Pohľad na Godzone konferenciu spoza opony

Pri pódiu sa oplatí pristaviť. Po prvé preto, že o pódium v tradičnom zmysle slova vôbec nejde. Konferencia sa odohráva v krásnej novej budove, typicky určenej na trochu iný druh podujatí – svadby či oslavy. O to majestátnejšie však pôsobí výhľad, ktorý majú diváci možnosť vidieť za chrbtami účinkujúcich. Vonku totiž plynie čas a za presklenou stenou vidíme západ slnka, denné svetlo aj nočnú oblohu. Každá časť programu sa tak stáva unikátnym vizuálnym zážitkom, ktorý dopĺňajú svetlá a kulisy vnútri. Mimochodom, keď sa na túto tému večer rozprávam s technikmi, zástupcovia všetkých troch zložiek (zvuk, svetlá aj kamerový prenos) zhodne tvrdia, že podujatia z Godzone produkcie sú na slovenské pomery na prvotriednej úrovni z hľadiska techniky a často obsahujú výzvy, aké iné zákazky nevyžadujú. Fakt, že konferencia nevyzerá ako žiadny stream, ktorý som počas posledného roka zažil, im dáva za pravdu.  

Medzi niekoľkých ľudí, ktorým povinnosti dovolia konferenciu aj sledovať, nielen vyrábať, patrím aj ja a pomedzi moderátorské vstupy sa zo zákulisia snažím zachytiť čo najviac programu. Piatkový večer otvára tandem PiarMusic a Mário Tomášik, vo chválach neskôr pokračujú Timothy so svojím netradičným, elektronickým setom. Kapela okolo frontmana Mariána Lipovského pripravila znova niečo nové: medzi hudobníkmi absentujú klasické, akustické bicie, kapela je v sede a piesne majú novú, no výbornú atmosféru. Zároveň pomedzi ne zaznievajú čítané príbehy ľudí, ktorí v správnej chvíli urobili niečo kľúčové a dnes inšpirujú aj nás byť pripravenými na našu chvíľu. Téme pripravenosti je skutočne venovaného mnoho priestoru: okrem prednášok sa o nej diskutuje aj pred kamerami, v neformálnej piatkovej debate či v Slido – internetovej aplikácii, ktorá zabezpečuje možnosť interakcie divákov pre divákov. Listovať si v nej a čítať množstvo odkazov, otázok či svedectiev dáva cítiť, že nás sleduje množstvo ľudí. Počas piatkového večera ešte nevieme, že ich počet dosiahne takmer 2 800. 

Sobotu otvára svojimi chválami prešovské spoločenstvo Marana Tha spolu so slovom sr. Heleny Torkošovej. Tá rozpráva o tom, ako nenechať svoj oheň vyhasnúť a ako sa účinne brániť duchovnému vyhoreniu. V prednáške odkazuje na literatúru, Bibliu i epizódy z jej vlastného života a divákov pozýva k rozhodnutiu dať sa Bohu k dispozícii. Nasleduje časť, ktorá je verejne dostupná pre každého – svätá omša, ktorú celebruje otec biskup Jozef Haľko. Sobotné poobedie na Godzone konferenciách už tradične patrí „Mix Session“. Ide o talkshow, ktorá sa snáď ničím nelíši od svojich televíznych súrodencov – moderátor kladie trojici hostí vážne i zábavné otázky, znie hudba a robia sa veselé veci.

Hostí však počas konferencie nevidíme len v talkshow či za rečníckym pultom – inšpiratívnych slovenských katolíckych lídrov, mladých i starších, spovedá a predstavuje aj ďalšia časť programu, keď sa po každom bloku usadí dvojica hostí spolu s moderátorom a debatujú o praktických a konkrétnych aspektoch témy, ktorá len pred chvíľou odznela. Takýmto spôsobom sa pred kamerami vystrieda takmer dvadsiatka rečníkov a človek nadobudne pocit, že sa o budúcu podobu slovenského kresťanstva obávať nemusíme ani v dnešnej dobe.

Záver konferencie sa nesie v znamení mobilizácie a povzbudenia vstúpiť do pripravenosti. Záverečné chvály vedie kapela ESPÉ a medzi piesňami, ktoré odznejú, si môžeme všimnúť aj dve nové, ešte nevydané skladby. Kňaz Janko Buc sa vo svojom príhovore priznáva: „Často sa ráno modlím slovami: Bože, si môj Pán; a potom celý deň robím, čo chcem alebo čo chcú ľudia okolo mňa. Ale čo chce On?“ Život podľa Božej vôle si podľa neho vyžaduje obnovu a na to, aby sme boli pripravení prinášať jeho vôľu na zem, musíme do tejto obnovy vstúpiť. V duchu pripravenosti na to byť Bohu k dispozícii sa nesie aj posledná výzva konferencie. A keď sa pred kamerami objaví mapa Slovenska, na ktorej sa v reálnom čase zasvecujú svetielka podľa lokality, v ktorej sa ľudia doma nachádzajú, na znak toho, že tento krok chcú urobiť, mieša sa vo mne bázeň a veľký pocit spoluzodpovednosti. 

V okamihu, keď sa ako moderátori s divákmi lúčime, cítime s Ivanom zvláštny pocit: je to radosť, vďačnosť, spomínaný pocit zodpovednosti, ale aj okamžitá nostalgia za intenzívnymi dvoma dňami strávenými v izolácii kopcov stredného Slovenska a pritom v spojení s množstvom ľudí z celého Slovenska i sveta. Ostatný rok života, ktorý sme prežili doma, podsúva otázku, do akého sveta sa na Slovensku po pandémii vrátime. Ak však posolstvo konferencie medzi účastníkmi zarezonovalo, máme azda o dôvod viac sa na tento návrat dívať s nádejou a optimizmom.