, kedy napr. kolektívne hodnoty ako rodina či národ oslabujú v prospech tých individuálnych, keďže nutnosť držať spolu je menej potrebná na prežitie, lebo moderné štáty sú veľmi dobré v udržiavaní bežnej fyzickej bezpečnosti, a poskytujú aj ekonomické životné minimum. A, samozrejme, moderné technológie, za ktoré nemôže nikto konkrétny – proste sme ich ešte nezvládli zdravo integrovať do spoločnosti. Príkladom je oslabenie kognitívnych schopností preťažením mozgu nekonečným prúdom informácií, ktoré nie sme schopní spracovať. V kombinácií s algoritmami vytvárajúcimi umelé názorové bubliny a prioritizujúce pohoršujúci obsah patria k najväčším škodcom.

To sú konkrétne dôvody, no od nejakého uspokojivého zoznamu sme ďaleko. Užitočnejšie bude popísať samotný mechanizmus polarizácie, resp. fragmentácie.

Na začiatku sú to pohodlné mentálne skratky, ktoré zjednodušujú a splošťujú realitu a dôvody konania iných ľudí. Nasleduje nálepkovanie, teda hádzanie ľudí do jedného vreca. To poznáme pod pojmami ako dezoláti, slniečkari, fašisti, sorošovci, a podobne. Následne už nemám ochotu ich argumenty počúvať, tobôž sa ešte snažiť ich pochopiť. Nastupuje morálna nadradenosť – teda môj oponent nie je iný, on je zlý. A tak dochádza k už spomínanej fragmentácii spoločnosti, kedy sa identita a hodnoty kmeňa, ku ktorému patrím, stávajú mojou primárnou identitou, pričom zaniká prípadná spájajúca identita. Lebo veď nechcem byť asociovaný so “zlými” ľuďmi. Tak sa časť ľudí hanbí za slovenskú národnosť či štátne symboly. Piaty a najnebezpečnejší krok je takzvané zakopávanie (entrenchment), teda začiatok snahy bojovať a zbaviť sa tých ostatných. Dochádza k volaniu po ideologickej čistote prostredia. Sú výskumy, ktoré ukazujú klesajúcu ochotu liberálov či konzervatívcov pracovať na rovnakom pracovisku alebo uzatvárať romantické zväzky.

Rozdiel medzi fragmentáciou a zakopávaním je v tom, že fragmentovaná rodina sa napríklad pri stole nerozpráva o politike, ale zakopaná rodina sa už ani nenavštevuje. Spomeňte si, koľko máte v okolí ľudí, ktorí hovoria, že s ich rodičmi, deťmi, kamarátmi sa “už nedá baviť”, prípadne že sa tie vzťahy vyslovene prerušili.

Ak sa prehupneme z fragmentácie do tvrdého kopania zákopov, môžeme skončiť ako Irak či Sýria. Odhliadnuc od geopolitiky v regióne Blízkeho východu, obe krajiny majú predpoklady na to, aby boli úspešné a rozvinuté, ale nedôvera a tribalizácia ich spoločnosti im to nedovoľuje.

Predpokladám, že jedným z najväčších zdrojov polarizácie je vojna na Ukrajine. Čo ste zistili v tejto oblasti?

Tematicky áno, ale sú mnohé ďalšie “trvalky” – napr. bioetické otázky, ale na Slovensku aj tradične spory o kontroverzné historické osobnosti, náboženské otázky a pribúdajú aj geopolitické otázky.

Vojna na Ukrajine, rovnako ako predtým pandémia alebo tzv. migračná kríza, sú často skôr zástupnými témami, cez ktoré sa prejavuje existujúca fragmentácia spoločnosti.

Ako som už spomínal, dnes objektívne nevieme povedať, čo všetko spôsobilo alebo spôsobuje našu fragmentáciu. Na identifikáciu aktuálnej situácie potrebujeme dáta a najlepšie nie len jednorazový hĺbkový prieskum, ale longitudinálne prieskumy, ktoré merajú vývoj spoločenských fenoménov naprieč rokmi a v rôznych vrstvách našej spoločnosti. A súbežne so skúmaním aktuálnych sociálnych fenoménov zároveň potrebujeme vyriešiť aj udalosti z našej minulosti, ktoré dodnes štiepia našu spoločnosť.

