„Peniaze, ktoré si ľudia ukladajú na dôchodkové zabezpečenie alebo niekde inde, končia v Spojených štátoch amerických. My cez súkromné peniaze podporujeme Spojené štáty a nepodporujeme rozvoj na Slovensku.“ Takýto nápad z času na čas zaznie aj od slovenských ľavicových ekonómov.
Pritom časť infraštruktúry slovenskí sporitelia už dávno financujú. Nie sú to, samozrejme, priame investície. Diaľnica či most nemajú žiaden obchodný model, ktorý by sa mohol s investormi podeliť o výnosy, pretože napríklad výnosy z mýta zďaleka nepokrývajú náklady.
Tieto projekty sa financujú štátnym dlhom a existuje len vágne dúfanie, že diaľnica či nový most zrýchlia rast HDP a následne tým umožnia ľahšie splácanie verejného dlhu. Môže to však pokojne byť aj naopak a takéto „investície“ dokážu splácanie verejného dlhu skomplikovať. Slovenskí sporitelia však majú úspory v slovenských bankách, pričom tie držia aj slovenské štátne dlhopisy ako súčasť svojho portfólia aktív, a teda aj slovenskí sporitelia pomáhajú financovať výstavbu diaľníc či mostov.
Ťažko argumentovať, prečo by mali byť investície do slovenských infraštruktúrnych projektov výhodnejšie ako milión a jeden iných príležitostí. Záujem investorov je ten najlepší lakmusový test pre štáty a tým aj pre ich investičné projekty. Ak cez naše peniaze podporujeme „Američanov“ a nie „rozvoj na Slovensku“, je to zjavný signál, že Američania robia niečo lepšie ako my.
