V podmienkach Slovenskej republiky pritom nie je mediálne známy prípad, aby po takomto anonymnom ohlásení hrozby polícia aj skutočne našla výbušninu. Povinná je však vykonať prehliadku priestorov v každom jednom prípade, pretože sa nedá nikdy vylúčiť prípadné naplnenie hrozby útoku. Doposiaľ však išlo iba o účelové zdržovania trestných alebo iných súdnych procesov v budovách súdov či nemiestne žarty ako detí, tak aj dospelých jedincov, a nedošlo k zraneniam osôb.

Daná skutočnosť neznamená, že nejde o závažný trestný čin.

Šírenie poplašnej správy je trestný čin

V zmysle Trestného zákona je takéto konanie, teda nahlásenie bomby s vedomím, že žiadna bomba neexistuje, posudzované ako šírenie poplašnej správy. Toho sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá. Poplašná správa je taká, ktorá je svojim obsahom spôsobilá vyvolať vážne znepokojenie vo forme strachu, úzkosti či paniky. Správa sa môže týkať skutočností minulých, prítomných alebo aj budúcich.

Ak takúto správu niekto oznámi právnickej osobe alebo Policajnému zboru alebo inému štátnemu orgánu, ktorí následne vykonávajú opatrenia vedúce k znepokojeniu časti obyvateľstva, dopustí sa trestného činu, za ktorý mu hrozí trest odňatia slobody na jeden až päť rokov. Práve toto ustanovenie pokrýva pomerne rozšírený jav, keď páchateľ oznámi uloženie výbušniny tak, aby štátne orgány vykonali bezpečnostné opatrenia.

Vzhľadom na nasadzovanie značných síl a prostriedkov polície pri tak širokom preverovaní hrozby, akým je nahlásenie bomby vo viacerých objektoch a viacerých mestách, je možné hovoriť aj o značnej škode, ktorá je týmto konaním páchateľa spôsobená. Škoda je pritom myslená ako zbytočne vynaložené náklady polície a iných orgánov na preverovanie zjavne nepravdivej hrozby.

Pojem značná škoda nie je náhodný, ale ide o právny termín. Ide v zmysle súčasne platného zákona o sumu prevyšujúcu 26 600 eur, a ak vykonávané preverovanie polície presiahne túto hranicu finančných nákladov, zvyšuje sa aj závažnosť posudzovania trestnosti činu. To znamená, že páchateľovi už bude hroziť vyššia trestná sadzba, a to v rozsahu od troch do ôsmych rokov trestu odňatia slobody.

Okrem vykonania trestu bude musieť páchateľ nahradiť spôsobenú škodu. Rozsiahle preverovania nemusia končiť pri desaťtisícových hraniciach a tieto prostriedky zaviaže súd páchateľa uhradiť do určitého obdobia. Také vysoké sumy na zaplatenie sú pritom pre väčšinu ľudí likvidačné, a to aj v prípade, ak by osoba nevykonávala trest vo väznici. Trest v podobe okamžitého uhradenia vysokej sumy, ale aj postupné splácanie škody v nemalých mesačných splátkach, dokážu osobu páchateľa v momente dostať pod hranicu chudoby.

Zodpovednosti sa nevyhnú ani rodičia detí

Zodpovednosti sa nevyhnú ani rodičia detí, pri ktorých by vek hral zásadnú rolu pri posudzovaní trestnosti činu. Dieťa do štrnásteho roku veku nie je trestne zodpovedné a medzi štrnástym až osemnástym rokom života sa trestnosť jeho činov posudzuje osobitne a zväčša miernejšie ako pri dospelých páchateľoch. Pokiaľ by sme dali bokom zákon o rodine a jeho možné postihy pri nevhodnej výchove dieťaťa, ktoré môže vyústiť až do odobratia dieťaťa, stále platí aj trestnoprávna zodpovednosť rodiča.

Trestný zákon pozná trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže. Toho sa dopustí ten, kto aj z nedbanlivosti umožní osobe mladšej ako osemnásť rokov dopúšťať sa konaní, ktoré sú trestnými činmi. Pod naplnenie tejto skutkovej podstaty trestného činu by rozhodne spadalo konanie dieťaťa, ktoré by ohlasovalo bombové hrozby príslušným orgánom za predpokladu, že rodič nevyvíjal dostatočnú starostlivosť pri jeho výchove.