Uvediem tri príklady z nedávnej histórie: prvým je Slovenský štát z obdobia druhej svetovej vojny – pre časť našej populácie je to zavŕšenie snahy Slovákov o sebaurčenie, pre inú časť zločinecký režim. Druhý príklad je Slovenské národné povstanie – pre niekoho je to hrdinské vzopätie sa totalite, pre iného komunistický puč proti katolíckemu Slovensku. A do tretice, roky 1948 – 1989, kedy na Slovensku vládla komunistická strana. Podľa našich meraní v roku 2023 približne 60 % Slovákov deklarovalo, že sa za socializmu žilo lepšie a potom tu máme časť populácie, ktorá socializmus a sympatie k nemu nemôže vystáť.

O dôležitosti spoločenskej dôvery a o riziku polarizácie často hovoria práve zástupcovia opozície, najmä tej progresívnej. Koaličné strany ju skôr prijímajú ako fakt, prípadne z nej ťažia. Dá sa však hovoriť o tom, že len jedno politické spektrum k nej prispieva?

K dôvere alebo nedôvere v slovenskej spoločnosti prispieva svojim každodenným správaním každý jeden z nás. Niektorí politici, samozrejme, prilievajú olej do ohňa viac ako iní a dokonca rezignovali na snahu tvoriť program, takže žijú čisto z politického marketingu. Ale kmeňové myslenie je nám vlastné všetkým a výskumy zo zahraničia napr. nezaznamenali väčšiu ústretovosť liberálov chápať konzervatívcov. Schopnosť polarizovať teda nie je “typická” pre jednu časť spektra.

Komu polarizácia politicky vyhovuje? Nie sú to najmä tie prúdy, ktoré nemajú šancu získať spoločenskú väčšinu, a preto hľadajú hybridné metódy ako rozdeliť spoločnosť, napríklad dezinformačné kampane o tom, že väčšinový kandidát nás po svojom zvolení odvedie z EÚ a NATO a zavedie nás do náručia Ruska, hoci to sám popiera?

"Komu vyhovuje" je trochu zaťažená otázka. Povedzme, že umožňuje mobilizovať svoj tábor silnejšie, lebo dojem ohrozenia stúpa. S emóciou strachu pracovali strany súčasnej koalície aj opozície. Slovenskú spoločnosť je ale podľa všetkého ľahšie strašiť aj ľahšie deliť.

Na začiatku 2024 sme vydali exploratórnu štúdiu zameranú na antisystémový sentiment na Slovensku – [Anti]systém na Slovensku 2023. Je voľne dostupná na našom webe. Na meranie tohto postoja v slovenskej spoločnosti sme sa pýtali respondentov otázku: Do akej miery súhlasíte alebo nesúhlasíte s tvrdením: "Systém je nastavený proti ľuďom, ako som ja." Približne 50 % respondentov s tvrdením súhlasilo úplne alebo čiastočne. Systém sme zadefinovali v troch pilieroch: v politickej rovine je to liberálna demokracia, v ekonomickej rovine kapitalizmus a v rovine životného štýlu je to individualizmus a konzumerizmus. Čiže nejde o anti-establišment, ktorý je zameraný výlučne proti štátu a jeho inštitúciám a elitám, antisystém ide hlbšie – odmieta dominantné kultúrne a filozofické vplyvy, ekonomický model a životný štýl v našej spoločnosti.

Ak je v našej spoločnosti taký vysoký pomer populácie, ktorá deklaruje, že v danom systéme neprosperuje, ako spoločnosť sme veľmi zraniteľní. Tu je dôležité zdôrazniť, že oveľa dôležitejšie je subjektívne vnímanie reality zo strany konkrétneho človeka. Inými slovami, ak ja osobne nie som spokojný so životom, ktorý v danom systéme žijem, mňa nepresvedčí napríklad graf objektívne rastúcej priemernej mzdy alebo iný objektívny indikátor. Jednoducho subjektívne vnímam, že z daného systému ekonomicky alebo inak neprofitujem, a teda sa z neho odpájam, prípadne sa dokonca legálne alebo aj nelegálne snažím o jeho aktívnu zmenu.

