Niet divu, že Zelení teraz panikária. Čo sa to stalo? Mladí ľudia už nie sú na ich strane? Že by dokonca volili diabolskú AfD? Čo majú proti tomu robiť?
Istý politik zo strany Zelených zaoberajúci sa školstvom, vyzval na zvýšenie povedomia o histórii v nemeckých školách a na aktualizáciu učebných osnov, keďže vzdelávací systém zohráva „kľúčovú úlohu pri (...) prevencii antidemokratického extrémizmu“.
Určite. Ale z pohľadu súčasnej koalície je nepriateľ len napravo od stredu, a preto sa spolieha na stratégiu varovania pred návratom k najtemnejším kapitolám nemeckých dejín. Náš zelený politik sa domnieva, že vyučovanie o „zlyhaní Weimarskej republiky, Hitlerovom uchopení moci a holokauste“ je najlepším spôsobom imunizácie proti extrémistickým heslám. A k tomu patrí aj návšteva jedného z pamätných miest, ktoré pripomínajú vyhladzovanie ľudí počas nacistickej éry. To všetko by malo mladým ľuďom pomôcť pochopiť, že politickí súperi Zelených, teda AfD, sú „nebezpečnou alternatívou pre diktátorov“ a „nie prodemokratickým riešením problémov mladých ľudí“.
Ohromné! Strana, ktorá nie je v Nemecku zakázaná, má byť nebezpečná, pretože údajne uprednostňuje diktátorov alebo diktatúru, je nedemokratická a nerieši žiadne problémy? Nuž, už žiakom piatej triedy by malo byť jasné, že porovnanie s obdobím nacizmu vôbec nie je pravdivé. Takisto nie je zvlášť „prodemokratické“ verbálne znevažovať voličov určitej strany. A strana, ktorá nevládne, aj tak nemôže riešiť problémy, a už vôbec nie, ak ju etablované strany v parlamente systematicky marginalizujú, čo s demokratickým správaním nemá nič spoločné. Mimochodom, v súčasnom personále AfD sa doteraz neobjavil žiadny nový „Führer“.
Nemecká nenávisť voči sebe nie je riešením
Takýto program intenzívnejšieho pripomínania nacistickej éry by mohol mať dokonca kontraproduktívny účinok a v lepšom prípade by mohol v žiakoch vyvolať pocity hanby a viny, v horšom prípade dokonca pocity pohŕdania a popierania vlastnej krajiny. Ak je Nemecko naozaj také zlé, potom sa mladí ľudia možno radšej obrátia k iným spasiteľským prísľubom, ktoré nehlásajú takú nenávisť voči sebe samému. Alebo v najhoršom prípade sa primknú k svetonázoru, v ktorom sú Židia obľúbeným objektom nenávisti a dostanú sa do kultúrnych kruhov, kde ešte stále Hitler nie je považovaný za problém. Existuje ešte jeden jav, ktorý by mal všetkých politikov znepokojovať oveľa viac: v mnohých školách narastá počet žiakov, ktorí otvorene vystupujú proti demokracii a právnemu štátu. Podľa prieskumu Kriminologického výskumného ústavu Dolného Saska (KFN) väčšina moslimských žiakov (67,8 percent) tvrdí: „Pravidlá Koránu sú pre mňa dôležitejšie ako zákony v Nemecku.“ Necelá polovica (45,8 percent) je presvedčená, že islamská teokracia je najlepšou formou vlády.
To má dôsledky pre menšinu kresťanských žiakov na týchto školách. V súčasnosti sa objavilo viacero prípadov, keď kresťanskí žiaci chceli konvertovať na islam zo strachu pred šikanovaním alebo z túžby niekam patriť. A možno aj z túžby nájsť stabilitu a poriadok založený na pravidlách, ktoré veľké kresťanské cirkvi v Nemecku už dávno neponúkajú. To dokážu moslimovia oveľa lepšie.
Na nedávnej demonštrácii v Hamburgu sa ukázalo, čo si tamojší obyvatelia myslia o demokracii, právnom štáte a západných hodnotách. Na demonštrácii sa zúčastnilo približne 1 100 ľudí, väčšinou mužov, zopár žien, ktoré boli zahalené až po oči. Demonštranti držali transparenty s nápismi: „Kalifát je riešenie“ a „Stop diktatúre hodnôt“. Rečník zo skupiny „Muslim interaktiv“, ktorá bola založená v marci 2020, vyzval účastníkov demonštrácie, aby očakávali kalifát aj v Nemecku. Je ním 25-ročný Joe Adade Boateng, ktorý si sám hovorí Raheem Boateng. Syn ghanského otca a nemeckej matky študuje za učiteľa na univerzite v Hamburgu. Keď doštuduje, bude môcť neskôr ako učiteľ presviedčať posledné zvyšky kresťanskej menšiny žiakov o islame.
