Furríci útočia. Môžeme byť aj tým, čím rozhodne nie sme

Študenti istej školy v Utahu minulý týždeň zorganizovali demonštráciu, aby vyjadrili nespokojnosť so svojou bezpečnostnou situáciou. Nepožadovali však inštaláciu účinnejších bezpečnostných zárubní na dvere, izoláciu bielych heterosexuálnych študentov v telocvični ani zvýšenie štvorcových metrov bezpečného priestoru na hlavu, ako by niekto možno očakával a možno by sa za iných okolností aj dočkal. Tento protest bol kurióznejší.

Študenti sa ozvali preto, že ich riaditeľka údajne nedokáže ochrániť pred spolužiakmi, ktorí sa identifikujú ako zvieratá a ktorí ich škriabu a hryzú.

Môžeme ich nazvať chlpáčmi, macúšikmi alebo huňáčikmi. Furries, po slovensky furríci, sú jedinci, ktorí sa identifikujú ako antropomorfné zvieratá a aby sme ich my ostatní správne zaradili a vyhli sa zraňujúcim mylným predstavám o ich sebachápaní, obliekajú si buď čiastočné (uši, chvost) alebo celotelové zvieracie kostýmy.

Svoju skupinovú identitu potom posilňujú na primerane huňatých stretnutiach. Minulý rok sa napríklad niekoľko stoviek psích bytostí – ako sa sami nazývajú – zišlo na berlínskom Postupimskom námestí, aby diskutovali, či skôr čuchali, štekali a možno aj značkovali, kto vie (ja osobne to ani nechcem vedieť), o možnostiach rozšírenia ich práv a priznajme si, že sú naozaj pod psa; skrátka, aby priložili svoje vypchaté labky k dielu. Záverečné skupinové zavýjanie zdieľané na sieti X je ohlušujúcim chórom duševnej stability a harmónie.

Ľudia na všetkých štyroch a v psích oblekoch, s obojkami okolo krku a maskami na tvárach vyjú uprostred Berlína. Niektorí priznávajú fetiš, iní tvrdia, že je to len iný životný štýl, povedzme cosplay s nadstavbou.

Percentuálne zastúpenie toho či onoho je, samozrejme, úplne irelevantné, keď ide o dieťa. Tínedžer, ktorý chodí po štyroch, šteká a predstiera, že žerie z misky, najmä ak sa pri tom natáča na TikTok, si svojho úchyla vždy nájde. Napriek tomu popularita furríkov medzi študentmi v zámorí a za kanálom La Manche rastie a s ňou aj výskyt zvierat na hodinách, ktoré nie sú zamerané na biológiu.

Podľa tematickej stránky Furscience sú najobľúbenejšie prevleky psov, vlkov, líšok a krížencov, ale objavujú sa aj draci, kojoti, hmyz a kone ("spolužiačka mojej dcéry cválala a erdžala"). Hashtag "furriesinschool" [furríci v škole, pozn. red.] bol na TikToku použitý niekoľko stotisíckrát.
Žiaľ, príslovie o najlepšom priateľovi človeka sa v prípade týchto psov často nepotvrdí.

Problém v Utahu sa vystupňoval, keď sa dvojica roztomilých akože chlpáčov pokúsila okusovať členky svojich kamarátov. Ani štekanie v triede nepodporilo medzidruhovú harmóniu.

Demonštrácii predchádzala séria sťažností u riaditeľky školy, žiaci by radšej chodili do školy ako do SuperZoo. Tá ich odmietla, pretože jej dcéra sa tiež rada sama oblieka do umelej kožušiny a hlavne – deti vytváraním furríka vyjadrujú svoju osobnosť, a preto nepotrebujú kritiku (alebo dokonca furrifóbiu) zo strany svojho okolia, ale pochopenie a prijatie.

Ostatní žiaci boli poučení, aby nekomentovali, nepreháňali a neposmievali sa. Nie je to divné, je to len iné. Furríci sú jednoducho tým, čím chcú byť, a ako vieme už ostatných desať rokov, môžeme byť aj tým, čím rozhodne nie sme.

Mnohí rodičia sa zdajú byť podobne zaskočení a akosi chtiac-nechtiac bezradní. Na diskusných fórach padajú veľmi opatrné sondy typu: "Môj syn je furrík. Nerozumiem, čo ho na tom priťahuje, ale snažím sa ho, samozrejme, podporovať. Len každý večer hodinu vyje ako vlkolak. Čo mám robiť?" No, to je, samozrejme, otázka za milión.

Abigail Schrierová (autorka knihy Nezvratné poškodenie) vydala aj publikáciu s názvom Zlá terapia, v ktorej tvrdí, že práve strach rodičov povedať rezolútne rodičovské nie a ich rezignácia na zotrvanie v bežnom sociálnom poli robia z detí traumatizovaných mrzákov.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.