Neviem, komu všetkému oslabovanie kohézie slovenskej spoločnosti vyhovuje, ale je isté, že Slovensko ako krajina na to kolektívne dopláca. Ako vidíte, aj pri téme geopolitického ukotvenia našej krajiny sa stále v podstate vraciame k tomu, že ak sa ako spoločnosť nezhodneme na tom, kto sme a čo chceme, na našu vlastnú škodu budeme ako krajina nekontrolovane lietať zo strany na stranu vo víre svetových udalostí.

K veľkej polarizácii došlo aj počas prezidentských volieb. Podľa mnohých analytikov spoločenská väčšina reagovala na progresívnu triumfalistickú aroganciu aktívnym protipohybom, čo malo mobilizačný efekt. Je možné, že ak sa okrajová politická ideológia stavia do role víťazov, nebývalo to zaktivizuje protistranu, ktorá má ochranársky efekt?

K prezidentským voľbám nemáme v DEKK-u dáta, takže Vám neviem dať odpoveď, a snažíme sa vyhýbať dojmom.

Opäť ale platí, že aj ostatné prezidentské voľby jasne ukázali na silnú fragmentáciu našej spoločnosti, pretože voliči ani jedného z kandidátov v druhom kole volieb netvorili homogénne skupiny, nehovoriac o tom, že takmer tretina voličov sa rozhodla nevoliť.

Ak politik agresívne neútočí na svojho oponenta, môže mu to prospieť napríklad v jeho väčšej prijateľnosti u nerozhodnutých voličov prípadne pestovať rešpektujúci vzťah aj u jeho nevoličov a v dlhodobejšom horizonte z neho ťažiť?

Na to nie je jednoduchá odpoveď. Závisí to od spoločenského dopytu, podľa spoločenskej atmosféry, ale aj od sily osobnosti konkrétneho politika, pretože obe sa vedia navzájom ovplyvňovať. Tiež je to otázka politickej kultúry.

Vieme, že napríklad keď sa politici prestali navzájom napádať, dôvera v nich rástla aj u ich nevoličov. Takže to sedí. Ale predpokladám, že sú obdobia, kedy to na časť ľudí pôsobí skôr ako slabosť. Bez ďalších informácií Vám neviem presnejšie odpovedať, čo sa ktorému politikovi oplatí. Čo vieme povedať je, že celková množina dôvery v politické inštitúcie pri takejto miere agresivity, akú vidíme posledných niekoľko volebných období klesá a vážne poškodzuje legitimitu demokracie ako štátneho zriadenia a sýti všeobecný spoločenský nepokoj. Aj tí agresívnejší politici a ich marketéri by si mali rozmyslieť, či tlak v spoločnosti ešte sýtiť, lebo môže niekde vybuchnúť.

Prečo by mal byť potom politik motivovaný polarizovať svoje pozície a ostro sa vyhraňovať voči súperom?

Jednoduchá odpoveď je krátkodobý zisk, pričom agresivita môže pomôcť prekryť iné kritériá, na ktoré by sa ideálne pri politikoch malo prihliadať, a to kompetencia a morálny kredit.

V politickom marketingu sa využíva dynamika trojuholníka “obeť – zloduch – hrdina”. Z politického oponenta spravím zloducha, ktorého obeťami sú moji voliči a ja sa dávam do pozície hrdinu, ktorého treba zvoliť a ja následne pomôžem obetiam a odstavím zloducha. Pri tomto postupe je ostré vyhraňovanie nevyhnutné. Spoločnosť to poškodzuje ako celok, ale jednotlivci z toho môžu benefitovať.

Je prirodzené, že v pluralitnej spoločnosti existujú témy, ktoré ju polarizujú. Toto samo o sebe nie je problém. Ten nastáva vtedy, ak sa o daných témach nevieme vecne rozprávať, ale akýkoľvek iný názor berieme ako útok na mňa alebo môj kmeň. Potom sa mi v mozgu spúšťajú evolučné mechanizmy, ktoré ma vedú k tomu, že už nemám ochotu diskutovať, ale prechádzam do protiútoku – vo virtuálnom priestore, pri rodinnom stole či v práci. V Národnej rade to býva neraz proste len marketing a divadlo, ale to ľudia z televízie už nevidia – tí si domov vezmú, že sú vo vojne s progresívcami, alebo konzervatívcami, alebo socialistami... Hoci v posledných rokoch začína byť autentická aj osobná nenávisť medzi politikmi. Tu končí akákoľvek ochota diskutovať, pretože s nepriateľom sa nediskutuje a môj kmeň musím brániť za každú cenu.

