Lívia Pavlíková: Viem sa postaviť za Rostasa, ale Andrej Danko je sebec

Štrnásť? To je základná škola.

Áno, odvtedy som bola v podstate čistá. 

Čo to znamená? 

To znamená, že som úplne prerušila kontakty s mojimi kamarátmi a zrazu som si začala uvedomovať, že to ešte nie je úplne stratené. Veľa detí z rozvedených rodín zo strednej alebo nižšej strednej triedy má komplex, ja som ho mala tiež.

Komplex z čoho?

Že nie som predurčená na to, aby som v živote dosiahla niečo väčšie, a preto nemá zmysel sa snažiť. Pritom to väčšie pre mňa znamenalo aj mať usporiadanú rodinu, pretože som to predtým nepoznala. Potom som si však uvedomila, že mám len štrnásť, a teda mám ešte nádej. Preto som prerušila staré kontakty, začala čítať, behávať. Čiastočne to bolo spôsobené aj tým, že som vtedy mala dlhé domáce väzenie, ale z nejakého dôvodu som sa na to nehnevala. 

Vtedy ste sa tiež začali zaujímať o politiku?

V roku 2016 keď prebiehala kampaň pred voľbami do Národnej rady ma to zrazu začalo zaujímať, hlavne bilbordy Mariána Kotlebu u nás v Spišskej Novej Vsi. 

Prečo práve Kotlebu?

Pamätám si najmä na moment, keď som bola v meste a čakala som na kamošky, s ktorými sme išli von. Ony pochádzajú z dediny a keď autobus prišiel do Spišskej Novej Vsi, bol plný osadníkov, ktorí nás začali prenasledovať a skončilo sa to tým, že som od jednej z nich dostala facku. Vtedy som uvidela bilbord Mariána Kotlebu, na ktorom sa písalo niečo v tom zmysle, že zastaví parazitov. Bol to zrazu podnet k tomu, ako veci fungujú, prečo je to tolerované a akceptované, prečo sa s tým stretávam od mala. 

Čo bolo ďalej?

Potom som išla na stretnutie venované spomienke na policajný zásah v Šarišských Michaľanoch. Keďže som mala štrnásť rokov, na tom stretnutí som zrejme vyčnievala z davu, tak ako všade odvtedy. Videl nás Milan Mazurek, začal sa s nami rozprávať, a tak som sa postupne dostala do kontaktu aj s predstaviteľmi politickej strany. Potom to už išlo ďalej.

Ako vzniklo prvé video, vďaka ktorému ste sa prakticky z noci na ráno stali slávna? 

V čase migračnej krízy vytvorila Absolut vodka reklamu, kde vystupovala černoška, ktorá hovorila, že je Slovenka. Ja som natočila odpoveď, ktorú som začala tým, že som povedala, že sa volám Lívia a som Nigérijec. Bola som mladá, bolo to provokatívne, tak to hneď začalo žiť vlastným životom, chytili sa toho Zomri či Ján Benčík, ktorý hneď zisťoval, kto som, odkiaľ som, zverejnil adresu mojej školy, aj keď som bola ešte neplnoletá. Vtedy o tom písali aj alternatívne médiá, chodili mi ponuky na rozhovory, ktoré som odmietala, lebo som bola zmätená, nevedela som, čo mám robiť a navyše som bola odcestovaná na Erazme, čo bolo asi aj dobré. Dva týždne potom som bola v Bratislave, kde ma zastavovali ľudia na ulici a bolo to dosť nepríjemné.

Ja som myslel, že vaše prvé video bola reportáž z Prideu. 

Nie, to bola až druhá vlna. To bola naša prvá reportáž v uliciach. Dovtedy sme točili len interiérové, také sedacie videá. Nevedeli sme, čo z toho vznikne, napokon z toho bolo asi polhodinové video, ktoré videli dokopy státisíce, možno až milióny ľudí. Doteraz je to legendárne, aj dnes mi ľudia na ulici hovoria tú legendárnu hlášku: „Koľko existuje pohlaví?“ lebo to je otázka, ktorú som sa tam pýtala. Bol to zároveň veľký posun, lebo dovtedy nikto nechodil na názorovo opačné podujatia. Veď aj dnes je niečo také výnimočné, skôr sa to robí v zahraničí.