Odhalenie páchateľa je vysoko pravdepodobné

Mnohí šíritelia poplašnej správy sa pritom mylne domnievajú, že pri tomto trestnom čine nebudú odhalení, ak svoje hrozby oznámia prostredníctvom telefónu alebo emailu. Súčasné technológie neumožňujú veľký manévrovací priestor pri anonymnom využívaní inteligentných zariadení, ako je mobilný telefón či notebook. Kriminalisti dokážu spoľahlivo identifikovať zariadenie, z ktorého prišla hrozba, a na základe neho aj páchateľa, a to aj v prípade, ak by išlo o zariadenie, ktoré nebolo pri kúpe registrované na jeho meno.

Páchateľ sa dá stotožniť mnohými kriminalistickými metódami, ako rozpoznávanie hlasu, identifikácia polohy zariadenia a následne polohy osoby, či na základe kamerových systémov v okolí. Samotní prevádzkovatelia telekomunikačných služieb a kamerových záznamov majú zákonnú povinnosť uchovávať podobné údaje práve pre potreby orgánov činných v trestnom konaní.

Súdna prax dokonca pozná prípad páchateľa, ktorý sa chcel zbaviť zodpovednosti za svoje konanie tým, že na ulici si vypýtal telefón od náhodného chodca s požiadavkou na urgentný hovor. Ten mu vyhovel a páchateľ z cudzieho telefónu oznámil bombovú hrozbu. Polícia, samozrejme, identifikovala majiteľa telefónu a po výsluchu im opísal osobu, ktorá si od neho telefón vypožičala na ulici. Tá bola následne stotožnená nielen na základe opisu svedka a na základe jej hlasu pri telefonickom hovore, ktorým oznámila hrozbu, ale aj podľa kamerových záberov v okolí. Daný páchateľ bol následne, samozrejme, odsúdený, a zaviazaný nahradiť spôsobenú škodu.

V moderných podmienkach je veľmi zložité utajiť pre páchateľa svoju identitu pri šírení poplašných správ. To platí pre prípady jednotlivcov ako aj skupín osôb, ktoré sú nejakým spôsobom organizované. Hoci si to v momente páchania trestnej činnosti tieto osoby zrejme neuvedomujú, technologické stopy sú jedny z najľahšie uchovateľných a dohľadateľných pri následnom vyšetrovaní zo strany polície.

Médiá priniesli v súvislosti s hrozbami informáciu, že výhražný email mal mať ruskú koncovku, ale bol napísaný v slovenskom jazyku. V prípade, ak by išlo o osobu inej krajiny, na tento čin ako aj na konanie osoby by sa rovnako vzťahoval slovenský Trestný zákon a Trestný poriadok, pretože následok trestného činu nastal na našom území. To by znamenalo, že by slovenské orgány činné v trestnom konaní museli požiadať orgány tej krajiny, z ktorej by bol pochádzal páchateľ, o vykonanie zaisťovacích, prípadne iných úkonov v trestnom konaní. V rámci medzinárodnej spolupráce pri potieraní zločinu ide o bežnú pomoc, ktorá je väčšinou podmienená aj medzinárodnými zmluvami a dohodami.

V tomto prípade ale treba povedať, že samotná skutočnosť, že ide o ruský email, neznamená, že páchateľ je zahraničná osoba alebo konal zo zahraničia. Pokojne mohlo ísť o občana Slovenskej republiky, ktorý iba vytvoril email na ruskej stránke, ako to môže urobiť ktokoľvek pri použití emailovej služby akejkoľvek krajiny priamo zo Slovenska. Takéto praktiky sú známe tým, že páchateľ chce zakryť svoju totožnosť použitím služieb spoločností, ktoré nespadajú pod pôsobnosť orgánov Slovenskej republiky alebo Európskej únie, a tie teda nemajú povinnosť spolupracovať a poskytovať potrebné údaje pre vyšetrovanie.

Ani takéto konanie nezaručuje páchateľom beztrestnosť. Určite môže sťažiť či spomaliť vyšetrovanie, ale v konečnom dôsledku žiadna seriózna firma na trhu nechce byť známa tým, že sa prostredníctvom jej služieb dajú páchať trestné činy súvisiace s bombovými útokmi. Je preto častým javom, že aj bez potrebných právnych základov firmy poskytujú polícii potrebné informácie pri vyšetrovaní závažných trestných činov.

Nahlasovanie bombových hrozieb patrí medzi trestnú činnosť, ktorá patrí do kategórie absolútne neúčelných, a to z hľadiska dosiahnutého cieľa. Páchateľ maximálne oddiali prípadné súdne či iné konanie, alebo mu ide iba o žart. Výsledkom je strata slobody a masívny finančný postih. A na obrátenie života naruby mu stačí jeden telefonát alebo klik pri odoslaní správy v priebehu pár sekúnd.