Výskumy ukazujú, že tri štvrtiny ľudí neveria klasickým médiám a v nemalej miere sa utiekajú k alternatíve. Prečo k tomu podľa vás došlo?

Podľa údajov z nášho prieskumu z augusta 2023 prejavilo dôveru štandardným médiám 42,4 % respondentov – komplexný prehľad dôveryhodnosti rôznych inštitúcií je k dispozícii v našej štúdii Trendy [ne]dôvery 2023. Dôveru k alternatívnym médiám deklarovalo 31,2 % respondentov.

Je to celosvetový fenomén. Existujú rôzne dohady, ale pokiaľ nám je známe, na Slovensku sa neuskutočnil hĺbkový výskum toho, prečo ľudia neveria médiám – aj preto, že spájať reprezentatívny prieskum s dostatkom otázok a umožniť v ňom voľné odpovede je drahé.

Aký vplyv na súdržnosť národa má napríklad šport? Peter Sagan, Petra Vlhová či hokejisti, keď sa hrajú majstrovstvá? Dokáže vtedy občianske a národné spoločenstvo zabudnúť na politické spory a spoločne fandiť a prežívať národnú hrdosť a z toho plynúcu súdržnosť?

Športové úspechy sú bezpochyby silným stimulom pre národnú hrdosť a dokážu dočasne prekryť aj spory v spoločnosti. Ak by sme boli športový klub a nie krajina, tak by v podstate aj stačili na budovanie súdržnosti aj prilákanie sponzorov. Napríklad spoločný zážitok z napätia pri sledovaní hokejového finále v Göteborgu v roku 2002, víťazný gól Petra Bondru a následné skandovanie “Sme majstri sveta, sme majstri sveta!” si zaiste pamätá väčšina Slovákov. Ľudia vešali do okien vlajky a objímali sa na ulici.

Je to pekný príklad momentu, ktorý dáva dôvod pre pozitívny sebaobraz nejakej skupine. Ak mi ich skupina dáva dosť, tak sa k nej nadšene hlásim. Ak mi nedáva žiadne, alebo primálo, prehodnotím svoju mentálnu príslušnosť k nej. Šport môže takéto momenty poskytnúť, aj preto je snaha politikov úspešných športovcov pritiahnuť. Ale v konečnom dôsledku to nestačí – šport jednoducho pre život väčšiny ľudí nie je dostatočne dôležitý, neposkytuje dosť silné príbehy pre kolektívnu identitu, je to hobby. Dokáže teda poskytnúť výbuch spoločnej hrdosti, ale iba chvíľkový.

Z akej filozofie súdržnosti vychádzate? Tá klasická hovorí o tom, že spoločnosť rozdelenú politicky je možné držať pokope na báze základov morálky, rozumu, ľudských práv a rešpektu k všeobecnému právu. Čo ale v prípade, že sú všetky tieto veci spochybňované a už nemáme zhodu ani len na tom, čo sú základné ľudské práva a čo sú zásady rozumu, napríklad v prípade transgenderizmu?

Teória sociálnej kohézie má rôzne konceptualizácie, ktoré sa jej venujú od konca 19. storočia. V DEKK Inštitúte nemáme jednu preferovanú teóriu, ale venujeme sa aplikovanému interdisciplinárnemu výskumu sociálnej kohézie. To znamená, že ju skúmame z rôznych perspektív a na našom výskume spolupracujeme s expertmi z rôznych odborov. Zároveň naše výsledky nedávame do šuplíka, ale sú k dispozícii aktérom, ktorí v našej spoločnosti majú možnosť podporovať obnovu jej kohézie.

