V ten deň, uprostred polí a lúk, na mieste, kde sa stretávajú hranice Slovenska, Rakúska a Maďarska, som sa ako minister vnútra stretol s rakúskym kolegom a maďarskou kolegyňou. Vlajky našich krajín stúpali na stožiare. Potom som letel vrtuľníkom rakúskej armády do Hohenau, kde bola ľudová veselica. Všetko bolo v ten deň milé.
V ten deň sme dosiahli bod, ktorý sa považoval za akési potvrdenie zmeny v roku 1989, za koniec európskeho rozdelenia. Bolo to dosiahnutie vytýčeného cieľa.
Nie, neboli sme všetci naivní
Isteže dosiahnutie pekného cieľa býva sprevádzané naivnými očakávaniami, a to i v politických kruhoch. Ale ak mám hovoriť za vtedajšie KDH, neboli sme naivní.
Ján Čarnogurský nám hovoril už v polovici 90. rokov, že v EÚ budeme musieť čeliť skutočnosti, že EÚ šíri „agnostickú kultúru“. Vedeli sme, že budeme čeliť feminizmu, atakom proti rodine, kresťanstvu a podobne. Veď preto sme napríklad v NR SR už v roku 2002 presadili Deklaráciu o zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach.
Ale pod povrchom vecí vyrastali i ďalšie problémy. A po dvadsiatich rokoch všetky tie problémy nadobúdajú charakter krízy.
Nasledujúca kritika nemá byť kritikou EÚ „a priori“. Nezabúdajme, že politiku orgánov EÚ tvoria politici pochádzajúci z členských štátov. Pôda EÚ je však zneužívaná na šírenie ideológií, ktoré sa šírili primárne v členských štátoch a potom sekundárne na pôde EÚ. Časom si tie ideológie politici a byrokrati v orgánoch EÚ osvojili ešte viac ako politici členských štátov.
Túto poznámku uvádzame preto, aby bolo zrejmé, že kritikou reality dnešnej EÚ nezavrhujeme európsku integráciu ako takú.
Na pomenovanie krízových problémov dnešnej EÚ nám poslúži niekoľko nasledovných prívlastkov.
Európska únia trestajúca
EÚ ešte pod inými názvami vznikla ako spolupracujúce spoločenstvo národných štátov. Nebolo zvykom, aby orgány EÚ kritizovali, tobôž sa vyhrážali sankciami členským štátom EÚ.
Neviem si predstaviť, že by sa v 80. rokoch orgány EHS ozvali, keď v roku 1984 prezident Mitterrand vymenoval francúzsku vládu, v ktorej bola i komunistická strana.
Prvá lastovička priletela v roku 2000 po rakúskych parlamentných voľbách, keď do vlády vstúpila Strana slobodných Jörga Haidera obviňovaná z xenofóbie. Predseda vlády Portugalska Antonio Gutterres, predseda vlády Portugalska, ktoré bolo predsedníckou krajinou EU, oznámil, že EÚ bude sankcionovať Rakúsko tým, že krajiny EÚ s ním obmedzia diplomatické styky. Tento stav trval do septembra 2000.
Dnes sú karhajúce rezolúcie odsudzujúce dianie v členských štátoch bežné. A vo vzduchu visí aj vážnejšia hrozba pre napomínanú krajinu, napríklad strata finančných prostriedkov z eurofondov. Karhanými sú východné krajiny EÚ, Poľsko, Maďarsko, Slovensko.
EÚ liberálno-progresívna
Krajiny EÚ bývajú karhané najmä za vzdor voči LGBT ideológii, k akceptovaniu ktorej neustále – už desiatky rokov – nabádajú rezolúcie Európskeho parlamentu.
EÚ sa totiž stala progresivistickou. Európsky parlament chce, aby sa do práva EÚ dostala formulácia, že potrat je ľudským právom.
Väčšina poslancov Európskeho parlamentu verí, že okrem dievčat a žien existujú i iné (!) osoby, ktoré môžu byť tehotné (rozumej, ženy, ktoré o sebe tvrdia, že sú mužmi).
Ide o vzdanie sa zdravého rozumu.
EÚ nedemokratická a byrokratická
Roky sa hovorí o demokratickom deficite EÚ. Neexistuje európsky politický národ, ani spoločný jazyk na dorozumievanie a tým ani spoločné európske médiá. Legislatívne a iné rozhodovacie procesy sú vzdialené od Európanov, ktorí im nerozumejú, a preto ich nevedia ani kontrolovať.