Moja pôvodná otázka však smerovala k tomu, ako ste sa k tomu dostali, kde a ako vznikol nápad, že by ste začali natáčať takéto videá?

Bola som inšpirovaná zo zahraničia a chcela som vidieť takéto videá robiť niekoho aj na Slovensku. Nikto sa toho nechopil, tak sme si v kruhu kamarátov a známych povedali, že naštartujeme projekt mladých konzervatívnych ľudí a rozdelili sme si úlohy. Ja som sa postavila pred kameru, lebo čisto racionálne sme si zhodnotili, že mladé dievča vizuálne dokáže upútať viac pozornosti ako muž. A vyšlo to. Doteraz sa však nevyžívam v tom postaviť sa pred objektív, rada by som bola len v úzadí, ale hovorím si, že to robím pre vyššie dobro.

Spravme teraz časový skok. V alternatíve pôsobíte už niekoľko rokov, cítite sa tam dobre?

Ja už ani nevnímam, že som v alternatíve. Kedysi to bolo vyznamenanie, pretože to bol antisystém a systém nemal nikto rád.

Dnes sa teda cítite ako?

Cítim sa ako jednotlivec, ktorý bojuje proti systému. Ale necítim sa byť súčasťou alternatívy, pretože tá sa za posledné roky veľmi roztrieštila a ťažko definovať, čo to vlastne je.

Skúsim sa opýtať inak. Nemáte niekedy chuť vystúpiť z antisystému? Patriť napríklad ku klasickým konzervatívcom, názorovým oponentom, ktorí nie sú súčasťou alternatívnej scény?

Ja si myslím, že som klasický konzervatívec. Veď som nespravila nič radikálne. Nevyjadrujem sa vulgárne, nemám za sebou žiadnu extrémistickú minulosť. Moje meno zarezonovalo viac ako iné mená, tak ma berú za niekoho extrémnejšieho. Nemyslím si však, že napríklad preto, že konfrontujem opačnú skupinu s ich názormi a pýtam sa ich, koľko existuje pohlaví, tak som radikál.

To nie. Dôvodom je skôr to, s akými ľuďmi ste sa obklopili. Milan Mazurek sa preslávil tým, že kričal po moslimskej rodine. Miroslav Suja bol ochrankárom mafiána Mikuláša Černáka, Ondrej Ďurica bol spevákom v neonacistickej kapele, veď aj súčasná kandidátka Republiky je...

... spleť dobrých mien (smiech).

Ja by som skôr povedal spleť čudných príbehov, ktoré sú neraz extrémistické, vulgárne, problematické. Moja pôvodná otázka smerovala k tomu, či sa v takomto prostredí cítite dobre.

Ja sa s tými ľuďmi poznám osobne, nevnímam ich cez to, čo sa o nich píše v médiách. Mira Suju poznám ako človeka s nezastaviteľnou energiou, ktorý vie vybaviť všetko a je odborník na environmentálnu politiku. Miňa Mazureka ako pokorného človeka, ktorý spáchal vec, ktorú odsudzujem aj ja, ale prešiel si v médiách niečím brutálnym. Tie to na neho neustále vyťahujú, dokonca píšu, že hádzal dlažobné kocky, za čo sa s nimi roky súdi. Niekoľkokrát sa za to ospravedlnil a povedal, že to ľutuje, médiá mu to aj napriek tomu stále pripisujú, a to je veľmi ťažké ustáť. Ak spraví niekto od progresívcov podobný prúser, tak sa toho médiá vôbec nechytajú ako v prípade hajlujúceho poslanca Saba. Milan Mazurek sa za to ospravedlnil, no aj tak mu to stále vyčítajú. Ja nemám absolútne žiaden problém s nikým, kto je na našej kandidátke. Sú starší ako ja, majú za sebou rôzne skúsenosti, na ktoré sa časom vždy pozeráme inak. Ale nemyslím si, že je tam niekto, kto by urobil niečo tak odsúdeniahodné, že by nepatril do politiky. Zároveň si s nimi všetkými ľudsky rozumiem.

Sú strany, ktoré to kryli tým, že vážne chyby politika z minulosti nazvali „polepšeným hriešnikom“, aj keď to nesedelo. Ale Republika má "hriešnikov" takmer celú kandidátku... 

... ja ich takto vôbec nevnímam. Pre mňa to nie sú hriešnici, ktorí by si mali prejsť pokáním.