Nezhoda na bazálnych hodnotových sporoch, ktorú spomínate, vychádza okrem iného z rozdielneho vnímania morálky, ktorou prirodzene posudzujeme skutky a ľudí okolo seba. Sociálny psychológ Jonathan Haidt je autorom teórie morálnych základov (anglicky Moral Foundations Theory), ktorej cieľom je vysvetliť pôvod a rozdiely v ľudskom morálnom uvažovaní. Haidt tvrdí, že ľudský prvotný morálny úsudok, ktorým sa najčastejšie riadime, je predovšetkým intuitívny, neracionálny proces. Tento proces môžeme rozdeliť do kategórií morálnej intuície, z ktorých každá posudzuje rôzne typy morálnych podnetov.

Ktoré to sú?

Jednotlivé kategórie, na základe ktorých posudzujeme morálnosť podľa Haidta, sú: starostlivosť verzus ubližovanie, spravodlivosť verzus podvádzanie, lojalita verzus zrada, autorita verzus rozvrat, posvätnosť verzus degradácia, sloboda verzus útlak.

Zjednodušene povedané, Haidt tvrdí, že liberálne orientovaní ľudia pri posudzovaní morálnosti používajú primárne dve morálne kategórie: starostlivosť verzus ubližovanie, spravodlivosť verzus podvádzanie a čiastočne sloboda verzus útlak. Takže ak posudzovaný skutok z ich pohľadu nikomu neubližuje, nie je voči niekomu nespravodlivý a je vykonaný bez nátlaku, tak je morálne v poriadku. Konzervatívne orientovaní ľudia však pri posudzovaní morálnosti skutku alebo napríklad aj zákona pracujú so všetkými šiestimi kategóriami. To znamená, že morálnosť posudzujú podľa oveľa komplexnejších podmienok.

Takže prvým krokom k nájdeniu spoločnej reči môže byť uvedomenie si, že ľudia v tom druhom kmeni nie sú automaticky zlí ani hlúpi. Oni jednoducho používajú iné morálne kategórie a preto sa pri posudzovaní rovnakého skutku alebo napríklad aj návrhu zákona dostávame k iným záverom ohľadom jeho morálnosti.

Ak mám pridať osobný príbeh, tak ja si veľmi živo pamätám návštevu jedného cintorína v Sýrii, kde boli vedľa seba pochovaní muži, ktorí padli pri obrane svojho mesta pred tzv. Islamským štátom. Na niektorých náhrobných kameňoch bol kríž, na iných polmesiac. Ležali tam vedľa seba a pre mňa to bolo memento, že svet je niekedy oveľa komplexnejší ako moje časté čierno-biele vnímanie.

Neprispievajú k polarizácii a nedôvere aj mediálne kampane prispôsobujúce žurnalistiku snahe meniť politické postoje ľudí? Mnohí z nich sa cítia oklamaní systematickými kampaňami médií ohľadom migrácie, klimatických zmien, transgenderizmu, genderizmu, pandémie, vojny na Ukrajine... Pričom mediálny svet často nerešpektuje ich vnútorné postoje. Nie je práve táto oblasť zdrojom frustrácie, ktorá vedie k znepriateľovaniu spoločnosti?

Na náraste dôveryhodnosti a záujmu o takzvané alternatívne médiá jasne vidíme, že časť spoločnosti na Slovensku prestala štandardným médiám dôverovať, a to by malo byť pre štandardné médiá podnet na sebareflexiu. Na vecné zodpovedanie vašej otázky by sa prieskum o dôveryhodnosti médií nemal pýtať len jednu základnú otázku o dôvere alebo nedôvere voči štandardným médiám, ale aj doplňujúce otázky pre tých respondentov, ktorí deklarujú, že im neveria. Určite je to zaujímavý podnet pre náš ďalší výskum.