V Európskom parlamente a v Európskej komisii neexistuje výmena moci, taká bežná v členských štátoch. Takmer polstoročie ich ovláda koalícia ľudovcov (EPP), socialistov a liberálov.
Neprejde zmena základných zmlúv o EÚ v referende v členskom štáte? No tak sa referendum zopakuje. To je prípad írskeho schvaľovania zmluvy z Nice a o pár rokov Lisabonskej zmluvy. Alebo sa celá zmluva prepíše inak, hoci obsah zostáva, a do schvaľovacieho procesu ide opäť pod iným menom. To je prípad neúspešnej ústavnej zmluvy, ktorá bola odmietnutá v referendách vo Francúzsku a Holandsku v roku 2005 a o tri roky sa objavila pod názvom Lisabonská zmluva. A vo Francúzsku a Holandsku sa pre istotu schvaľovala už iba v parlamentoch, teda žiadne referendá.
EÚ na dlhej ceste k superštátu
V začiatkoch bola EÚ spoločenstvom spolupracujúcich národných štátov a podľa toho aj rozhodovala. Rozhodovanie bolo konsenzuálne. Platilo to, čo odsúhlasil každý členský štát. Teda členský štát mal vždy právo veta.
Prvý odklon, nie príliš veľký, prišiel s Maastrichtskou zmluvou v roku 1992. Obrovský prechod od konsenzuálneho rozhodovania k väčšinovému hlasovaniu však nastal až v roku 2008 Lisabonskou zmluvou, ktorú s takým nadšením presadila Ficova vláda Smeru, SNS a HZDS. Vo vyše štyridsiatich druhoch politík začalo platiť väčšinové hlasovanie. Preto sme boli tohto roku prehlasovaní v otázke migračnej politiky a teda za každého neprijatého migranta budeme platiť.
EÚ dnes stojí pred rozhodnutím, či sa právo veta neodbúra úplne. Do konsenzuálneho hlasovania stále patrí významná politická oblasť, a to spoločná zahraničná a bezpečnostná politika.
Predstava budúceho federálneho usporiadania EÚ, ktoré by znamenalo zánik samostatnosti národných štátov, je už desaťročia prítomná najmä v politickej koncepcii Európskej ľudovej strany (EPP) a u európskych socialistov.
Národom sa však do superštátu nechce. Cítia, že dejiny Európy sú dejinami ich národov.
EÚ antitranscendentná
EÚ nemá rada európske dejiny. Odmietla zmienku o Bohu v návrhu Ústavnej zmluvy. Nehovorí, že európska civilizácia vyrástla z kresťanstva. Politici EÚ, ak už majú spomenúť kresťanstvo, sú schopní tvrdiť, že rovnako k Európe patrí islam. Národ je podozrivý pojem a nachádza sa v nebezpečnej blízkosti fašizmu.
EÚ nepriateľská voči kresťanstvu
Vzťah EÚ ku kresťanstvu nemožno označiť za ľahostajnosť. Je to nepriateľský vzťah.
V roku 2004, keď sme do EÚ vstúpili, došlo po voľbách do Európskeho parlamentu pri zostavovaní novej Európskej komisie k šokujúcemu odmietnutiu talianskeho kandidáta Rocca Buttiglioneho. Pri jeho vypočutí v parlamentnom výbore sa Buttiglione k otázke homosexuality a postavenia žien v rodine vyjadril jednoducho ako katolík. No a skončil.
V tej Európskej komisii, v ktorej sa Buttiglione neocitol, inak bolo až sedem bývalých komunistov z bývalých komunistických krajín sovietskeho bloku. Tí neprekážali.
V rezolúcii Európskeho parlamentu po vražde na Zámockej ulici v Bratislave sa nachádzalo odsúdenie slovenskej katolíckej cirkvi preto, že táto bránila manželstvo ako zväzok muža a ženy.
EÚ imigračná
Prax v EÚ ohľadne neriadenej migrácie do Európy je založená na starom chápaní inštitúcie azylu, ktoré vznikalo hneď po druhej svetovej vojne a nerátalo so súčasným sťahovaním národov. Inak sa tá dnešná migrácia nedá nazvať.