Pred chvíľou ste tvrdili opak. Hovorili ste, že Mazurek v mladosti pochybil... 

...ale nie, že celá kandidátka sú ľudia, ktorí v minulosti spravili niečo, za čo by sa mali ospravedlniť.

To je často práve ten problém, že sa ani neospravedlnili. Ja som ani od Mazureka nezachytil verejné ospravedlnenie.

No vidíte a pritom to povedal verejne mnohokrát. Len to je vec, o ktorej médiá nenapíšu.

Veľa odhaľuje už jazyk, v poslednej relácii Kulturblogu Mazurek hovorí o Jánovi Figeľovi, že je názorový aj výzorový omyl. Je to hrubé, najmä ak si uvedomíte, že Figeľ už roky bojuje s ťažkou chorobou.

Politická korektnosť je v našom podcaste niečo, čo nepoznáme. Robíme si tam srandu, je to koncept, ktorý je uvoľnený. Nie je to vysoká politiká debata. 

Obávam sa, že Mazurek by to povedal aj v parlamente.

Asi áno. Ale myslím si, že on by si to vedel obhájiť.

Nechcem sa teraz špárať jednotlivo v každom výroku a čine niekoho z vašej kandidátky. Ale chápete, že takéto prostredie a jeho prejavy vzbudzujú v ľuďoch nedôveru? 

Chápem a myslím si, že to je zapríčinené veľkou vinou médií, ktoré o týchto ľuďoch vytvorili takýto obraz. Nasilu to celé nafúkli. Ja sa však sústreďujem na to, čo dokážu pre Európu ponúknuť a myslím si, že lepšiu kandidátku ťažko vyskladať. A to nehovorím preto, že som na nej aj ja. Ja by som svoje miesto pokojne niekomu prepustila.

A vy sa v tej kandidátke cítite dobre a nechceli by ste patriť niekde inde?

Samozrejme. Aj keď sa Republika odpájala od ĽSNS, pre mňa vôbec nebolo otázkou, ku komu sa pripojím.

Vtedy sa niektorým zdalo, že sa možno pokúsite vymaniť z alternatívy, zelené tričká nahradili košele a saká, trochu sa zmenili témy aj rétorika a dnes sa zdá, že ten proces sa akosi zastavil na pol ceste. Aký bol teda dôvod odchodu od Mariána Kotlebu? 

Nie som hovorkyňa Republiky, no osobne to vnímam tak, že ĽSNS s Mariánom Kotlebom urobili veľmi veľa perfektných vecí, ale postupom času sa tam vnútorné prostredie stalo toxickým na prácu.

V akom zmysle?

Nebol tam poriadok, nebola tam systematická práca, ale častokrát nezmyslené politické rozhodnutia, nebolo to predvídateľné. V Republike je to špičková, profesionálna práca. Veľkou časťou problému bolo to, ako Marián Kotleba s ĽSNS dodnes absolútne nezvláda marketing, čo je v politike veľmi dôležité. Tam nebola vôľa to zmeniť.

Takže nešlo o ideový spor, ale vnútorné fungovanie?

Bola to otázka ako prezentovať národné a konzervatívne názory a ako robiť politiku, ktorá má potenciál spolupráce. Jediný rozdiel medzi ĽSNS a Republikou, ktorý vnímam, je ten, že Republika vie veľmi dobre odprezentovať to, čo robí, pôsobí slušne a vďaka tomu má kontakty či už v domácej, alebo zahraničnej politike. Vďaka tomu je tu potenciál do budúcnosti niečo zmeniť. V ĽSNS to vnímajú tak, že buď všetko, alebo nič. Neviem si predstaviť, že by vedeli spraviť kompromis, a to je v politike nevyhnutné.

Takže odchod od Kotlebu nebol snahou vymaniť sa z alternatívy?

Bola to snaha štandardizovať sa. Republika chce byť stále antisystémovou, lebo systém kritizujeme a nepáči sa nám, no zároveň chceme byť stranou, s ktorou sa dá spolupracovať. Chceme byť akceptovateľnejší. Už spomínané košele a kravaty politika nič nestoja, nemusí kvôli nim opúšťať svoje idey a zároveň sa stáva prijateľnejší pre štandardného voliča a občana. Ale stále chceme patriť k antisystému. 

