Práve v Hamburgu sa pekne prejavuje princíp, ktorý súkromne nazývam "ďaleko od Istanbulu". Nedôvera a odpor k islamu v Európe narastá s tým, ako sa blížite k Bosporu, pretože úmerne s touto skracujúcou sa vzdialenosťou narastá historická skúsenosť, ako to vyzerá, keď Alahovi verní nasadnú na kone a ich zahnuté šable začnú svišťať vzduchom, hľadajúc krky neveriacich.
Zaostalosť, otroctvo, negramotnosť a neúprosná brutalita, to bola vláda kalifátu v Európe (pretože v posledných storočiach nosili titul kalifa tureckí sultáni) – a Balkán sa z toho pravdepodobne už nikdy nespamätá. Dokonca aj teraz mapy HDP na obyvateľa celkom presne ukazujú, koľko stoviek rokov Osmani vládli v ktorej časti Balkánskeho polostrova. Čím dlhšie, tým horšie – stáročia moslimskej vlády na Balkáne dokázali prakticky zlikvidovať niekdajšiu vyspelú civilizáciu Východorímskej ríše.
Hamburg je ďaleko od Istanbulu, a miera tunajšej naivity tu teda bola značná. Prístavné mesto, ktoré je na cudzincov zvyknuté od stredoveku, "vítalo" počas migračnej krízy ľudí ostošesť, čo vo volebnej bašte Zelených (24 percent v roku 2020) nie je prekvapivé.
Za "vítaním" sa však skrýval aj tichý predpoklad, že Nemecko je pre cudzincov príťažlivé vďaka svojmu modernému, sekulárno-liberálnemu charakteru. Ó nie, nie nevyhnutne – a Pandorina skrinka, ktorú milovníci kalifátu otvorili, sa len tak ľahko nezavrie.