Preto ani nedokáže zastaviť prúd nelegálnych migrantov z Afriky a Ázie. EÚ vlastne ani nemá jasné odhodlanie tak urobiť, lebo do značnej miery je riadené liberálmi, ktorých hodnoty sú v rozpore s hodnotami niekdajšej Európy. Títo liberáli teda ani nevedia, aký charakter vlastnej krajiny by chceli zakonzervovať. Tiež trpia neschopnosťou vidieť dôsledky migrácie v podobe vyššej kriminality, finančných nákladov na sociálne výdavky, poklesu vzdelanosti a vzniku cudzineckých enkláv vo veľkých mestách, ktorých obyvatelia sú nepriateľskí voči európskej kultúre a vzdorujúci integrácii do európskej spoločnosti.
Rozvážať množstvo migrantov po celej Európskej únii, ako keď sa lopatou rozhadzuje piesok, je pre týchto liberálov riešením a už sa im to podarilo vnútiť všetkým.
EÚ americká, preto nesuverénna
Vo svetle vojny na Ukrajine sa ako najvážnejší problém Únie javí jej vzťah k USA, respektíve k NATO, ktorého lídrom sú USA. Ten vzťah nie je nejako formálne upresnený v medzinárodných zmluvách, ale v praxi ho neomylne vidíme.
Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ síce nie je nejaká zbytočnosť, ale najzávažnejšie zahraničnopolitické rozhodnutia EÚ, týkajúce sa vojny a mieru, sa robia vo Washingtone.
Spätosť medzi EÚ a NATO vidíme i na tom, že ich rozširovanie prebieha takmer paralelne a identicky.
USA garantujú obranu a bezpečnosť EÚ, na oplátku zarábajú na dodávkach zbraní do členských krajín EÚ. Isteže je v takom vzťahu čosi nezdravé, nesuverénne, na strane druhej tento vzťah prinášal do Európy stabilitu, dokonca istý druh jednoty.
Toto sa rýchlo zmenilo po tom, čo USA prešli od roly stabilizátora k role destabilizátora - svojou snahou dostať Ukrajinu do NATO.
Na samite NATO v Bukurešti v roku 2008 Európania vedeli, že to vedie k vojne s Ruskom. Ale Amerika si presadila svoje.
Tichý konflikt medzi EÚ a USA bolo vidno i počas majdanskej revolúcie v roku 2014. EÚ vyrokovala dohodu medzi prezidentom Janukovyčom a ukrajinskou opozíciou o mierovom vyriešení krízy pomocou predčasných volieb. Nebolo z toho nič, lebo USA podporili cestu protiústavného prevratu.
Odtiaľ už nebolo ďaleko k vojne. Najprv tej občianskej na východe Ukrajiny, potom k ruskej invázii 2022.
Vždy, keď dôjde k rôznym názorom medzi USA a EÚ, presadí sa USA.
EÚ opúšťajúca projekt mieru?
Tohto roku došlo k šokujúcemu javu v EÚ. Amerika váhala s ďalšou finančnou podporou pre Ukrajinu. Trvalo pol roka, kým ju Kongres schválil.
Ako reagovala Európa? Tá Európa, ktorú priviedla do blízkosti tretej svetovej vojny tvrdohlavá americká politika, ktorej sa EÚ bránila?
EÚ sa pokúsila emancipovať sa tým najnevhodnejším spôsobom. Niektoré európske štáty pod vedením Francúzska začali rozmýšľať o umiestnení svojich vojakov na ukrajinskom území. Hrozila by tak priama zrážka medzi nimi a ruskou armádou.
Tieto štáty sú členskými krajinami EÚ. Celé desaťročia sme zvykli počúvať o EÚ, že to je to veľkolepý projekt mieru na európskom kontinente.
Je to ešte stále tak? Správa sa EÚ ako projekt mieru?
Všetci odsudzujeme vojnu. Aj všeobecne, aj konkrétne ruskú inváziu na Ukrajine. Lenže odsúdiť vojnu nestačí, ako správne upozornil už pred dvomi rokmi signatár Charty 77 Jan Schneider. Treba odsúdiť aj činy, ktoré k nej vedú. Dokázala to EÚ počas posledných dekád? Ani nie.
Elektrizujúca myšlienka európskej spolupráce a integrácie
Popísali sme krízové javy v EÚ, ktoré sa za posledných dvadsať rokov prehĺbili a sú viditeľné viac ako kedykoľvek predtým.
To neznamená, že na vine je myšlienka európskej spolupráce a integrácie. Je to stále príťažlivá idea. Súčasný krízový stav je výsledkom pôsobenia škodlivých ideológií, podporovaných konkrétnymi politickými elitami.
Tie ideológie treba pomenovať. A tie elity treba politicky poraziť.