To je práve problém, ukázali to aj prezidentské voľby a vaša podpora Štefana Harabina. Ten sa napríklad hneď po začiatku invázie Ruska na Ukrajinu vyjadril, že by na Putinovom mieste urobil to isté. Vy si to tiež myslíte?

Nie, nemyslím si to.

Tak prečo ste ho potom podporili v prezidentských voľbách?

Pretože tieto prezidentské voľby boli výberom kandidáta veľmi obmedzené. V prvom kole som nemohla podporiť Petra Pellegriniho, ktorého som v druhom kole volila ako menšie zlo. Celé tieto voľby však boli o menšom zle, a to už aj v prvom kole.

Keby ste mali svojho vlastného kandidáta, tak by nemuseli byť.

Áno, ale to nie je vždy možné.

Takže ste podporili kandidáta, ktorý úplne nereprezentoval vaše hodnoty? 

Podpora Štefana Harabina bola moja osobná, nebola to podpora hnutia Republika. 

Republika ho nepodporovala?

Neviem o tom, že by ho verejne podporila. Skôr to bolo o osobných rozhodnutiach.

Téma vojny na Ukrajine je dnes jednou z najdôležitejších politických a spoločenských tém. Prečo ste vy osobne podporili Štefana Harabina, keď nesúhlasíte s jeho postojom k tejto téme?

Pretože s ním vo veľa veciach súhlasím. Myslím, že sme politicky podobne nastavení. Súhlasím s ním aj v niektorých veciach ohľadne Ukrajiny. Ani s vlastným manželom nesúhlasím vo všetkom. Vyhodnotila som to tak, že to bolo najlepšie, čo bolo v ponuke. Hlavné však je, že voľby nevyhral Ivan Korčok.

Myslíte si, že Štefan Harabin by bol reprezentatívny prezident?

Tiež nosí sako a košeľu (smiech). Teraz vážne, v predchádzajúcich voľbách sme volili na základe sympatie a na základe toho, že sa nám zdalo, že pani prezidentka bude pekne reprezentovať krajinu. Áno, pani prezidentka mala krásne účesy a šaty, ale to nestačí. Omnoho dôležitejšie je mať politickú agendu a presadzovať ju.

No Harabin je opačný extrém. Dajme tomu, že jeho agenda je vám bližšia, ale vystupovanie a minulosť sú predsa katastrofálne. A prezident je hlavne reprezentatívna funkcia.   

Vždy sa dá všetko vylepšiť. Možno by ma zamestnal ako poradkyňu a bolo by to lepšie (smiech). Ako prezident by mal, myslím si, akceptovateľnejšie správanie. To, že občas používa expresívnejšie vyjadrenia, je však pre mňa ako človeka, ktorý je veľkým zástancom slobody slova a nemá rád politickú korektnosť, sympatické.

Posuňme sa k nadchádzajúcim eurovoľbám, kde sama kandidujete. Chcel by som sa pristaviť pri mene Tibor Eliot Rostas, ktorý je tiež na vašej kandidátke, ktorý až pričasto vidí za procesmi v spoločnosti a politike židov. V roku 2019 dorobil Zuzane Čaputovej, ako kandidátke na post prezidenta, židovský nos aj pery, o Štandarde napísal, že sme „riadená opozícia izraelskými investíciami"...

... a ste? (Smiech.)

Nie sme. Chcem sa vás opýtať, či si aj vy myslíte, že za všetkým zlým na svete stoja židia. 

Nie, aj židojaštery (smiech).

Skúste to teraz vážne.

Je nutné poznamenať, že Tibor Eliot Rostas kandiduje ako nezávislý kandidát na kandidátke hnutia Republika. Zároveň je to perfektná posila, je to legenda alternatívy. Opäť, nemusím súhlasiť so všetkým, ja sa orientujem na iné témy, takže nemôžem posúdiť jeho vyjadrenia, ale má za sebou roky pôsobenia, ktoré za neho hovoria. Vydal množstvo kníh, vydáva časopis Zem a Vek, ktorý častokrát ukazuje iný pohľad na svet, politiku a spoločenské témy. Dnes, keď sa snažíme v ľuďoch podnecovať kritické myslenie, je to, myslím si, nevyhnutné, aby sme mali informácie z rôznych zdrojov. A on sa postaral o to, že tu nie je len mainstream. 