Hypotéza, podľa ktorej prispievajú k polarizácii a nedôvere aj mediálne kampane zamerané na zmenu politických postojov vychádza z predpokladu, že tieto médiá majú na daných ľudí dosah, respektíve možnosť meniť ich postoje. Na slovenskom trhu je však dnes vcelku široká paleta médií, takže čitatelia nie sú odkázaní na čítanie denníkov, s ktorými sa hodnotovo nestotožňujú. To znamená, že zdroje frustrácie a fragmentácie, ktoré v našej spoločnosti evidujeme, budú mať korene inde. Môže to byť časť skladačky, ale väčšina ľudí nečíta noviny s ktorými sa nestotožňuje, takže ak to dopad má, pôjde skôr o kúsky podobných kampaní, ktoré sú už opatrené nejakým rozhorčeným komentárom, ktorý ich často spraví pohoršujúcejšími, než by reálne boli. S istotou Vám ale neviem povedať, pretože k tomu, žiaľ, nemáme dostatočné dáta.

Z hlavných médií následne cítiť pohŕdanie, že ak im čitatelia neveria a neprehodnocujú svoje základné kultúrne inštinkty a presvedčenia v súlade s progresívnou ideológiou, nie sú ľudia, ale sú skôr podradní dezoláti. Prečo by mal potom ten človek takýmto médiám veriť?

Súhlasím, že nálepkovanie ľudí, ktorí nezdieľajú môj názor, posilňovaniu súdržnosti v našej spoločnosti nepomáha. Nielen z nášho výskumu vyplýva, že dôvera sa buduje pestovaním vzťahov a nie intelektom. Najskôr potrebujem daného človeka presvedčiť o tom, že mi na ňom záleží a snažím sa chápať jeho pozíciu. Až potom bude otvorený začať rozmýšľať nad mojimi argumentmi. Morálna nadradenosť, ktorá sa často viaže na základnú emóciu pohŕdania je začiatkom konca akejkoľvek diskusie alebo budovania dôvery – v kontexte medziľudských vzťahov aj dôvery ľudí v inštitúcie. Arogancia ako dlhodobý prejav pohŕdania je celkovo škodlivá pre diskusiu, a to z ktorejkoľvek strany – a v prípade novinárov následne zvádza skôr k písaniu “kázní”. Nemáme výskum o arogancii v médiách, ale z bežnej užívateľskej úrovne nemám dojem, že by bol vlastný iba jednej strane.

Liberalizmus je politicko-filozofický prúd, ktorý mal za cieľ vytvoriť neutralitu ako bázu na mierové riešenie konfliktov v spoločnosti. Napríklad voľbami, ktorých výsledok sa rešpektuje. Dnes sa však stalo módou „emigrovať“ po nesprávnom výsledku volieb, niektoré médiá vo volebnú nedeľu po vyhlásení výsledku volieb odporúčali svojim čitateľom psychofarmaká na úzkosti. Rektorka vysokej školy radila svojim študentom – všetkým, akoby poznala ich preferencie – ako sa dostať zo samovražedných depresií. Sú však ešte slobodné voľby ako nástroj striedania vlád v štáte, vrátane tých, s ktorými nesúhlasíme, schopné plniť tento inkluzívny spoločenský rozmer?  

Vami spomínaná povolebná migrácia aspoň v deklaratórnej rovine je legitímnym prejavom nespokojnosti s výsledkom volieb, hoci tu pravdepodobne ide o dlhodobejší sentiment nespokojnosti so smerovaním krajiny, nie jedny voľby. Emócie boli tiež vybičovanejšie než zvyčajne, pričom podľa monitoringu mediálneho sentimentu bola dominantná emócia v krajine dlhé týždne hnev. Ostatné emócie boli niekoľkokrát slabšie.

Otázka je ale formulovaná veľmi široko a je skôr pre filozofa a terapeuta.

Existuje niečo, na čom sa vieme zhodnúť, a na tomto postavíme pokojné procesy spoločenského zmieru, ktoré budú všetky strany sporu rešpektovať. Máme však dnes túto spoločnú bázu, keď sa nevieme zhodnúť ani na tom, či má byť potrat ústavné právo, čo by spochybňovalo právo na život ako základné ľudské právo?

Ja by som sa veľmi rád mýlil, ale my momentálne ako spoločnosť skutočne nemáme dostatočnú spoločnú identitu, ktorá by nám pomohla zadefinovať si, kto sme, kam chceme ísť a potom sa spoločne na túto cestu vydať. Ale výskum pokračuje. Opýtajte sa nás o rok. (Úsmev)

Vy ste nedávno zverejnili aj publikáciu omylov analytikov v prípade vojny na Ukrajine. Ktoré omyly ste identifikovali?

