V mnohých európskych akadémiách, médiách a politických kruhoch prevláda kultúrny relativizmus, ktorý sa vyhýba pojmu pravda a uznáva, že každá kultúra má svoje vlastné normy.
Keď sa napríklad hovorí o „kultúrnom privlastnení“, keď má biela speváčka dredy, vychádza to nielen z predpokladu, že Západ je imperialistická kultúra založená na rasizme, ale aj z toho, že ostatné kultúry by mali zostať verné svojim vlastným charakteristikám a mali sa brániť pred ovládnutím zo Západu.
Ak by sa tento spôsob myslenia skutočne dostal do mainstreamu, západné krajiny by už nemali žiadne zásadné argumenty proti cudzím tradíciám, ako sú napríklad nútené sobáše. V mnohých spoločnostiach je to normou: rodičia uzatvárajú dohody s inými rodinami, pričom názor budúcich manželov je irelevantný.
Na Západe to nie je dovolené. A to z dobrých dôvodov, na ktoré sa však už nemožno odvolávať v rámci kultúrne relativistickej logiky. Ďalším príkladom by mohli byť manželstvá homosexuálov. V silne náboženských spoločnostiach je to tabuizovaná téma. Homosexualita je tam zakázaná a často sa trestá smrťou. V západnej Európe sa homosexuálne manželstvá presadili.
Zákaz nútených sobášov ani homosexuálnych manželstiev nemožno odôvodniť mimo rámec kultúrnych zvyklostí bez predpokladu univerzálnych etických noriem, ktoré sa vzťahujú na všetkých ľudí. Myšlienka, že nikto nemá právo posudzovať iné kultúry, je koncom týchto univerzálnych nárokov, na ktorých sú založené ľudské práva a nemecký zákon.
Ľudské práva len ako epizóda v dejinách?
Relativizmus, ktorý vedie k popieraniu univerzálnych noriem, získava v Európe a USA ďalší impulz prostredníctvom fenoménov, ako je posthumanizmus. Pre toto hnutie sú ľudské práva len epizódou v dejinách. V posthumanistickom naratíve sa v podstate skončila éra humanizmu a prirodzenej evolúcie a začala sa éra techno-evolúcie: nová, digitálne riadená éra dokonalosti a splynutia človeka a stroja, prirodzenej a umelej inteligencie, vedomia a globálnych dátových tokov.
Nezávisle na túto technicistickú víziu postulujú medzinárodní etici, ako napríklad Peter Singer, už niekoľko rokov vlastnú relativizáciu ľudských práv: podľa Singera by príslušnosť k ľudskému druhu už nemala poskytovať nedotknuteľnú dôstojnosť. Tá by mala byť závislá od vedomia, vnímania bolesti a iných charakteristík, ktoré definujú spoločnosť alebo odborníci. Napríklad ľudia v kóme, nenarodené a dokonca aj narodené deti by už nemali mať ľudské práva, ale inteligentné delfíny alebo opice áno.
Proti kultúrnemu relativizmu existujú dobré námietky, a to aj na formálno-logickej úrovni.
Myšlienka, že všetky kultúry sú relatívne a že normy, ktoré obsahujú, môžu mať len svoju vlastnú vnútornú platnosť, takže žiadna kultúrna oblasť nemôže posudzovať inú, pretože neexistujú žiadne medzikultúrne normy, je sama osebe medzikultúrnou normou. Pretože táto myšlienka chce byť explicitne platná pre všetky kultúry.
Ale ak sa berie relativizmus a rovnosť všetkých kultúr naozaj vážne, potom už neexistujú žiadne presvedčivé námietky proti ničomu nehumánnemu. Slovami spisovateľa Leona de Wintera: „Keby všetky kultúry mali rovnakú hodnotu, kanibalizmus by bol len otázkou chuťových preferencií.“
Nekonzistentnosť „tolerantných“
Okrem toho je súčasný kultúrny relativizmus nedôsledný a nepoctivý. Napríklad pokiaľ ide o práva v zmysle hnutia LGBTQ, skúsení kultúrni relativisti ich považujú za legitímne nielen v USA alebo Európe, ale všade. Nepovažujú za kultúrny imperializmus, keď nemeckí futbalisti nosia dúhové pásky na rukávoch na majstrovstvách sveta v Katare alebo keď sa na MDŽ v Nemecku odsudzuje Irán.