Veľa kníh a časopisov ale vydávajú aj progresívci, a to zrejme neznamená, že s nimi budete na jednej kandidátke. Dôvodom na spoluprácu je predsa zhoda, vzájomný súhlas. Preto som sa pýtal na to, či súhlasíte s jeho názormi. Obzvlášť s tým, že až príliš veľa vecí, ktoré sa mu nepáčia, majú na svedomí židia. 

Ja nevnímam, že to takto robí. Asi by sme si museli prechádzať názor po názore...

... to by bolo na dlho. Skúsme preto ostať pri príkladoch, ktoré som vám uviedol.

Nepoznám výrok týkajúci sa Štandardu. Ja vás tak nevnímam, naopak považujem Štandard za jedno z najkvalitnejších médií na Slovensku. Zároveň sa snažím ku všetkému pristupovať kriticky a viem, že novinári sú ľahko podplatiteľní. Aj preto vždy kriticky pozerám na články v Zem a Vek. Nemyslím si, že za všetkým sú židia. Ale treba povedať, že rôzne teórie, ktoré sa svojho času označovali za konšpiračné, sú v súčasnosti považované za fakty.

A ten dorobený nos a pery?

Aj my používame umelú inteligenciu na rôzne takéto vtípky. 

Ale to nebol vtip.

Možno to bolo zbytočné, ale neberiem to ako niečo katastrofálne. Príde mi to ako detail. Ja sa sústredím na to, že ak sa Tibor Eliot Rostas dostane do europarlamentu, tak viem, za čo bude hlasovať, a som s tým absolútne stotožnená. Myslím si, že v kľúčových témach máme podobné názory.

Ja mám pocit, že jeho kľúčovou témou je zastaviť akési neexistujúce židovské sprisahanie.

Ja to tak nevnímam. 

A čo je podľa vás jeho kľúčová téma?

Europarlament ovládajú progresívci. Kľúčovou témou pre nás všetkých, ktorí sme proti tomu, je opak toho, čo robia oni. Keďže majú väčšinu, my môžeme len reagovať na témy, ktoré prinášajú, na zákaz spaľovacích motorov, Green deal, migračný pakt, kydanie na vlastnú vládu a podobne. Myslím si, že vo všetkom tomto by som sa vedela postaviť za jeho názor. 

Na základe jeho doterajšieho vystupovania sa zdá, že on by tvrdil, že to je celé dôsledok židovských vplyvov.

To tvrdíte vy, ja si myslím, že pán Rostas by Slovensko reprezentoval na úrovni.

Republika sa snažila o spoločný postup do eurovolieb s SNS. Prečo to nevyšlo?

Pre povahu Andreja Danka. 

Čo to znamená?

Andrej Danko, nie jeho strana, sa ukazuje ako sebec, ktorému ide o vlastné záujmy. V eurovoľbách chce zopakovať úspech z volieb do Národnej rady, preto tam dáva ľudí, ktorí sú vo vláde a pri ktorých vieme, že tam nenastúpia. A to sa netýka len Rudolfa Huliaka, ale aj ministrov ako Tomáš Taraba, alebo Martina Šimkovičová, pri ktorých si neviem predstaviť, že by odstúpili z postu ministra a išli do europarlamentu. Dôvodom, prečo sú na kandidátke je, že sa tam chce dostať Andrej Danko, ktorý to robí pre vlastný prospech.

Takže podľa vás sa Andrej Danko chce dostať do europarlamentu a keby kandidoval s vami, tak by sa mu to nemuselo podariť? 

To je na Andreja Danka asi príliš veľké politické premýšľanie. Teraz to vidíme aj na tom, že keď sa stal prezidentom Peter Pellegrini, tak si už na post predsedu parlamentu nárokuje on. Danko chce mať vždy najlepšiu pozíciu a vyhodnotil si, že takto opäť dosiahne úspech, aj keď je to klamstvo na voličoch, lebo ľudia z kandidátky do europarlamentu aj tak nenastúpia.

Nikde som nenašiel program Republiky k eurovoľbám. Prečo?

Už sa na ňom pracuje. 

Taktiež som nikde nenašiel ani váš program. Ten sa tiež pripravuje?

Samozrejme. Ale bude vo veľkej miere vychádzať z programu hnutia Republika.