Išlo o prezdieľaný status riaditeľa Adapt Inštitútu Mateja Kandríka, nie o našu vlastnú analýzu. Zdieľali sme ho, aby sme vyzdvihli schopnosť sebareflexie medzi analytikmi, keďže toto prostredie nie je od ega či omylov chránené výrazne viac než ktorékoľvek iné – a je to teda príklad hodný nasledovania. Pre zasvätené vyjadrenie sa budete musieť obrátiť na autora.

Mnohé krajiny majú spoločný historický príbeh, napríklad vzdor voči predchádzajúcim totalitám. U nás je ale v tomto problém. Jadro disentu predstavovali kresťanskí hrdinovia, ktorých odkaz sa však v progresívnom prostredí potláča a spochybňuje, pričom ho nemajú čím nahradiť, keďže občiansky disent bol podstatne slabší. Nenecháva nás tento prvok bez hrdinov bojujúcich za slobodu, ak ešte aj títo hrdinovia sú očierňovaní vlastne ako stúpenci akejsi novej čiernej totality?

Chápem kam touto otázkou mierite – zdá sa, že možno okrem Štefánika sa naozaj nedokážeme zhodnúť na historických hrdinoch, čo veľmi ochudobňuje náš spoločný príbeh. Súhlasím, že to je problém a jednotlivé strany sú k nie svojim hrdinom navzájom podozrievavé a odmietavé, neraz z ideologických, nie vecných dôvodov. Tiež niekedy kladú menšie nároky na svojich hrdinov ako na cudzích. A problém s historickou sebareflexiou je veľkej časti slovenskej spoločnosti vlastný. Neschopnosť dohodnúť sa na základných historických skutočnostiach demonštruje aj to, že štát dotuje tri rôzne inštitúcie skúmajúce slovenské dejiny. Téme sa venujeme, ale nie sme dosť ďaleko, aby sme zverejňovali výsledky. Kolega je práve na výskumnom pobyte v Nemecku, kde okrem iného skúma, ako problém “spájania rozdeleného historického príbehu” riešila krajina, ktorá bola vyše 40 rokov rozdelená nielen hodnotovo, ale aj teritoriálne. Ak to dokázali Nemci s ich historickými traumami, zjavne sa to dá. Len musíme nájsť vôľu.

Nedávno sme to videli, keď prezidentka vyznamenala protikomunistických bojovníkov Tunegu, Púčika a Tesára, pričom po ataku progresívneho prostredia sa z toho radšej stiahla, v médiách mali prím dezinformačné kampane o tom, že ich boj proti totalite, za ktorý položili život, bol vlastne irelevantný, lebo v skutočnosti údajne len bojovali za nástup novej totality...

Prípad nepoznám do hĺbky, ale v princípe len potvrdzuje, o čom sme už hovorili, a síce, že súbežne so skúmaním aktuálnych sociálnych fenoménov zároveň potrebujeme historickú sebareflexiu, lebo história dodnes štiepi našu spoločnosť a blokuje schopnosť budovať kolektívnu identitu.

Inými slovami, ako spoločnosť sa momentálne nevieme bez emócií pozrieť na svoju minulosť a zhodnúť sa na tom, čo bolo dobré a stojí za rozvíjanie a čo bola, naopak, chyba, za ktorú sa treba hanbiť a hlavne sa z nej poučiť do budúcnosti. Ak sa nevieme odosobniť od našej kmeňovej identity a pomenovať pozitíva a negatíva jednotlivých historických období našej spoločnosti, ako spoločnosť sa nepohneme dopredu – lebo nám bude chýbať príbeh, ktorý by tie kmeňové identity spájal napriek ich rozdielnostiam. Dôležitú úlohu určite zohráva aj skutočnosť, že nám chýbajú všeobecne rešpektované spoločenské elity, ktorých status je viazaný na ich osobnosť a životný príbeh, a nie na funkciu. Takže nás nemá čo spájať na úrovni príbehu a identity, ani kto spájať na úrovni ľudí, ktorých vieme spolu obdivovať a majú spoločenskú váhu naprieč spoločnosťou.