Čo je nebezpečnejšie: kalifát alebo AfD?
Je Nemecko tak veľmi nepriateľské voči moslimom, ako tvrdí Boateng? Určite sa to nedá povedať o etablovaných stranách a súčasnej vláde. Ministerka vnútra Nancy Faeserová rozpustila expertnú skupinu „Politický islamizmus“ ešte v septembri 2022. V politickom islamizme totiž nechce vidieť žiadne nebezpečenstvo. Namiesto toho ministerka vnútra neúnavne bojuje proti všetkému, čo sama podozrieva z „pravicového extrémizmu“.
Za jeden z najväčších úspechov považuje uväznenie viacerých takzvaných ríšskych občanov, ktorí sa odvolávajú na historickú Nemeckú ríšu a „odmietajú existenciu Spolkovej republiky Nemecko a jej právneho systému“, ako to uvádza Spolkový úrad na ochranu ústavy, a preto „existuje obava, že sa dopúšťajú priestupkov proti právnemu systému“. Niektoré z týchto osôb, vrátane veľmi starých osôb, v súčasnosti súdia nemecké súdy.
Mohlo by sa zdať, že sa tu uplatňuje dvojaký meter: ak chce niekto mať nemecký kalifát alebo dokonca považuje pravidlá Koránu za dôležitejšie ako nemecký právny systém, mal by to byť tiež dostatočný dôvod pre obavy, nie? Nič nemôže byť antidemokratickejšie ako „kalifát“ – vláda jedinej osoby, kalifa.
Cynik by, samozrejme, mohol prísť s myšlienkou, že kalifát konečne vykúpi Nemecko z jeho neslávnej minulosti v rokoch 1933 až 1945. Ale nemohol by to byť koniec vynútenej lekcie dejepisu, po ktorej volá zelený politik? Kto sa ešte čuduje, že ani druhá, či dokonca tretia generácia migrantov nie je stotožnená s takýmto sebaponižujúcim obrazom Nemecka? Ako možno požadovať integráciu v krajine, ktorá si sama seba tak málo váži?
Vízia budúcnosti namiesto postkolonializmu
Možno by sa teda mal v našich školách vytvárať pozitívny obraz Nemecka, ktorý by ďaleko prekonal príťažlivosť kalifátu. Obraz Nemecka s veľkou históriou, krajiny nielen básnikov a mysliteľov, ale aj vynálezcov a inžinierov. Krajiny, kde mali ženy volebné právo oveľa skôr ako v údajnej kolíske demokracie, v Anglicku. Krajina, kde neexistuje trest smrti, kde homosexuáli môžu žiť podľa svojich predstáv, kde ženy majú rovnaké práva a muži sú civilizovaní.
To by bolo raz naozaj niečo nové: myšlienka, že nemecká kultúra a nemecký spôsob života sú niečo, čo treba brániť pred drzosťou iných. Namiesto toho sa súčasná móda postkolonializmu usiluje otvoriť ďalšiu vinu: na nemecké konto viny sa pripisuje aj relatívne umiernený nemecký kolonializmus.
Teraz je to naozaj pravda: nenávisť voči Židom sa zvýšila aj v Nemecku. To však už nie je špecialitou nemeckého pravicového extrémizmu, ktorému sa to naďalej pripisuje. S nárastom počtu moslimov v Nemecku sa zvýšil aj počet útokov namierených proti Židom. A nielen v USA, ale aj v Nemecku sa v dôsledku postkoloniálnych teórií znížila solidarita s Izraelom.
Na pestrej, multikultúrnej a istým spôsobom antikapitalistickej, ale s radosťou štátom sponzorovanej nemeckej umeleckej scéne sa pestuje odpor voči Izraelu pod zámienkou, že ide o údajný „koloniálny štát“ – nehovoriac o ľavicových intelektuáloch, ktorí na nemeckých univerzitách nosia palestínske šatky. Možno sa odôvodnene obávať možných nových spojenectiev medzi moslimami a Nemcami, ktorí opovrhujú Židmi a nenávidia Izrael.
Kde by teda bolo skutočne potrebné zlepšiť vzdelávanie vzhľadom na rastúci počet stúpencov šaríe a kalifátu na nemeckých školách? Ktorý vplyv je pre socializáciu mladých ľudí možno formujúcejší – a nebezpečnejší? Čo sa stane, keď Nemka Susanne zrazu trvá na tom, aby chodila do školy v hidžábe, a keď Frank doma povie, že spolužiak Abdullah si myslí, že všetkých Židov treba vyvraždiť? Aké učebné osnovy v takom prípade pomôžu?