Milan Uhrík aj Miroslav Radačovský sú v Európskom parlamente (EP) v podstate izolovaní. Ich návrhy nemajú šancu, aby prešli, otázkou je, prečo voliť stranu, ktorá aj tak skončí v opozícii a nič v Európskom parlamente nepresadí.  

Izolácia nie je len o tom, či s ňou chcú komunikovať predstavitelia súčasného europarlamentu, alebo slovenského parlamentu. Je to aj o spolupráci so stranami, ktoré ešte nie sú v europarlamente. Nálady v Európe sa po piatich rokoch zmenili a je tu množstvo strán podobných Republike, ktoré sa do EP môžu dostať a s ktorými už Republika má podpísanú deklaráciu o budúcej spolupráci. Našou víziou je vytvoriť silnú vlasteneckú frakciu skrz celú Európu. Izolácia je naozaj blbosť, ktorú vyťahujú politickí oponenti ako SNS. Je podpísaná Sofijská deklarácia, Milan Uhrík rokoval s partnermi v Prahe, Varšave, Berlíne, teraz cestuje z Bukurešti, medzinárodná spolupráca Republiky funguje na plné obrátky.

Moja otázka však smeruje inde. Republika avizuje, že má plán vytvoriť v EP novú frakciu. Aj keby to vyšlo a vám podobné strany by v EP zaznamenali prudký nárast mandátov, je pravdepodobné, že vám to veľmi nepomôže. Identita a demokracia (ID), čo je vám najbližšia frakcia, má dnes približne šesťdesiat europoslancov. Aj keby sa vaše počty zdvojnásobili, tak to bude sto dvadsať poslancov. Keby sa strojnásobili, tak stoosemdesiat. Europarlament má však sedemsto poslancov. Vy aj ID ste prakticky izolovaní, nikto s vami nechce spolupracovať. Otázka teda zostáva, prečo voliť Republiku, ak je takmer isté, že skončí izolovaná v opozícii?

Milan Uhrík je v súčasnosti nezaradený poslanec, ale ja by som nehovorila o izolácii. Našou víziou je vytvoriť novú vlasteneckú frakciu. To je akoby ste povedali opozičným stranám, ktoré nemajú dobré čísla v prieskumoch, že sa ani nemajú snažiť ísť do politiky, veď aj tak budú v opozícii. Vždy sa treba snažiť. Mnohokrát sa už ukázalo, že čísla môžu byť v skutočnosti úplne iné ako ukazujú prieskumy. Preto sa snažíme sústrediť na kampaň. Množstvo krajín z ďalších európskych strán má našliapnuté na dobrý výsledok a potom to už bude o inom.

Chápem, otázka však ostáva. Nevidím potenciál vymaniť sa z izolácie.

Ja to vidím. Ak by som tomu neverila, tak ani nejdem kandidovať. Vždy musíme mať nádej a uvidíme, ako rozhodnú voliči. Ak nebudeme mať dosť hlasov na to, aby sme v EP vytvorili väčšinu, bude to rozhodnutie voličov, ale ja aj hnutie Republika sa ich momentálne snažíme presvedčiť, aby nás volili. O zvyšku sa bude rozhodovať po voľbách.

Skúsim to posunúť do praktickej roviny. Republika súperí o voliča aj so Smerom. Prečo by mal niekto voliť vás a nie Smer, ak pri ňom má väčšiu šancu, že jeho poslanci nebudú v EP izolovaní. 

Mám niekoho voliť len preto, že má väčšiu šancu na vytvorenie koalície, aj keď s ním nesúhlasím?

Vy ste na základe podobnej logiky podporili Harabina v prezidentských voľbách.

Teraz sa bavíme o eurovoľbách, kde to je iné. Keď bude konzervatívny volič voliť Smer je jedno, či bude krúžkovať Blahu s Erikom Kaliňákom, v skutočnosti dá svoj hlas Monike Beňovej, ktorá je jednotkou ich kandidátky a je progresívnym hlasom. My sme malá krajina, máme tam pätnástich zástupcov a potrebujeme, aby nás zastupovali na čo najlepšej úrovni. Je skutočne len na voličoch, aby sme vedeli urobiť dobrú frakciu, aby sme mali potenciál urobiť väčšinu. Ale nemyslím si, že by sme sa mali podvoliť niečomu, čomu nefandíme len preto, aby sme mali väčšinu.

Ja nehovorím o podvolení. Izolácia je večný problém alternatívy. Marián Kotleba mal svojho času osem percent a štrnásť poslancov, no v parlamente nepresadil nič. 