Tí istí relativisti zároveň odmietajú tvrdenia o univerzálnej platnosti, s ktorými sa nestotožňujú, pretože sú údajne nezlučiteľné s tolerantnou spoločnosťou. Spoločnosť svetonázorového pluralizmu a rozmanitých, vedľa seba koexistujúcich názorov na bytie môže existovať len vtedy, ak sa všetci zrieknu nároku na absolútnu pravdu.
Tento spôsob myslenia je založený na nesprávnom úsudku. Kultúra tolerancie nemôže prežiť, ak si nestanoví vlastnú podmienku – každý musí byť tolerantný – za absolútnu.
Požiadavka tolerancie, podobne ako požiadavka slobody názoru alebo náboženskej slobody, musí vychádzať z univerzálnych princípov, ktoré predpokladajú absolútny nárok na pravdu. Deklarácia ľudských práv je vyjadrením týchto zásad a absolútna pravda, ktorá sa pri tom predpokladá, je, že každá ľudská bytosť má nedotknuteľnú, neodňateľnú dôstojnosť už len preto, že je človekom.
Ľudské práva sú kresťanským dedičstvom
Táto predstava sa vyvinula na základoch židovsko-kresťanského Západu. V dokumente Gaudium et spes [Druhý vatikánsky koncil, 1962 – 1965, pozn. red.] sa katolícka cirkev nie náhodou označuje za „znamenie a obranu transcendencie ľudskej osoby". Transcendencia človeka ako znak jeho podobnosti s Bohom – toto presvedčenie je súčasťou tradície kresťanského myslenia. Osvietenstvo je súčasťou tohto vývoja.
Morálne úsudky osvietenstva však nespadli z neba. Alebo možno v istom zmysle áno: biblický obraz Boha v ľudskej bytosti (imago Dei) bol tým, čo v antickom svete umožnilo predstaviť si myšlienku dôstojnosti ako univerzálneho princípu nezávislého od štátu alebo spoločenského postavenia.
To, že pred Bohom sú si všetci rovní, cisár aj otrok, žena aj muž, dieťa aj dospelý, čestný občan aj žobrák – toto presvedčenie bolo v starovekom Oriente rovnako nemysliteľné ako v gréckej či rímskej antike. Toto presvedčenie bolo a stále je nemysliteľné v celej čínskej histórii, ako aj v islamskom svete.
Aj keď vlády a režimy mimo Západu už tiež podpísali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, nie je to formálne záväzné. V pomerne veľkom počte týchto krajín úrady systematické porušovanie ľudských práv tolerujú alebo dokonca aktívne podporujú. Káhirská deklarácia ľudských práv v islame akceptuje len ľudské práva podliehajúce právu šaría a z pohľadu Číny sú ľudské práva západným fenoménom a pre čínsku kultúru nemajú žiadnu normatívnu váhu.
Ak nevychádzame z Božieho obrazu človeka, ktorý po stáročia formoval našu civilizáciu, je ťažké stanoviť univerzálne princípy, ktoré by mali stáť nad všetkými kultúrami a časmi. Ak ľudská dôstojnosť nepramení od Boha, zostanú mu len hodnoty a pravidlá, ktoré si človek vytvoril v príslušnej epoche a v príslušnej kultúrnej oblasti.
Napriek tomu trvali osvietenskí myslitelia na absolútnom nároku svojich princípov. Boli si vedomí toho, že slobodná, humánna spoločnosť sa bez tohto nároku nedá ani vytvoriť, ani udržať.
Podstata súčasných západných odôvodnení ľudských práv nakoniec spočíva v tom, že si chcú nárokovať absolútnu pravdu bez toho, aby sa odvolávali na náboženstvo, z ktorého podstata ľudských práv vznikla.
Ide o kultúrnu amputáciu, ako zdôraznil Benedikt XVI. vo svojom prejave v nemeckom Bundestagu v roku 2011: „Európska kultúra vznikla zo stretnutia Jeruzalema, Atén a Ríma – zo stretnutia viery v Boha Izraela, filozofického rozumu Grékov a právneho myslenia Ríma. [...] To stanovilo normy práva, ktoré sme v našej historickej hodine povolaní brániť."
Táto obrana môže byť úspešná len vtedy, ak Západ nepodľahne kultúrnemu relativizmu, a tým aj podkopávaniu ľudských práv, ale zostane si vedomý tohto trojakého pôvodu svojich „právnych noriem“.