My však v zahraničí máme partnerov. A aj keby sa nám spolu s nimi nepodarilo vytvoriť väčšinu, tak budeme robiť všetko preto, aby sme zastupovali našich voličov tak, aby boli na nás pyšní. Politika je beh na dlhé trate. Ak sa to nepodarí dnes, môže to vyjsť nabudúce. My sa snažíme robiť v europarlamente konštruktívnu robotu, Milan Uhrík tam odvádza skvelú prácu, myslím si, že do budúcna to môže len stúpať. Myslím si, že by sme mali voliť toho, komu fandíme a pri kom chceme, aby nás reprezentoval.

Európsky parlament nedávno odhlasoval deklaráciu, v ktorej žiada zaradenie práva na potrat do Charty základných práv EÚ. Podľa hlasovaní poslancov Republiky v parlamente viem, že potrat nepovažujete za základné ľudské právo, aký je však váš názor na potraty? Zahlasovali by ste aj za poľský model interrupčného zákona? 

Nie. Som veľmi za to, aby sme edukovali a vytvorili sieť pomoci matkám, ktoré zvažujú potrat. Pokojne aj štátnu infolinku, sociálne priestory, veľmi som za edukáciu. Ale nútiť niekoho do niečoho...

... takú argumentáciu používajú aj progresívci.

Viem, ale progresívcom v skutočnosti nezáleží na tom, aby bolo potratov menej. Mne záleží na tom, aby neboli žiadne. Ale politicky je najlepšie rozhodnutie edukovať občanov. 

Pri potrate ide o život dieťaťa. Prečo ich nechcete zakázať, ak chcete aby neboli?

Nemám rada zákazy a príkazy od štátu.

Hovoríme o zabití človeka.

Viem, preto je vo mne veľký rozpor. Ak by som sa mala rozhodnúť emocionálne, tak by som to hneď zakázala. Ale vieme, že ľudia nie sú takto nastavení. Prieskumy ukazujú, že ľudia vo veľkej časti spoločnosti nie sú nastavení tak, ako ja. Myslím si, že je to preto, že nevedia, čo potrat zahŕňa, a preto som presvedčená, že keby sme o tom edukovali, keby sme hovorili o tom, ako prebieha potrat, čo všetko má plod vyvinuté a podobne a zároveň by sme matkám dali zo štátu pomocnú ruku či už vo forme finančnej, materiálnej, personálnej, alebo psychologickej pomoci, tak v konečnom dôsledku by sme pomohli znížiť počty potratov.

Hovoríte ako predsedníčka poslaneckého klubu KDH (úsmev). 

Je to politické rozhodnite. Moje osobné je iné ako politické.

To by vás aj Kennedy s Bidenom brali do svojej administratívy. Aj tí tvrdili, že ako katolíci si myslia jedno, no politicky budú presadzovať niečo iné. 

Mojim cieľom je mať čo najmenej potratov. Docieliť to, je najlepšie edukáciou, nie zakazovaním. Je to, bohužiaľ, politicky veľmi nepopulárna téma. 

To vidieť, veď ani vy sa jej nechcete chopiť. 

Nechcem sa jej chopiť. Je mi to strašne ľúto, ale ak by sa mi podarilo dostať sa do europarlamentu, alebo sa dostať do nejakej funkcie, tak by som sa určite snažila aj z vlastných peňazí podporovať organizácie, ktoré sa snažia pomáhať tehotným ženám. Ale viem, že politicky je to veľmi náročné.

Nebudem vás už viac trápiť. Mám na vás posledné dve otázky. Volič alternatívy predtým eurovoľby skôr ignoroval. Príde teraz voliť?

Zdá sa mi, že ľudia sú už trochu unavení, veď sme boli v krátkom čase trikrát voliť. No myslím si, že cítia hrozbu Progresívneho Slovenska, ktoré je veľmi aktívne v tom, ako zmobilizovať svojich voličov. Myslím si, že toto je dobrý hnací motor, aby sme im nedovolili to ovládnuť.

Takže?

Myslím si, že bude o trochu väčšia účasť ako naposledy, tak do tridsať percent.

Aký výsledok očakáva Republika?

Čo najvyšší. 

To znamená čo? 

Chceli by sme minimálne dva mandáty.